Človek a chlieb

Slovenský svet v diele Jozefa Cígra Hronského

J. C. Hronský: Chlieb
Martin, Matica slovenská, 2006

Náš veľký prozaik Jozef Cíger Hronský, ktorého dielo svojimi umeleckými kvalitami a myšlienkovou hĺbkou prekračuje hranice Slovenska, napísal viacero pozoruhodných kníh. Sú medzi nimi zbierky povestí, noviel a poviedok, knihy pre deti a najmä romány. Zvlášť plodným obdobím jeho tvorby boli tridsiate roky minulého storočia – v tom čase sa prezentoval okrem iných prác dvoma vynikajúcimi románmi zo života slovenskej (horehronskej) dediny: Chlieb (1931) a Jozef Mak (1933); k tematike dediny sa potom vrátil v štyridsiatych rokoch románmi Na Bukvovom dvore (1944) a Svet na Trasovisku, ktorý síce vyšiel až v roku 1960, ale napísaný bol skôr (1947–48).

Román Chlieb (prvé vydanie: Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská, 505 strán) je pôsobivou literárnou kompozíciou, pásmom obrazov, udalostí a príbehov zo života na slovenskom vidieku po prvej svetovej vojne, keď sa krátke fázy hospodárskej konjunktúry striedali s fázami krízy. Vážne dobové problémy (následky vojny, byrokratizmus, nezamestnanosť, bieda, vysťahovalectvo, slovensko-české vzťahy) sú v románe prítomné, tvoria významnú zložku dejovej aj ideovej stavby, nie sú však vyostrené, pretože do popredia je daný nie sociálny či materiálny, ale duchovný rozmer existencie.

Ústrednou postavou je Metodej Chlebko (nomen – omen). Vyrastal v biednych pomeroch: „Kedysi nepriznával sa mu nijaký otec, mať ho zavčasu zunovala, tak sa potom stalo, že chlapec, Metodejko, roky vodil po žobraní slepého Tomáša z Hvozdíc.“ Dlho sa túlal svetom, neuvažujúc veľmi o budúcnosti, ale po epidémii „čiernych sypaníc“ v rodnej dedine, pri ktorej zahynulo mnoho ľudí, i jeho príbuzných, stal sa dedičom pekného majetku a časom aj váženým gazdom. Lebo hoci všeličo postváral, v podstate bol dobrým a múdrym človekom, ktorý nie nadarmo nosil „meno od daru božieho“, bol ozaj „človekom-chlebkom“ a „zrno bolo v ňom znamenité“.

Priestor románu je však zaplnený celou plejádou postáv a množstvom ľudských osudov. Metodej nežije na pustom ostrove, je súčasťou spoločenstva, v ktorom sa všetci poznajú, vidia si takpovediac do taniera – spája ich zem a práca na poli, zvyky a tradície, primknutosť k rodnej hrude, spája ich dedina, učupená medzi vrchmi (Bacúch), v ktorej vyrástli a do ktorej sa vracajú. Vzájomná pomoc a súdržnosť je tu samozrejmosťou a zároveň nutnosťou.

Dedinské spoločenstvo žije v spätosti s prírodou. Táto spätosť je v románe vyzdvihnutá a predstavuje prirodzený, dôstojný spôsob žitia, napriek ťažkému zápasu o chlieb – ba ukazuje sa, že práve v nedostatku a námahe ľudia dozrievajú a stávajú sa lepšími. A keď je najhoršie, prebúdza sa nádej: „Bacúšska kotlina je taká od vekov: najväčšmi nasýtieva sa nádejami.“

Pominú sa prázdne reči, falošné sľuby a politické heslá, stratia sa odrodilci, „čas rozveje neprirodzené snahy“, ale zem zostane, zem je silná: „Zem a chlieb majú svoje zákony. Zákony zeme a chleba nedajú sa hnúť.“ Zmúdrený človek sa vracia ku koreňom. Metodeja Chlebka na sklonku života veľmi mrzelo, že pričasto „opúšťal brázdu“. Vyčítal si nerozumnosť, nestálosť: „Tu som mal byť! Brázda je najlepšia cesta, najrovnejšia.“

Hronského Chlieb je oslavou (nehlučnou, nekrikľavou, o to krajšou a milšou) zeme a práce, oslavou robotného slovenského človeka, ktorý vie, že ten, „kto má robotu, nehreší“. A vie, že „človeku nič netreba na svete, iba cti, cti najmä pred sám sebou“.

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise VOX.)

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.