Moje osmičkové roky

Vlado Gregor

(Váhavé kroky i odvážne skoky)

Najpodstatnejším osmičkovým rokom pre mňa je rok 1958, lebo vtedy som sa narodil. Veľmi si to vážim, rád to oslavujem a som za ubiehajúce roky stále vďačnejší, pretože si uvedomujem, že vzhľadom na moje pohnuté a riskantné príbehy som tu už vôbec nemusel byť.

V roku 1968 som napísal detský protestsong proti sovietskej okupácii, i keď som s kamarátmi chodil za vojakmi do zákopov nad Záhorskou Bystricou a nosil im mrkvy a iný záhradný proviant. Mladí Ukrajinci boli nesmierne vďační a ich veliteľ dal na našu počesť nastúpiť a salutovať celú posádku. Takže mám aj nejaký ten kolaborantský vrúbik…

Vážnejšie veci som začal písať v roku 1978. Najprv to bol článok inšpirovaný 900 náboženskými samovraždami v Guayane a následne úvaha o úlohe náboženstva v spoločnosti. Potom v marci 1979 som napísal „Scénku z dneška“, v ktorej som sa kriticky a parodicky vyjadril k socialistickému výkladu husitstva. Prečítal som tento text v najväčšej prednáškovej miestnosti FFUK, čím sa skončila moja vysokoškolská kariéra.

Aby som nezabudol, celkom určitým impulzom k písaniu bol rok 1975. Utrpel som vtedy ťažký úraz, tri mesiace ma skladali v troch nemocniciach a o tri roky nato som sa rozpísal. Asi taká riadna rana do hlavy je niekedy dobrá na rozvoj tvorivosti, len keby človek vedel odhadnúť správnu intenzitu... Ešte by som zo záveru totality spomenul rok 1988, keď som hneď v pamätný deň 25. marca napísal reportáž zo Sviečkovej manifestácie.

Svoju tvorbu som do Nežnej revolúcie rozširoval v rukopisoch, ale podpísaných, takže nejaké ťažkosti s tajnými službami sa vyskytli, priatelia a rodina by o tom vedeli rozprávať. Keď nastala možnosť slobodného vyjadrenia, šíril som svoje úvahy a glosy masovo, najprv xerokópiami a potom e-mailami. Zaujímavé je, že pochvalné a dobroprajné ohlasy som dostával hlavne od starších ľudí. Tí mladší občas reagovali aj podráždene, akoby ma považovali za nekvalifikovanú a nelegálnu konkurenciu.

V hodnotení situácií a procesov pokračujem až doteraz a na záver chcem zdôrazniť, že počas toho dlhého obdobia som prišiel na to, že Boha nemôžeme uchopiť filozoficky, teologicky, alebo ináč teoreticky, ale len tým, že ho úprimne a nekompromisne nasledujeme, najlepšie podľa vzoru Ježiša Krista. Nech mi k tomu naďalej pomáha Boh a všetci svätí, a to isté prajem aj vám, mojim často už dlhoročným čitateľom.

Vlado Gregor

::

Rozhovor s autorom: Ježišov odkaz pretrvá

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.