Slovo na nedeľu (117)

Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha.

(Mk 16, 19)

Myslím si, že každý z nás nemá veľmi rád rozlúčky. Sú niekedy bolestivé, naplnené smútkom a nostalgiou. Prídeme niekde na návštevu, pobudneme tam istý čas a potom sa musíme rozlúčiť. Každé rozlúčenie v nás rozochveje strunu smútku, hoci možno vieme, že sa onedlho opäť stretneme.

Čo mohli prežívať apoštoli, keď sa s nimi rozlúčil Pán Ježiš a bol „vzatý do neba“? Určite ich zaplavil smútok, ktovie, možno sa im zaleskli v očiach slzy... Musíme uznať, bolo to niečo mimoriadne: vidíte človeka, ste vedľa neho a potom sa on „vznáša“ a mizne vám pred očami.

Môžeme sa opýtať: Kde je nebo? Automaticky vyvrátime hlavu dohora a pozeráme na oblohu. Naša vžitá predstava, nie? Môžem napísať, že nebo je tam, kde je Boh. Áno, hlavným znakom neba je prítomnosť nášho Pána Boha! Vieme, že Boh je všade okolo nás. Je potom nebo tak blízko? Žiaľ, nie. Nebo je tam, kde je Boh v srdci. Ak máme Boha vo svojom vnútri, žijeme len a len pre Neho, tak môžeme zažívať nebo už tu – na našej zemi.

Môže sa vám to zdať zjednodušené, ale je to pravdivé. Nemôžeme predsa očakávať nebo až po smrti, bez toho, žeby sme nežili v spojení s Bohom. A ako môžeme žiť s Bohom? Opäť to nie je veľmi ťažké: Eucharistia. Kristovo Telo, ktoré môžeme prijímať a tak mať Boha v sebe, vo svojom vnútri.

Nečakajme, že uvidíme nebo bez milosti nášho Pána. Iba skrze Jeho Telo môžeme byť spasení, a tak spočinúť pred tvárou Boha. Nečakajme na chvíľu nášho „vzatia“ do neba. Žime tak, ako keby sme už v nebi boli. Žime spolu s Bohom, žime v spoločnosti Pána Ježiša Krista.

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (116)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.