Vyprázdňovanie kostolov a kríza viery

Karol Dučák

Profesor Kornat nás kŕmi polopravdami

Profesor Marek Kornat nedávno poskytol rozhovor portálu PCh24.pl (1). V rozhovore popisuje situáciu Katolíckej cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom v ružových farbách, no situáciu Cirkvi po koncile čiernou farbou. Druhý vatikánsky koncil podľa profesora Kornata spôsobil všetky zásadné problémy, s ktorými sa Katolícka cirkev v súčasnosti borí, lenže realita nie je taká jednoznačná, ako ju prezentuje profesor Kornat. Najmä jeho idealizácia stavu Katolíckej cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom je zaujatá a diletantská. Z tohto dôvodu nemožno považovať polopravdy profesora Kornata za hodnoverné fakty.

Mnohé štatistiky uvádzajú údaje, ktoré sú v rozpore s tvrdeniami profesora Kornata. Podľa jednej z nemeckých štatistík pokles návštevnosti katolíckych bohoslužieb bol dlhodobým procesom, ktorý sa nezačal po Druhom vatikánskom koncile, ale už omnoho skôr.

Toto sú štatistické údaje o percentuálnom počte katolíkov na nedeľných bohoslužbách podľa rokov (2):

rok 1950                     50,6 %

rok 1955                     48,4 %

rok 1960                     46,3 %

rok 1965                     42,6 %

rok 1970                     37,3 %

rok 1975                     32,7 %

rok 1980                     27,0 %

rok 1985                     24,8 %

rok 1990                     21,9 %

rok 1995                     18,6 %

rok 2000                     16,5 %

rok 2005                     14,3 %

rok 2011                     12,3 %

Štatistické údaje potvrdzujú niekoľko dôležitých skutočností. Predovšetkým:

1. Pokles počtu veriacich na katolíckych bohoslužbách v nemeckom prostredí nezačal po Druhom vatikánskom koncile, ale oveľa skôr. Štatisticky je to možné dokázať najneskôr od roku 1950.

2. Trend úbytku veriacich na katolíckych bohoslužbách je dlhodobý a Druhý vatikánsky koncil evidentne nemal rozhodujúci vplyv na znižovanie návštevnosti katolíckych svätých omší.

Ilustračná snímka: PriestorNet

Vidíme však nepriamu úmernosť. Čím viac stúpal blahobyt obyvateľstva po druhej svetovej vojne, čím viac sa v spoločnosti rozrastal hedonizmus a praktický materializmus, tým menej katolíkov chodilo na sväté omše. Táto nepriama úmernosť však nie je charakteristická len pre obdobie druhej polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia, ale je charakteristická pre celé dejiny ľudstva. Celá ľudská história poukazuje na jednu veľmi podstatnú skutočnosť: utrpenie a bieda privádzajú ľudí k Bohu, avšak hmotný blahobyt a bezstarostnosť vedú ľudí najistejšou cestou k záhube vlastnej duše. V každom prípade je však isté, že proces vyprázdňovania kostolov a kríza viery sa nezačal po koncile, ale oveľa skôr.

Okrem predchádzajúcich štatistických údajov to potvrdzujú aj iné štatistiky. Podľa jednej z nich v roku 1955 v Mníchove, katolíckej metropole Bavorska, iba 23,6 % katolíkov praktizovalo svoju vieru, z čoho bolo iba 12,6 % robotníkov. Ešte menej robotníkov, len 7%, praktikovalo svoju vieru v talianskej Bologni (3).

Vyprázdňovaním kostolov a krízou viery pred Druhým vatikánskym koncilom bolo zrejme najciteľnejšie postihnuté Francúzsko. Spôsobila to búrlivá industrializácia krajiny, ktorá si vyžiadala masovú migráciu vidieckeho obyvateľstva do priemyselných centier. Robotnícka trieda sa radikalizovala a obzvlášť veľké mestá sa stali centrami odporu voči Katolíckej cirkvi. Vynikal Paríž, v ktorom mali silné postavenie francúzski komunisti. Parížske predmestie Ivry-sur-Seine spravovali komunisti už od roku 1925. Ako sa dozvedáme zo zápiskov známej francúzskej laickej misionárky Madeleine Delbrȇlovej, ktorá tam v tridsiatych rokoch 20. storočia pôsobila, panovali tam veľmi napäté pomery. Bola tam katolícka farnosť s robotníckou štvrťou, ale kresťania boli minoritou. Kňaza a známych katolíkov „pozdravovali“ kameňmi a nadávkami. Bitky medzi obyvateľmi, často aj deťmi, boli súčasťou bežného života. Ak sa do tejto štvrte prisťahoval nový obyvateľ, požadovalo sa od neho vyjadrenie, či patrí na stranu komunistov, alebo nie. Madeleine doslova píše: „Starý kostol schúlený ako vtáča, ktorý zahrieva svojich verných pod svojimi peruťami... 19 ľudí z 20 nikdy nezabočí ani na farské schody“ (4).

