Ježiš je Kristus

Istý muž hovoril o svojej životnej skúsenosti. Bol vychovávaný v náboženskom duchu, ako kresťan-katolík, a svojej viery sa nikdy celkom nevzdal. Ale po strate detskej nevinnosti, vedený nerozvážnosťou, upadol do hriechu. Pokúšal sa slúžiť dvom pánom naraz, viedlo to však k čoraz väčšiemu nepokoju a úpadku. Uvedomil si to, no zmeniť svoj život akosi nevládal. Zovretie zlozvyku bolo silné a tak napriek ľútosti, sľubom a predsavzatiam znova a znova upadal do hriechu, do starých koľají. Dostal sa až na pokraj zúfalstva. Stratil radosť zo života i dôveru ľudí, zdalo sa mu, že žiť po starom už nemôže a po novom nevie.

Dlho sa takto trápil, potom mu však vytrvalá túžba po náprave a modlitby v jasných chvíľach otvorili cestu k Bohu. Po dvoch desaťročiach dostal potrebnú milosť. Pochopil, že má len jednu možnosť záchrany. Obrátil sa k Ježišovi a vyznal svoju vieru v neho, uznal ho za svojho spasiteľa a vykupiteľa, opakoval a vštepoval si do srdca slová viery: Ježišu, verím a vyznávam, že ty si Kristus, Syn živého Boha.

Bol zachránený! Ježiš Kristus ho prijal. Život sa mu postupne začal meniť, priam zázračne. Znovuzrodil sa – vďaka tomu, že svoj život bez výhrad spojil s Kristom. Ako hovorí, uvedomuje si, že táto jeho životná skúsenosť je do značnej miery neprenosná, je fakticky nemožné sprostredkovať ju druhým ľuďom, ale on nepochybuje – čo zažil, to mu nikto nevezme.

Takýchto svedectiev a príkladov je mnoho. V našich končinách sa však teraz čoraz častejšie stretáme s opačnými prípadmi, s odklonom od kresťanstva. Vo väčšine sa pritom nedá hovoriť o strate viery, lebo stratiť značí prísť o niečo nedobrovoľne. Ľudia sa viery vzdávajú!

Človek dneška má pocit, že svoj život dokáže riadiť sám. Usadzuje sa v živote, akoby ho nič nemalo prekvapiť, akoby tu mal byť večne. Zaoberá sa bežnými starosťami a radosťami, myslí na svoje záležitosti a problémy – a uniká mu ten najväčší problém, vlastný osud. Vzdáva sa viery azda v domnienke, že bude slobodnejší. Boh mu pripadá vzdialený, nereálny, zbytočný.

Lenže Boh nemôže byť podľa našich predstáv – na dosah, ľahko prístupný a poznateľný, lebo to by už nebol Bohom: „Ak je Boh Bohom, medzi ním a nami je disproporcia. Niet nič čudného na tom, že ak ho chceme zazrieť, musíme sa postaviť na špičky ducha“ (Jean Guitton: Môj filozofický testament).

Kresťanstvo si žiada celého človeka. Predkladá ľuďom dogmy, ktoré sa javia ako nepravdepodobné. Tým však nemožno vec uzavrieť! Jean Guitton, francúzsky filozof a spisovateľ, napísal, že práve táto nepravdepodobnosť ho pomkýna k viere. Lebo to, čo je pravdepodobné, môže byť ľahko ľudským výmyslom. Ale kto by bol schopný vymyslieť kresťanstvo? Navyše, bez nadprirodzenej viery človek stráca istoty. Neviera ho uvádza do ťažkostí, odtrháva ho od toho, čo je pôvodné, životodarné... Takto uvažujúc prišiel k záveru: „Moje dôvody veriť sú mojimi dôvodmi neveriť dôvodom neveriť“ (Môj filozofický testament).

Nie sme iní ako naši predkovia. Nie sme dokonalejší ani múdrejší. I my potrebujeme oporu i pravidlá, ktoré hodno dodržiavať. Nevyžijeme bez spoločenstva. Prečo teda odmietame Krista? Kresťanstvo je predsa živnou pôdou našej kultúry. Máme inú? Čím chceme nahradiť hodnotový systém vychádzajúci z Desatora? Vari nejakým sociálnym inžinierstvom? Alebo iným náboženstvom? Ani jedno nedosahuje kvality kresťanstva.

Vecná sociologická analýza by nám ukázala zhubné dôsledky dekristianizácie. Jednotlivec je síce menej obmedzovaný, stáva sa však osamoteným a neraz bezradným. Medziľudské vzťahy sú narušené a rodina sa dostala do vážnej krízy – vidíme rozpadávajúce sa manželstvá, hádky a spory, nešťastné deti bez výchovy. Každý si chce presadiť svoje, aj na úkor iných. O tolerancii najviac hovoria tí, ktorí tolerujú len seba, prípadne to, z čoho majú osoh. Pribúda nám problémov, z ktorých nenachádzame východisko. Nevieme sa spojiť a dohodnúť už takmer na ničom. Fakticky popierame staré poznanie, že zjednocujúci mravný poriadok je nutný na dobré fungovanie spoločenského organizmu.

Súčasný stav sveta, stále častejšie pomenúvaný ako krízový, kladie pred nás otázku, či zvolený smer je správny, či sme sa nedali niekým oklamať a zviesť. Áno, otázka o našom smerovaní stojí pred nami, no mnohí akoby ju nevnímali. Publicista Ľudovít Košík píše: „Možno je tragédiou súčasnosti i to, že takéto otázky si už ani väčšina jedincov nekladie a svoju pozornosť sústreďuje len na materiálne záujmy, duchovné odsúva celkom do vytratenia...“

Svet nemôže dobre fungovať, keď sa vzdá opravdivých hodnôt a zásad. Netreba sa obzerať po cudzích vzoroch ani hľadať stále niečo nové. Naša kresťanská minulosť je podnetná, dá sa z nej čerpať: „Cirkev mala pravdu, keď cez stáročia viedla ľudstvo na základoch Bohom zjavenej pravdy. Keď vychovávala a vzdelávala k životu v úcte a pokore pred Bohom. Keď chránila dobro prirodzenej rodiny. Keď viedla ľudí k zodpovednému hospodárskemu a spoločenskému životu“ (Ľudovít Košík: Niekoľko myšlienok o živote v minulosti i súčasnosti).

Ježiš je Kristus. Vyznávajú to milióny ľudí. Niektorí možno povrchne, zo zvyku, viacerí možno s pochybnosťami, no pre mnohých je toto vyznanie kľúčové – zmenilo, mení, pretvára ich život.

Ježišova náuka vnáša svetlo do temnoty existenciálneho blúdenia. Čo je však podstatné, Ježiš sám je svetlom, v jeho osobe sa zjavuje a sprítomňuje Božie kráľovstvo. Prišiel k nám so zvesťou o Otcovi, ktorý je na nebesiach, vraviac pritom: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30).

Byť kresťanom je ťažké, nevšedné. Byť kresťanom znamená niesť kríž a kráčať s ním proti prúdu, proti mienke a pýche tohto sveta.

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

::

Kristus prichádza – anotácia

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.