Slovo na nedeľu (121)

Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej.

(Ž 119, 33)

Každý z nás je na ceste. Kráča po nej každý deň. Je množstvo ciest, je množstvo rôznych smerov. Cestu, po ktorej sa rozhodneme kráčať, vyberieme si sami. My rozhodneme, či tá naša bude ľahká, bez ťažkostí. Či na nej budeme sami, alebo v spoločnosti druhého.

Ľahká cesta je povrchná. Nevyžaduje takmer žiadnu námahu. Ničím nás neobohatí. Neprinúti nás rozmýšľať o sebe, o druhých. O našej spoločnosti. O celom svete. Ľahká cesta je vystlaná materiálnymi pôžitkami, bezstarostnosťou. Nemusíš vydávať veľkú obeť, sebazaprenie. Nemusíš na nej ľutovať, prosiť, ďakovať, odpúšťať. Nemusíš nič. Iba si užívať. Brať plnými priehrštiami a za nič neplatiť. Žiť na úver. A nikdy ho nesplatiť.

Je aj druhá cesta. Plná prekážok, pochybností, váhania a sebaspytovania. Cesta, ktorá je kľukatá, na ktorej stretneš ľudí, ktorí hľadajú. Chcú nájsť pravdu, ktorá im pochopí zorientovať sa v chaose nášho vesmíru. V spletitosti príkazov a zákazov, ktoré poväčšine nemajú žiadny veľký význam. Na tejto ceste musíš často zatnúť zuby, utlmiť bolesť a ísť...

Ísť, aj keď budeš mnohým na posmech. Pretože takouto cestou dokážu kráčať iba silní ľudia. Takí, ktorí majú v sebe silnú vieru. Takí, ktorých vedú stopy nášho Pána. Stopy krvavé od prepichnutého boku, od skrvavených rúk a nôh... Cesta, ktorá je vytýčená svetlom kríža.

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (120)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.