Slovo na nedeľu (120)

Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia.

(Kaz 3, 20)

Večný kolobeh nášho života: prach si a na prach sa obrátiš. Kazateľova múdrosť je nám dostatočne známa. Z čoho sme vzišli, po čase sa do toho istého vrátime. Rozdielny je iba časový úsek, ktorý tieto dva nezvratné momenty ohraničuje. Nikto z nás sa tomu nevyhne.

Hovorí sa, že smrť je to jediné, čo nikoho neminie. Mnohí hovoria – áno, toto je to, čo Boh prisúdil každému rovnako. Spravodlivosť, ktorá nám bola daná, a my nemôžeme nič na nej zmeniť. Ale našou úlohou nie je umárať sa a v strachu a v trápení z očakávania tejto udalosti.

Žime svoj život, aby sme si nemuseli napokon uvedomiť, že sme ho premárnili a nevyužili. Také konštatovanie je vždy veľmi bolestivé. Uvedomenie si premárneného života je najväčšia bolesť, ktorú sme schopní vnímať.

Pri bilancovaní svojich dní musíme dať na misku váh všetko, čo sme spravili. Aj dobré, aj zlé. Darmo si budeme klamať. Klamaním si iba pohoršíme a naša bolesť bude ešte väčšia. Bude nás bolieť duša. A bude sa silno ozývať naše svedomie. Pamäť môžeme stratiť, ale dušu ani svedomie nie. Tie sú ukotvené v nás. Nedajú sa od nás oddeliť. Čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie.

Čisté svedomie a čistá duša otvára bránu, ktorou musíme prejsť k spáse. Je to veľmi ťažká úloha. Vyžaduje nesmierne veľa námahy, síl a odriekania. Kto však hovorí, že sa to nedá – ten klame! Žiaľ, oklame sám seba.

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (119)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.