Ísť svojou cestou...

Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom Robertom Hakalom

Robert Hakala

Ing. Robert Hakala, CSc. sa narodil 16. júla 1958 v Partizánskom. Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre (1982), v roku 1991 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu, pedagogické vzdelanie získal na Katedre inžinierskej pedagogiky Technickej univerzity v Košiciach (2001) a štúdiom špeciálnej pedagogiky – psychopédie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2004). Pracuje ako špeciálny pedagóg v Spojenej škole internátnej v Trebišove. Píše najmä poéziu, venuje sa tiež próze, publicistike a humoristicko-satirickej tvorbe. Knižne vydal básnické zbierky: Mäsožravé mesto (1993), Deň pre bláznov a panny (1998), Rekviem za Ježiša K. (2008), Krása a Bolesť (2012). Pomerne nedávno mu vyšla zbierka duchovných zamyslení Krížové cesty (2016). Je členom Spolku slovenských spisovateľov.

Ján Maršálek: Robert, jadrom tvojej literárnej tvorby je poézia. Do veršov vkladáš krásu i bolesť, sviatočnosť i každodennosť, spomienky i túžby. Ako vnímaš – už ako zrelý človek a autor – postavenie poézie v našom živote? Potrebujeme ju? Dávame jej priestor? Alebo je už len reliktom či ozvenou minulosti (mladosti)?

Robert Hakala: Áno, poéziu mám najradšej. Je kráľovnou literatúry. Píše sa ťažko, ale výsledok (keď sa podarí) je jedinečný, nádherný. Fascinujúci. Ako som rástol a vyvíjal sa, tak sa to odrážalo v mojej tvorbe. Písať som začal ešte na základnej škole, som rád, že mi to vydržalo až dodnes. Cesta k poézii nebola ľahká. Naučiť sa teóriu nebolo jednoduché. Nerozumel som, čo sa skrýva za metaforami a obrazmi. Čítal som a postupne som sa s poéziou skamarátil. Viem, mám ešte nedostatky. Ale kto ich nemá? Bez poézie si neviem život predstaviť. Je nevyhnutná! Keby nie, tak by neprežila tisícročia. Je s nami a bude s nami. Možno pribudnú nové formy a čiastočne sa zmenia témy. Ale sonet vydrží ďalšie stáročia. Ako sa bude meniť naša civilizácia, pribudnú nové myšlienky. Ale láska, priateľstvo, vzťahy sú večné témy a budú nás sprevádzať, pateticky povedané, do „konca sveta“. Možno poézie v našom „scivilizovanom“ svete ubúda. Priestor dostávajú rôzne škandalózne témy, mystika, sci-fi a iné príbehy spracované ako „akčné thrillery“. Ale naša duša potrebuje aj pokoj, krásu, lásku, ktorá je obsahom poézie bez ohľadu na storočie.

J. Maršálek: Nateraz poslednú básnickú zbierku (Krása a Bolesť) si zakončil „Sentimentálnou spomienkou na detstvo“. Píšeš v nej o (zrejme autentickom) zážitku z roku 1973, keď si si uvedomil, že „musíš ísť svojou cestou“. Aká je to cesta?

R. Hakala: Spomínaná báseň je úplne autentická a osoby, ktoré v nej vystupujú, reálne zasiahli do môjho života. Je to „kronika“ môjho života do roku 1973. Pre lepšie pochopenie tohto verša musím uviesť aj ďalšie: „Najviac si však spomínam na moju triednu / v deviatke, ktorá ma v júni 1973 pri / odovzdávaní vysvedčenia ubezpečila: že / zo mňa nikdy nič nebude, že nedokončím  ani strednú školu a že sa za mňa budú / moji rodičia hanbiť... Poučila ma, ako sa správať / v živote, skrátka dostal som kopu cenných / rád. Stál som tam so slzami na krajíčku / a Bože, v tom okamihu som si uvedomil, / že musím ísť svojou cestou, lebo ak sa / budem pridržiavať jej dobre mienených / rád, istotne skončím presne tak // ako mi predpovedala.“

