Vranov patrí k naj...

Rozhovor s Mgr. Zuzanou Jonekovou, riaditeľkou ZUŠ na ulici A. Dubčeka vo Vranove nad Topľou

Zuzana Joneková

Karol Dučák: Zuzi, začnime klasicky. Ako dlhoročnú kolegyňu mojej manželky, ktorá na škole pôsobí už vyše 40 rokov, a v súčasnej dobe aj jej šéfku, ťa samozrejme veľmi dobre poznám, ale mnohí naši čitatelia nie. Môžeš sa teda predstaviť našim čitateľom?

Zuzana Joneková:  Na ZUŠ vo Vranove som nastúpila hneď po skončení Konzervatória v Košiciach v roku 1997, kde som vyštudovala hru na harfe. Začala som s vyučovaním klavírnej hry a hudobnej náuky. Popri zamestnaní som vyštudovala Katolícku univerzitu v Ružomberku odbor hudobné umenie a náboženská výchova. V roku 2013 som úspešne prešla výberovým konaním na funkciu riaditeľky tejto inštitúcie a som ňou až doteraz. 

K. D.: Nedávno si škola slávnostne pripomenula 60. výročie existencie. Ty sama si súčasťou dejín tejto školy. Ako hodnotíš túto etapu svojho života?

Z. Joneková:  Keď som ti v predchádzajúcej odpovedi povedala, že som sem nastúpila v roku 1997, tak máš pravdu, som súčasťou dejín tejto školy. Nikdy v živote som neoľutovala, že som sa dala na umelecký smer. Paradoxom je, že keď som sem prišla  ako 6-ročná na prijímacie skúšky, nevzali ma pre nedostatok miesta. Preto ja osobne nie som absolventkou školy a ĽŠU – predchodca ZUŠ-ky – som vyštudovala  v Strážskom. Keď som sem prišla učiť, ako prvá ma privítala práve tvoja manželka, p. Oľga Jakubová. A ako hodnotím túto etapu môjho života? Hodnotím ju veľmi pozitívne, či už vo vzťahu žiaci, kolegovia, rodičia... Som na škole 21 rokov a aj cez moje ruky prešlo  mnoho detí. Niektoré pokračovali v umeleckom rozvoji na konzervatóriách, VŠMU a niektoré hrajú pre radosť iným v rôznych hudobných kapelách. A keď vás zastavia v meste a predstavujú vám už svoje deti, je to neopísateľný pocit, že majú záujem o to, aby aj ich detičky pokračovali v štúdiu na našej škole. Prichádza doba, že začínam učiť deti svojich žiakov a to je, myslím si, perspektíva do budúcnosti: nezanevrieť na umelecké školstvo.

K. D.: Si šťastná ako hudobná pedagogička? Napĺňa ťa toto povolanie?

Z. Joneková:  Áno, som šťastná, pretože ma toto povolanie napĺňa. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Vždy som obdivoval moju pani učiteľku na ZUŠ-ke, p. Nadeždu Biľovú, ktorá bola mojím vzorom už od detstva. Doma som rodičom povedala, že chcem byť ako ona a chcem chodiť do takej práce ako ona. Samozrejme, rodičia  boli prísni, sem tam aj nejaké zaucho padlo, pretože tiež som mala obdobie vzdoru, že už chodiť nebudem, nechce sa mi cvičiť a podobne. A vtedy mi mama povedala: Chceš byť ako pani učiteľka? Ak áno, tak zavri ústa, dvere do izby a cvič! A som rodičom vďačná, že na mňa vtedy boli prísni a že som vydržala ja, aj oni.

K. D.: Na oslavách výročia školy boli prítomní aj prominentní žiaci školy, ktorí dosiahli pozoruhodné medzinárodné úspechy. Môžeš nám o tom niečo povedať?

Z. Joneková:  Takým najvýraznejším absolventom ZUŠ-ky vo Vranove  je operná diva Mária Kobielska, ktorá v súčasnosti pôsobí ako sólistka národnej opery v Prahe a je žiačkou práve tvojej manželky, p. Oľgy Jakubovej.  Bartolomej Buráš je riaditeľom Štátneho konzervatória v Košiciach, jeho profesorský zbor tvoria naši ďalší vynikajúci absolventi: Iveta Čisáriková, Ľubomír Demeter, Zuzana Udičová, moja žiačka Denisa Stašková. V tanečnom odbore máme Jaroslava Viňarského, ktorý pôsobí ako tanečník, pedagóg a choreograf po celom svete. Je držiteľom  prestížnej CENY SAZKY za objav v tanci a ceny The bessies New York dance and performing arts Award 2013 v kategórii vynikajúci tanečník. Matúš Kotuľák je ďalším absolventom, pôsobí v SĽUK-u. Vo výtvarnom odbore máme taktiež významné zastúpenie. Martin Knut je maliar, výtvarník, marketingový stratég a filantrop. Už viac než 20 rokov pracuje aj pre tretí sektor ako komunikačný konzultant. Pätnásť rokov viedol zastúpenie nadnárodnej komunikačnej agentúry na Slovensku PUBLICIS/KNUT. V roku 1999 spoluzakladal a dodnes vedie Ligu za duševné zdravie. Aktívne vystavuje doma aj v zahraničí. Bol členom správnej rady Galerie Danubiana a dnes zastupuje verejnosť v správnej rade VŠVU. Takže myslím si, že sa máme čím popýšiť a pochváliť. 