Postavenie Katolíckej cirkvi vo Francúzsku v prvej polovici 20. storočia sa rapídne zhoršovalo. Došlo k odkresťančeniu celých rozsiahlych oblastí krajiny. Kardinál Suhard so zdesením konštatoval, že sú regióny, v ktorých niet kňazov, napríklad Burgundsko, Bretónsko a Aveyron. Kardinál dokonca hovoril o múre medzi Katolíckou cirkvou a ľuďmi. Preto bola v roku 1941 z jeho rozhodnutia založená Mission de France (5), ktorej úlohou bolo vychovávať diecéznych kňazov, určených prednostne na hlásanie evanjelia v odkresťančenom prostredí (6). Francúzsko sa tak už v prvej polovine 20. storočia stalo misijným územím.

Kríza viery sa však rozšírila pred Druhým vatikánskym koncilom nielen v Nemecku a vo Francúzsku, ale fakticky na celom Západe. V čase pred zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu „počet praktizujúcich katolíkov v tradičných kresťanských krajinách dosahoval nanajvýš 30 percent. V Taliansku, vrátane Ríma (2–3 percentá praktizujúcich katolíkov!)...“ (7).

Pápež Ján XXIII. zvolal koncil práve kvôli zastaveniu procesu sekularizácie západnej civilizácie. Dnes vieme, že sa to nepodarilo, hoci Druhý vatikánsky koncil priniesol veľa užitočného v oblasti pastorácie (napr. laicky apoštolát, trvalý diakonát a mnoho ďalších pozitív).

Aby sme pochopili príčiny úpadku západnej civilizácie, je potrebný seriózny vedecký výskum. Určite nám nepomôže, keď si uľahčíme prácu a urobíme zástupný terč z Druhého vatikánskeho koncilu. Bol to predsa obrovský komplex rôznych faktorov, ktoré spôsobili pokles náboženského zápalu veriacich katolíkov v 20. storočí.

Druhý vatikánsky koncil určite nebol dokonalý. Dokonalosť je monopolom samotného Boha. Ale vykresľovať situáciu pred Druhým vatikánskym koncilom v ružových farbách a situáciu po ňom čiernou farbou, ako to urobil profesor Kornat, je neseriózne a diletantské.
Druhý vatikánsky koncil potrebuje vysvetlenie niektorých problematických pasáží dokumentov, ako to požaduje biskup Atanasius Schneider (8).

Je to legitímna požiadavka, bez ktorej si nemožno predstaviť skutočný pokrok. Je potrebná rozsiahla odborná diskusia o Druhom vatikánskom koncile, zorganizovanie vedeckých konferencií a kolokvií. Veľa sa ich už uskutočnilo a ďalšie budú pokračovať. Progresívnym prvkom je aj publikovanie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu s vysvetlivkami. Koniec koncov, aj katolícke vydania Biblie obsahujú veľa vysvetliviek, pomocou ktorých Magistérium Cirkvi zabezpečuje jednotnú katolícku interpretáciu biblických textov. Existuje viacero možností ako inteligentným spôsobom zosúladiť všetky problematické pasáže dokumentov koncilu s katolíckou tradíciou, a žiadna z nich nesmie byť opomenutá. Základnou zásadou všetkých týchto snažení však musí byť hermeneutika kontinuity, ktorá nemá alternatívu.

Karol Dučák

Poznámky:

(1) Porov. Czy moderniści i „liberalni katolicy” to prekursorzy rewolucji seksualnej?

(2) Porov. Haunerland W.: Gottesdienst in der Moderne. Liturgische Bewegung und das Zweite Vatikanische Konzil, s. 34–35.

(3) Porov. Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 2.

(4) Hromníková Ľ. Madeleine Delbrȇl, laická misionárka v Ivry-sur-Seine, a jej vplyv na súčasnú katolícku spiritualitu, s. 10.

(5) Mission de France (Francúzska misia) bola oficiálne schválená v roku 1954 pápežom Piom XII.

(6) Porov. Hromníková Ľ. Madeleine Delbrȇl, laická misionárka v Ivry-sur-Seine, a jej vplyv na súčasnú katolícku spiritualitu, s. 11.

(7) Pesch O. H. Druhý vatikánský koncil 1962–1965. Příprava – průběh – odkaz, s. 31.

(8) Athanasius Schneider: Clarification of Vatican II Needed.

Použitá literatúra:

1. Athanasius Schneider: Clarification of Vatican II Needed. In: Unam Sanctam Catholicam. Defending the Goodness, Truth & Beauty of Catholicism. Dostupné na internete: unamsanctamcatholicam.blogspot.com. 

2. Czy moderniści i „liberalni katolicy” to prekursorzy rewolucji seksualnej? In: PCh24.pl. Dostupné na internete: pch24.pl.

3. Haunerland W.: Gottesdienst in der Moderne. Liturgische Bewegung und das Zweite Vatikanische Konzil. In: Römische Messe und Liturgie in der Moderne. Freiburg im Breisgau: Herder, 2013. ISBN 978-3-451-30908-3, s. 15–39.

4. Hromníková Ľ. Madeleine Delbrȇl, laická misionárka v Ivry-sur-Seine, a jej vplyv na súčasnú katolícku spiritualitu. In: Acta theologica et religionistica. 2016. Ročník 5, č. 2. Dostupné na internete: unipo.sk, s. 8–17.

5. Pesch O. H. Druhý vatikánský koncil 1962–1965. Příprava – průběh – odkaz. Vydání druhé. Praha: Vyšehrad, 2014, 440 s. ISBN 978-80-7429-398-6.

6. Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 2. In: Christnet.eu. Dostupné na internete:christnet.eu.