A ešte musím siahnuť trochu do histórie mojej rodiny, aby bolo zrozumiteľnejšie, prečo nastala taká situácia. Narodil som sa v Partizánskom, ale iba preto, lebo v obci, v ktorej sme bývali (Veľké Bielice) nebola pôrodnica. Môj otec bol Nemec, pôvodným povolaním štátny notár. Po „víťazstve pracujúceho ľudu“ si zachoval svoj charakter, nepodvolil sa, nekolaboroval. Onedlho bol prepustený zo štátnych služieb a dostal miesto úradníka v závode na spracovanie mäsa. Potom bol vyhodený aj odtiaľ a prešiel na štátny majetok. Robil tam nejakého poslíčka v kancelárii. Po ďalších problémoch bol vyhodený aj odtiaľ a skončil v bani, hlboko pod zemou, so zbíjačkou v ruke... Otec bol vzdelaný, ovládal latinčinu, francúzštinu, samozrejme nemčinu a slovenčinu. Neohol chrbát, pravdu o komunizme povedal bez rozpakov hocikomu. Písal a rozširoval letáky. Samozrejme, toto všetko sa o ňom vedelo. Veľké Bielice boli menšou obcou a v škole som bol zaradený ako člen „nepriateľskej“ rodiny. Bol som vychovaný k samostatnosti. Frázy o sladkej budúcnosti v komunistickom raji ma nijako neoslovovali. Otec mi rozprával pravdu o živote: päťdesiate roky, rok 1968 a iné. Pred naším domom občas postával príslušník ŠtB. Nebol som (ani moji súrodenci) spracovaný totalitnou mašinériou. Mal som len o niečo dlhšie vlasy ako bývalo vtedy zvykom. Nebol som vyholený mašinkou, vlasy mi zakrývali golier. Už len pre túto maličkosť som bol často terčom výsmechu. Pochopil som, že moje známky nie sú iba odrazom vedomostí, ale aj „pridanej“ hodnoty. Notár... a nakoniec baník?! Takto to bolo. Potom, keď mi začala učiteľka masírovať hlavu, vedel som, že táto jej cesta nie je mojou. Moju cestu mi ukázali rodičia. Nemyslím si, že by sa za mňa hanbili.... Škoda, že otec tragicky zahynul pri autonehode na Vianoce roku 1974. Páchateľ nebol nikdy potrestaný.

J. Maršálek: Tridsať rokov si viedol Literárno umelecký klub pri Zemplínskej knižnici v Trebišove a aktuálne si sa stal členom výboru košickej odbočky Spolku slovenských spisovateľov. V čom vidíš zmysel spájania sa tvorivých ľudí? Dá sa vôbec v súčasnosti, keď sa spoločnosť atomizuje a ľudia sú vedení k individualizmu, hovoriť o spoločnej ceste a vzájomnej podpore?

R. Hakala: Viem, ako to je, keď začínaš písať a nemáš nikoho, kto by ti poradil. Si sám. So svojimi myšlienka, veršami a dúfaš... Keď som začal písať, bývali sme na dedine, mimo centra, vzdialení od Bratislavy. Neštudoval som na gymnáziu, ako som chcel. Riaditeľ mi nepodpísal prihlášku a tak som skončil na strednej odbornej škole, kde sa nekládol veľký dôraz na slovenský jazyk. Ale chcel som, tak veľmi som chcel písať a vedel som, že iba chcenie nestačí, potrebné je poznať aj teóriu. Preto keď ma pred tridsiatimi rokmi oslovili v trebišovskej knižnici, či by som nemohol pomôcť začínajúcim autorom, pristal som. Viem veľmi dobre, že písať sa nedá naučiť. Hovorí sa, že musí byť talent. Súhlasím. Ale poukázať na chyby, opraviť ich, usmerniť, to ide. Navyše literárno-umelecký klub nemal za cieľ produkovať spisovateľov. Išlo mi hlavne o to, aby členovia poznali slovenskú literatúru. Aby sa pre nich nezačínala a nekončila Hviezdoslavom. Členov som upozorňoval, aby si prečítali hodnotné knihy slovenskej poézie a prózy. Myslím, že to malo význam. Počet členov nebol stály, nakoniec ostalo asi pätnásť najvernejších. Väčšinou píšu poéziu, ale poradiť viem aj v iných literárnych žánroch(písal som aj poviedky, humorno-satirické scénky do rozhlasových relácií,  aforizmy, epigramy, absurdné frašky, dramatizácie literárnych diel, cestopisné reportáže, poéziu pre deti...). Zostavil som jedenásť zborníkov ich prác, dvaja členovia sa stali členmi Spolku slovenských spisovateľov. Klub pracoval v rokoch 1987–2017. Dlhá doba. Robil som to, lebo som chcel. Nezištne, nečakal som za to nič. Teraz ako člen Spolku slovenských spisovateľov si uvedomujem, že mi chýbajú osobné stretnutia s ľuďmi, ktorých poznám iba podľa mena. Navrhol som, aby sa pobočky navzájom stretávali. Ale žiadne masové akcie. Skutočne, osobne poznám veľmi málo spisovateľov. Svoje práce (vrátane básnických zbierok) som do jednotlivých literárnych redakcií vždy iba posielal poštou, teraz e-mailom. Nikdy som v žiadnej redakcii nebol. A to už mám dosť rokov...

