Jezuita Ľudovít Buček

Ľudovít Košík

Ľudovít Buček, jezuitský kňaz prenasledovaný a väznený za vieru a vernosť reholi, sa narodil 18. augusta 1925 v Holíči na Záhorí. Základnú školu navštevoval v rodisku. Gymnázium absolvoval v Skalici, kde aj zmaturoval. V roku 1945 vstúpil do jezuitskej rehole. Po dvojročnom noviciáte študoval teológiu v Brne a Děčíne. Zo zdravotných dôvodov prerušil štúdium a nastúpil na vojenskú službu. Tým sa vyhol akcii likvidácie kláštorov v apríli 1950. Po skončení vojenčiny nastúpil do zamestnania v Slovenských plynárňach. Pritom tajne študoval teológiu a 20. februára 1959 bol tajne vysvätený za kňaza.

V roku 1960 bol v procese s Jánom Chryzostomom Korcom, Karolom Ďurčekom, Rajmundom Ondrušom a Emilom Krapkom odsúdený na štyri roky väzenia – dostali trest za to, že „podvracali ľudovodemokratické zriadenie, na dohodnutých a náhodných ilegálnych schôdzkach sa navzájom utvrdzovali a jezuitov viedli k dodržiavaniu rehoľných zásad a tak udržiavali rehoľu jezuitov v ilegalite, pričom sa utvrdzovali v nepriateľstve voči ľudovo demokratickému zriadeniu v ČSR a pod vedením Jána Korca a ďalších jezuitov tajne študovali teológiu pre prípad nimi očakávaného zvratu ľudovo demokratického zriadenia v ČSR“.

Ďalej za im kládlo za vinu, že „Ľudovít Buček udržiaval styky s tajným provinciálom Matejom Markom a na jeho pokyn rozširoval náboženskú literatúru, v skutočnosti protištátnu a proti ľudovému zriadeniu republiky. Vykonávali podvratnú činnosť, čím spáchali Ján Korec čin velezrady a ostatní trestný čin podvracania republiky“. Priebeh súdneho procesu opísal Ján Chryzostom Korec v knihe Od Barbarskej noci, kde sa vyjadruje o statočnom, pevnom a hrdinskom správaní Ľudovíta Bučka počas vyšetrovania i súdneho procesu.

V roku 1962 ho na amnestiu prepustili z väzenia. Pokračoval v civilnom zamestnaní ako inštalatér. V súkromí žil rehoľným životom. Vykonával cenné služby rozptýleným spolubratom. (Osobne viem, že v Skalici udržiaval kontakty s tajným jezuitom, kňazom a krajanom Jánom  Buchtom a s jeho rodinou. Tiež s Rajmundom Ondrušom z Popudinských Močidlian, ktorému sprostredkoval možnosť zamestnania sa v Trnave.)

V roku 1969 bol Ľudovít Buček rehabilitovaný, následne v Beckove, spolu s viacerými spolubratmi, zložil posledné rehoľné sľuby. Bol to čas politického odmäku. Zapojil sa do pastorácie a účinkoval ako kaplán a farár vo viacerých farnostiach Nitrianskej diecézy. Od 1. januára 1971 nastúpil ako kaplán v Dubnici. Osobitne sa venoval kresťanským spoločenstvám mladých. Od 15. marca do 30. septembra 1980 pôsobil ako farár v Zliechove. Tu vykonal obdivuhodný kus práce na zveľadení kostola a v pastoračnej činnosti. Zabezpečil vykurovanie kostola, elektrofonické harmónium, novú elektroinštaláciu, nové osvetlenie, opravu lavíc, nový mobiliár v presbytériu, ozvučenie, krížovú cestu, elektrifikáciu zvonov, odstránenie pieskovcovej podlahy a nahradenie mramorovou, oplotenie pozemku okolo kostola a ďalšie obnovy a práce. V roku 1996 sa zapojil do programu slovenskej jezuitskej provincie. Pôsobil tiež v Trnave ako hospodár rehoľnej komunity a vykonával kňazskú službu v jezuitskom kostole. Často vypomáhal diecéznym kňazom v okolí Trnavy.

Mal mladého ducha a dokázal získať pre Božiu vec mnohých, osobitne mladých. Otvoril im faru, tu sa stretávali, hrali na hudobné nástroje a vytvárali živé spoločenstvo. Organizoval s nimi lyžovačky a výlety. Keď odchádzal do večnosti, napísal na lístok: Pozdravujem všetkých. Zomrel po krátkej a ťažkej chorobe 25. februára 2002 v Bratislave v nemocnici na Kramároch. Pochovaný je v jezuitskej hrobke v Trnave.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1561–1988; zost. E. Krapka a V. Mikula, Dobrá kniha, 1990, Cambridge, Ontario, Canada

J. Ch. Korec: Od barbarskej noci; Lúč, Bratislava, 1990

R. Ondruš: V teba, Pane, som dúfal; Dobrá kniha, Trnava, 2009

cintoriny.maticatrnava.sk

zliechov.sk