|
Robert Hakala |
Pre občanov bývalej Československej
socialistickej republiky – osobitne pamätníkov – je tento dátum nezabudnuteľný.
Mal som vtedy desať rokov, ale dodnes si celkom dobre pamätám, čo sa vtedy
stalo. Nie som historik ani politológ, ale viem, že v tom čase, presnejšie
v noci z 20. na 21. augusta 1968, prišla k nám „bratská pomoc“
sovietskych tankov, aby nás zachránila od kontrarevolúcie. Aby som bol presný,
boli to vojská Varšavskej zmluvy (Nemeckej demokratickej republiky, Maďarska,
Poľska a Bulharska na čele s bratským Sovietskym zväzom v počte 500 tisíc
vojakov s množstvom bojovej vojenskej techniky), ktoré začali obsadzovať
územie nášho štátu. Hoci naša armáda nezasiahla, okupácia si vyžiadala životy
našich občanov. Podľa publikovaných údajov ich bolo najmenej 108, z toho
37 na Slovensku, boli aj stovky ranených. Okupácia zastavila proces
demokratizácie a pomaly odštartovala normalizáciu, ktorá zrušila všetky
výdobytky „socializmu s ľudskou tvárou“. Tieto fakty poznáme. Sú už
väčšinou objasnené, aj keď nie všetky (kauza pozývací list).
Vo svojom článku sa chcem venovať príbehu,
ktorý sa začal v ďalších dňoch okupácie. Čiastočne si pamätám cesty popísané
rôznymi heslami (Rusi, choďte domov; Otec osloboditeľ – syn okupant;
a podobne), dlhé rady v obchodoch s potravinami, letáky nalepené
na stenách domov a obchodných výkladov. Začali sa malé hrdinstvá ľudí,
ktorí sa nedokázali s danou situáciou zmieriť. Ich úloha nebola veľká, ale
mala svoj význam.
K môjmu textu je pripojený autentický
leták, ktorý jednoduchou formou opisoval situáciu, ktorá u nás
zavládla. Už jeho titulok „Cirkus Moskva“ napovedá, že nejde o leták,
ktorý by nabádal k násilnostiam (Smrť okupantom a pod.) Jednoduchý
názov evokuje smutno-smiešnu náladu.
Tento leták má desiatky rokov, bol napísaný
koncom roka 1968 a rozširovaný medzi verejnosť na hornej Nitre (Prievidza,
Partizánske). Viem to presne preto, lebo jeho autorom je môj otec. Mali sme
doma písací stroj, ktorý dokázal urobiť naraz desať kópií. Otec písal letáky
doma, bol som pri ňom, jeden som si ako malý chlapec schoval. A mám ho dodnes.
Nechcem robiť z otca hrdinu, takých ako
on boli desiatky, stovky. Otec veľa nemal čo stratiť: pre svoj postoj bol už
dávnejšie z pekného miesta štátneho notára presunutý do bane, kde so
zbíjačkou v ruke pracoval (drel) a plnil plány päťročníc... Ale –
boli sme tu ešte my, jeho deti, a nakoniec, za túto činnosť mohol skončiť
vo väzení ako „rozvracač socialistického zriadenia“.
Tento môj príspevok nech je pripomenutím
všetkých tých, ktorí aktívne odmietali „bratskú pomoc“ a nastávajúci
socializmus a poukazovali na jeho pravú tvár. Nevie sa o nich veľa.
Mnohí sú akoby bezmenní. Možno iba najbližšia rodina vie, čo vtedy riskovali,
aby sme sa my všetci (ostatní) nedali zastrašiť. Aby súdruhovia pochopili, že
nie všetci sú zbabelci...
P. S.: (Ospravedlňujem sa za zníženú kvalitu
obrázka. Uznajte – má už svoje roky.)
Robert Hakala
::
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť
formou komentára pod článkom. Ďakujeme.
Presun vojenskej techniky a definitívna strata národnej suverenity
OdpovedaťOdstrániťPrečo tento názov? Mnohí ste sa už možno z rôznych zdrojov dočítali, že Ministerstvo obrany (MO) SR upozorňuje na presuny vojenskej techniky zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenska, ktoré sú naplánované v období od 20. do 26. augusta. Znie to neškodne, že áno? Prečo sú články s touto informáciou tak strohé? Vládne elity si veľmi dobre uvedomujú, že ľudia začínajú otvárať oči a čoraz viac odmietajú pekne učesané a zavádzajúce informácie zo zapredaných médií, ktoré vždy prezradia len toľko, koľko im dovolia. Ak niekto napíše viac, zdvihnú výstražný prst alebo vás stiahnu z predaja.
Od 20. Do 26. augusta bude cez územie Slovenskej republiky „prevážaná“ vojenská technika NATO. Presne tá zločinecká organizácia NATO, ktorú všetci pseudointelektuáli tak velebia. Tá zločinecká organizácia NATO, ktorá nás „chráni“, ale popri tom si niekde inde len tak vyžiada milióny obetí. Nie je to zvláštne, že sa to všetko odohrá v najbližších dňoch, kedy si budeme pripomínať výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa? Práve tých vojsk, ktoré nás, napriek prevládajúcim negatívnym ohlasom, pred podobnými zločineckými organizáciami chránili. Nepríde vám to celé ako jeden veľký fľusanec do tváre? Zatiaľ čo elity budú upriamovať pozornosť širokej verejnosti na divadielko okolo výročia okupácie, pozvú nám do vlasti symbol tých najväčších zverstiev, aké tento svet zažil.
Tou "okupáciou" v roku 1968 sme neprišli o nič a mohli sme žiť ešte 21 rokov v socializme. Okupáciou po roku 1989 sme prišli o všetko. Tá prvá bola na tankoch, tá druhá na honsných autách.
OdpovedaťOdstrániťAk by boli tí ortodoxní komunisti neprenasledovali cirkev, dovolili by podnikanie a pustili do zahraničia tých, čo chcú dobrovoľne odísť, ľudia by sa do tohto marazmu nedostali. Vtedy každý musel robiť, bola prezamestnanosť, no dnes je to tak isto. Nemali sme hnilé banány, ktoré nám sem vozia spolu s ostatným odpadom. Nemalo sa zlikvidovať poľnohospodárstvo a bolo by nám chudobe, väčšine slušným ľuďom lepšie. milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťK predchádzajúcim komentárom:
OdpovedaťOdstrániťChápem, vývoj po roku 1989 mnohých sklamal. Mnohí nie sme spokojní s dnešným stavom spoločnosti. Ale nemali by sme preto spochybňovať jasné fakty a prekrucovať históriu. V auguste 68 vnikli na územie nášho štátu (vtedy Československa) cudzie vojská – isto proti vôli väčšiny obyvateľstva. Šlo o akt násilia – nespochybňujme to. Porovnávanie trebárs s vojnou vo Vietname síce môže byť zaujímavé, ale to nič nemení na pravde o udalostiach z roku 1968.
V tom čase som mala 3 roky - bola som príliš malá, aby som si niečo pamätala. Ale som vďačná tým, ktorí tieto pohnuté, ťažko predvídateľné časy a dôsledky aj takýmto spôsobom pripomínajú. Je to pre ďalšie generácie určite potrebné a nemalo by sa na to zabúdať. Veď hovoriť a písať o charaktere, morálnom kredite a odvahe nie je nikdy dosť.
OdpovedaťOdstrániťDobre hovoríte... A to spomínanie a pripomínanie by malo byť – v záujme pravdy a spravodlivosti – nezdeformované.
Odstrániť