J. Maršálek: Pracoval si istý čas vo výskumnom ústave, ale tvoja profesijná kariéra je spojená hlavne so školstvom. Čo to znamená a prináša, byť dnes učiteľom, vychovávateľom, pedagógom?

R. Hakala: Bol som vedeckým pracovníkom vo výskumnom ústave so zameraním na poľnohospodársky výskum. Tak ako dopadlo naše výrobné poľnohospodárske odvetvie, podobne skončili aj výskumné ústavy. Neviem, aká je teraz situácia, ale asi rovnaká. Rozhodol som sa odísť (v roku 2000) a od základov som zmenil svoje profesijné zameranie. Urobil som si školy, aby som bol plne kvalifikovaný. Vedel som, že práca v školstve nebude ľahká. Avšak skutočnosť je veľmi, veľmi smutná. Pripomína tragédiu s prvkami komédie. Podobne ako všetky odvetvia nášho hospodárstva aj školstvo je v žalostnom stave. Pokazilo sa aj to, čo dobre fungovalo. Každý minister školstva má svoju vlastnú predstavu o školstve, a tak sa stalo, že zakaždým sa niečo začína a potom sa aj rýchlo končí. Koľko už bolo tých koncepcií! Nových návrhov, riešení, modernizácií... Výsledok? Stále začíname od začiatku, prešľapujeme na mieste. Byrokracia neubúda, ale narastá. Čo niekedy stačilo vypísať ručne, dnes musí učiteľ najprv nahodiť do počítača a potom aj ručne zapísať. Porady, školenia, komisie, súťaže... a všade zápisnice a opäť zápisnice. Tabuľky, vyhodnotenia... zhodnotenia... prehodnotenia...

Ja učím v špeciálnom školstve – mentálne postihnutých žiakov vo veku 15 – 20 rokov. Keby som napísal, čo všetko tam zažívame, bolo by to na mnoho smutných riadkov. Alebo veselých? Verejnosť má veľmi málo informácií o tom, čo zažije učiteľ v špeciálnom školstve. Mnohí by ani neuverili. Učitelia sú už z toho unavení, neustále zmeny v nich vyvolávajú pocit beznádeje. Škoda, že školstvo je vnímané iba cez zvyšovanie platov pedagogických zamestnancov. (Čo zase tí učitelia chcú?) Učiteľ stratil svoje postavenie v spoločnosti, aké mu patrí. Jeho status neurčoval žiadny zákon, ale vedomie občanov, že učiteľovi patrí určitý stupeň úcty a hlavne – vďaky. Dnes je pedagóg dehonestovaný, žiaci nemajú takmer žiadny rešpekt, morálne hodnoty sú v školstve rozvrátené, pretože rozvrátený je celý systém nášho štátu. Možno silné slová. Ale keď si vás nevážia štátne orgány, ako si vás majú vážiť občania? Študent je v škole približne šesť hodín, zvyšok je mimo. A my čakáme, že za tých šesť hodín vychováme mladých ľudí, aby boli vzorní, aby sa zmestili do nášho vzorca o charaktere a úspechu. Učiteľ nemôže zachrániť žiakov, môže iba v spolupráci s rodinou (aj so štátnymi úradmi) tomu pomôcť. Učiteľ nie je spasiteľ. Aká je dnešná generácia mladých ľudí? Má veľké množstvo rôznych možností, o ktorých sme my starší iba snívali, ale môže práve pre ne aj veľmi ľahko skĺznuť. Žiaľ, tých skĺznutí je veľmi veľa.