K. D.: Moja manželka sa v poslednej dobe sťažuje na klesajúcu úroveň prípravy žiakov na vyučovanie predovšetkým v hudobných odboroch. Svoj negatívny vplyv tu zohráva internet, mobily a mnohé technické vymoženosti, ktoré na jednej strane pomáhajú, na druhej strane priveľmi rozptyľujú žiakov a odvádzajú ich od umenia. Zdá sa, že je to nezvratný vývojový proces. Prežívame technokratickú revolúciu, keď sa vedecko-technický pokrok, ktorý by mal ľudstvu slúžiť, vymyká človeku spod kontroly. Militantný nástup technokracie zatláča do úzadia hodnoty, ktoré nie sú materiálne a presadzuje sa kultúra techniky bez ducha, bezbrehá kultúra konzumu, pre ktorú sa duchovné hodnoty stávajú neprijateľnou prekážkou. Táto pseudokultúra deformuje už naše deti. Vidíme to aj na celkovom úpadku kultúry, jej odsúvania do úzadia. Čo myslíš, dá sa tento zhubný trend zastaviť? Dožijeme sa časov, keď národná kultúra Slovákov vstane z popola ako bájny vták Fénix?

Z. Joneková: Umenie ako také tu vždy bolo a viem, že aj bude. Či už moderné vyspelé technológie pôjdu závratným tempom vpred, my to neovplyvníme. Samozrejme môžeme ho potlačiť, ale všetko musí vychádzať z nás, z nášho vnútra, z našej duše a predovšetkým z nášho srdca. Myslím si, že kultúra nášho národa a umelecké školstvo vo všeobecnosti ešte zažije svoj veľký boom a nebude to dlho trvať. Som o tom pevne presvedčená.

K. D.: Ako vidíš perspektívu školy? A ako vidíš perspektívu hudobného školstva na Slovensku vôbec?

Z. Joneková: Hoci sme malým mestom a malou školou, verím, že v budúcnosti  bude záujem o umelecké vzdelanie. Chcem škole popriať veľa tvorivých rokov, inšpiráciu, prívetivosť. Učiteľom radosť z ich povolania, žiakom čo najviac úspechov za dobre vykonanú prácu. Rodičom trpezlivosť, vytrvalosť a pevné nervy. 

K. D.: Mám záľubu v dávaní nepríjemných otázok. Jednu položím aj tebe. Ak by si bola – čisto hypoteticky  – ministerkou školstva SR, čo by si robila inakšie ako súčasná ministerka?

Z. Joneková: V prvom rade by som sa o ZUŠ-ky viac zaujímala. Netvrdím, že sa súčasná pani ministerka nezaujíma, ale  nejaké korekcie by sa aj na ZUŠ-kách mali urobiť. Rastú ako huby po daždi a povedzme si úprimne, niekedy je latka prekliato nízko, čo sa týka vyučovacieho procesu a podobne. Mali by sa počty zredukovať, aj keď tým samozrejme nechcem ublížiť súkromnej sfére hudobného školstva, poznáme prípady, kde to naozaj funguje. No a samozrejme by som ohodnotila prácu pedagóga na vyššej úrovni ako je v súčasnosti. Učitelia sa takisto celoživotne vzdelávajú, v hudobnej, výtvarnej, tanečnej či literárno-dramatickej sfére. Takže by to mali vidieť aj na svojej výplatnej páske. Dieťa v Kanade, Švédsku, Čechách tiež musí so svojim učiteľom rozobrať dané dielo tak ako aj na Slovensku. Musí ho tiež predviesť na verejnosti tak ako na Slovensku. Tak prečo by sme za to nemali byť ohodnotení tak ako v iných krajinách? To, že sa deťom venujeme oveľa viac individuálne ako ostatní učitelia, to akosi naša spoločnosť nevidí, alebo nechce vidieť.  Ale to nech každý posúdi sám....

K. D.: Aké je tvoje najvrúcnejšie želanie ako riaditeľky školy?

Z. Joneková:  Mať okolo seba milých, prívetivých ľudí a spolupracovníkov, mať dostatok žiakov vo všetkých odboroch – hudobnom, tanečnom, výtvarnom a literárno-dramatickom. Mať talentovaných žiakov, ktorí pôjdu za svojím cieľom a vydržia. Vydržia spolu s rodičmi, starými rodičmi, učiteľmi. Ale podarí sa to iba vtedy, ak to pôjde zo srdca a s láskou k umeniu. Veď nie nadarmo sa vraví, že človek je súčasťou umenia a krásneho života. Záleží na nás, akým krásnym si ho urobíme.

K. D.: Ďakujem za rozhovor.

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.