Robert Hakala

J. Maršálek: Keď uvažujeme o školstve, o mládeži, uvažujeme vlastne o budúcnosti. Čo pokladáš za dôležité v kontexte hľadania správnej cesty a životnej orientácie?

R. Hakala: Škola má veľký vplyv na vytváranie charakteru a celkovej štruktúry osobnosti študentov. Nie je ale zázračným prútikom na zmenenie situácie podľa toho, ako sa nám chce. Nič sa nerodí ľahko. Výchova je dlhodobý proces, ktorý sa začína od útleho veku. Niektorí autori tvrdia, že dieťa je vychovávané do troch rokov. Nie od troch! Čo sa naučí, čo nasaje v prostredí, v ktorom žije, je rozhodujúce pre jeho ďalší vývoj. V útlej mladosti absorbuje vonkajšie vnemy a podnety, ktoré sa ukladajú do jeho vnútra. A je jedno, či to nazveme rozumom, srdcom alebo dušou. Čo potom môžem urobiť ja, keď sa ku mne dostane 15-ročný žiak, ktorý od svojich troch či štyroch rokov fajčí, o trochu neskôr začne fetovať, požívať alkoholické nápoje a po skončení základnej školy má už bohaté sexuálne skúsenosti, pretože je už otcom, resp. matkou? Prednášky o škodlivosti neviazaného sexu a požívania ľahkých drog sú mu už na smiech. Všetko má dávno odskúšané. Môžem len donekonečna presviedčať, hovoriť a opäť presviedčať... Nezáleží mu na vzdelaní, pretože nevidí v ňom prínos. Robiť? Každé ráno vstávať? Veď rodičia sú ešte v posteli, pozerajú televíziu, prečo by som sa ja mal trápiť s nejakými vedomosťami... Keď sa opýtam svojich žiakov – na 99 percent sú to Rómovia, lepšie povedané Cigáni, pretože slovo Róm im je cudzie(„Ta jaky ja Róm? My Cigaňe.“) – ako si predstavujú svoj život, nezriedka odpovedia: „Nechcem byť gadžo. Bo vy stale robice.“ A keď sa opýtam žiačok, aký by mal byť ich manžel, odpoveď je veľmi jednoduchá: „Ta aby ma nebil. Aby doniesol drevo a železo.“ Naviesť ich na cestu, ktorá by im priniesla životnú zmenu, je veľmi ťažké. Nechcem však tvrdiť, že sa to nedá. Dá. Ale to musíme chcieť všetci a nie iba vtedy, keď sa blížia nejaké voľby... Systém a pravidelnosť. Zadarmo nič nerozdávať. Zabezpečiť aspoň tým žiakom, ktorí ukončia učilište, nejakú prácu. Takto sa môžu odlíšiť od svojich vrstovníkov a uvedomiť si, že aj inak sa dá...

J. Maršálek: Ako tráviš svoj voľný čas? Čo patrí k tvojim záľubám?

R. Hakala: Učiteľské povolanie má jednu výhodu: vieš dopredu, kedy prídeš zo školy, vieš, že budeš mať víkendy voľné a tak si môžeš plánovať svoj voľný čas. Nie vždy to vyjde podľa predstáv, vtedy musíš plány korigovať. Nevýhodou je, že máš dovolenku povinne vtedy a vtedy, hoci by si ju možno v tom čase nechcel. Šesť týždňov letného voľna by som si rád rozdelil a časť dovolenky využil v inom čase. Veľmi rád chodím do prírody, mám rád pokoj a ticho. Neprekážajú mi osamotení turisti, ktorých stretávam. Nevyhľadávam preplnené a rušné destinácie. Rád chodím aj po starých a menej rušných historických mestách, uličkách, kostoloch a katedrálach. V mojom batôžku nikdy nechýba fotoaparát. Snažím sa vystihnúť atmosféru a poéziu týchto miest. Robím „momentové“ fotografovanie, nemám rád štylizované a uhladené námety. Rád fotím zabudnuté kríže, trochu ošarpané, so zvädnutými kvetmi. Najradšej sa len tak túlam. Spoločnosť mi robí iba manželka, ktorá je voči mne veľmi empatická, necháva ma na pokoji, často komunikujeme spolu iba dotykmi rúk a pohľadom. Ďalšou mojou záľubou je filatelia. Od školských rokov zbieram známky. Rôzne štáty, námety, série. Nezbieram iba známky, ale aj obálky, CM, FDC, NL, PL, aerogramy a podobne. Veľmi rád mám históriu – ani nie tak historické pohľadnice miest, ale pohľadnice k rôznym sviatkom (k Veľkej noci, k Vianociam a Novému roku, k meninám). Samozrejme, najväčšou záľubou sú knihy, písanie. Iba ten čas. Ten čas...

J. Maršálek: Predpokladom šťastia a spokojnosti je vnútorná rovnováha, respektíve smerovanie k nej, a predovšetkým uvedomenie si zmyslu života. Súhlasíš? Čo ťa napĺňa šťastím a spokojnosťou?

R. Hakala: Základom vyváženého pokoja môjho vnútra je spokojnosť so všetkým, čo mám. Nebyť chamtivým, uspokojiť sa s tým, čo som dosiahol. Mám rád sny. Myslím si, že každý rád sníva. Ale je diferenciálny rozdiel medzi snívaním s ružovými okuliarmi, bezbrehým rojčením a snívaním s radosťou a skromnosťou. Možno namietať, že snívanie s týmito atribútmi predsa nie je snívanie. Ale je! A aké nádherné. To prvé snívanie je snívaním o materiálnych veciach, o všetkom, čo by som chcel mať, aké vysoké postavenie dosiahnuť, poznať sa s vplyvnými ľuďmi... A keď sa to nepodarí, snívanie sa mení na sklamanie, zúfalstvo, nevraživosť a závisť. To druhé snívanie je snívaním o ľudskom šťastí, o našej dobrosrdečnosti, láskavosti. Takéto snívanie je mojím zmyslom života. Nemám veľa priateľov. Nepoužívam mobil, ani mi nechýbajú desiatky kontaktov.Netúžim byť obohnaný múrom okolo drahej vily, ale žiť vo fungujúcej rodine. Chvála Bohu za to. Manželka je v „pohode“, máme dve dospelé deti, ktoré sa dokázali uplatniť. Sú vzdelané, bezproblémové.

Čo viac si ešte môžem vysnívať? Nič. Sny sa mi plnia. Som spokojný so svojím životom.

J. Maršálek: Životné jubileum je príležitosťou na bilancovanie, ale i vytyčovanie nových cieľov. Aké máš tvorivé zámery? Čo by si ešte chcel napísať? Pripravuješ niečo pre svojich čitateľov?

R. Hakala: Nemám rád slovo bilancovanie. Pôsobí na mňa „ekonomicky“. Bilancujeme výsledky firiem, podnikov... Plusy a mínusy. Som rád a spokojný s tým, čo som dosiahol. Ale neuzatváram žiadnu etapu života. Chcem písať. Donedávna bola mojou prioritou poézia. Teraz som potichu prešiel k inej práci. Kedysi som čítaval Bibliu. Skutočne, iba čítal. Mechanicky som prekladal stránky tejto unikátnej knihy a málo som sa zamýšľal nad jej obsahom, nad jej posolstvom a múdrosťou. Musím priznať – nerozumel som jej. Preto som sa rozhodol zmeniť tento stav. Prečítal som knihy s kresťanskou filozofiou, životopisy svätých, kritické pohľady na kresťanstvo... Teraz opäť čítam Bibliu, ale zároveň ju aj študujem, snažím sa pochopiť, prečo sú tam také verše, aké sú. Sústredil som sa iba na Nový zákon. Zároveň, pri štúdiu Zákona, verše, ktoré ma mimoriadne zaujali, snažím sa vysvetliť svojou úvahou, zamyslením. Chcem pochopiť učenie Pána. Mám toho už veľkú „kopu“, možno to dostane knižnú podobu. Ale na poéziu som nezabudol. Mám rozpísanú básnickú zbierku. Tiež by som chcel sústrediť do jedného celku svoju humoristicko-satirickú tvorbu...Láka ma aj pokračovať v písaní detskej poézie. Na nič netlačím. Uvedomujem si, že „voda stúpa a času je málo“. Uvidíme...

Foto: Lenka Urbanová

(Rozhovor pôvodne vyšiel v Literárnom týždenníku č. 25-26/2018. Preberáme ho so súhlasom redakcie.)

::

Z tvorby Roberta Hakalu:

Anjel

Radosť z básnenia

Delikatesy