Kresťania a konflikt so svetom

Ilustračná snímka: PriestorNet

Položme si otázku: Sú z hľadiska kresťanskej náuky prípustné kompromisy v zásadných veciach viery a morálky? Ak odpovieme nie, nie sú prípustné (a myslím, že to je správna odpoveď), tak potom sa ukáže ako nevyhnutný konflikt so svetom: kresťanstvo bude vždy v konflikte s týmto svetom! Pokúsim sa to dokumentovať niekoľkými (nielen mojimi) myšlienkami.

Americký mysliteľ, politik a publicista Pat Buchanan hovorí, že dôležité mravné otázky, týkajúce sa napríklad potratov, eutanázie či homosexuálnych zväzkov, volajú po vyrieknutí jasného „áno“ alebo „nie“. Je to síce bolestné, ale nemôžeme byť so všetkými zadobre, nemôžeme sa so všetkým zmieriť a všetko prijať, pretože „sme v občianskej vojne o dušu, v strete o to, kto sme, čomu veríme, za čím ako ľudia stojíme“. A pripomína, že kresťania majú nastaviť druhé líce, keď ide o prečin proti nim, ale nie v prípade prečinu proti Bohu.

Ďalší americký autor Rod Dreher, zamýšľajúc sa nad benediktínskym príkladom z minulosti, ktorý znamenal obrodu Európy, konštatuje: „Bez ohľadu na to, aké sú okolnosti života kresťana, nemôže žiť verne, ak je Boh len časťou jeho života, vyzátvorkovanou od jeho zvyšku. Nakoniec je centrom nášho života buď Kristus, alebo ním je naše vlastné ja so všetkým svojím modloslužobníctvom. Neexistuje tu žiaden kompromis.“ Áno, znamená to istý radikalizmus. Ale či požiadavky evanjelia nie sú radikálne?!

Náš popredný spisovateľ Anton Hykisch publikoval v časopise Viera a život závažný článok, v ktorého názve je znepokojivá otázka: Cirkev na periférii a kresťanstvo v defenzíve? Uvažuje v ňom – v spoločensko-politických a historických súvislostiach – o stave euroamerickej civilizácie, o tom, akými procesmi prechádzame. Uvediem teraz, vzhľadom na zameranie môjho textu, len niekoľko momentov z jeho úvah.

Situácia je podľa Hykischa vážnejšia, než si na prvý pohľad myslíme: „Ako veriaci katolík prežívam neustále šoky. Akiste nie som sám. Štáty, ktoré v európskych dejinách boli baštami kresťanských hodnôt, piliermi katolicizmu, akceptovali legislatívu, odporujúcu bioetickým zásadám... Nepochybne prežívame krízu viery, a to jednu z najhlbších – azda od čias reformácie.“ Kresťanská Európa doslova zlyháva, rúca sa, pričom „šíriteľmi krízy sú naše niekdajšie opory a nádeje – onen vysnívaný Západ“. Zámer sekularizmu a jeho šíriteľov, ktorí teraz sedia aj vo vedení Európskej únie, je jasný: „Pod zámienkou boja proti extrémizmu postaviť prejavy kresťanského myslenia mimo zákon. Cieľom je kriminalizácia náboženského presvedčenia...“ A tak znova vyvstáva otázka, či je v terajšej situácii čo len trocha reálne rátať s nejakou dohodou. Anton Hykisch zdôrazňuje: „Nastal čas hovoriť jasne a otvorene. Kto súhlasí s týmto vývojom, kto ho napomáha, je hrobárom súčasnej, kedysi kresťanskej Európy.“

Samozrejme, základom kresťanstva je láska k Bohu a k blížnemu. Spomínaný konflikt so svetom teda nie je a nesmie byť zo strany kresťanov zámerne vyvolávaný, živený nepriateľstvom či nedajbože nenávisťou voči iným – vyplýva však z nezlučiteľnosti dobra a zla. Kresťanstvo je predsa viac než „chodenie do kostola“. Kresťan má ku každému človeku pristupovať s kresťanskou láskou, ale nemôže schvaľovať hriech a tváriť sa nezúčastnene tam, kde ide o pravdy viery a požiadavky plynúce z Desatora.

Byť kresťanom je a vždy bolo ťažké. Píše o tom aj Jozef Holzner, autor vynikajúcej knihy o svätom Pavlovi. Keď sa už zdá, že je všetko v poriadku, že máme vyhrané, že môžeme bezstarostne odpočívať, príde čosi ako varovanie: „Beda však, keď vtedy zaspí bedlivá starostlivosť, keď hrdinstvo vymizne z kresťanstva! Vtedy odrazu príde poryv vetra a rozmece milú farskú idylu. Niekedy dopúšťa Boh na celé svetové diely aj zemetrasenie, aby sme vyšli z našich zákopov a úkrytov.“ Tak veru, pravdivé slová, história ich potvrdzuje.

Vlažnosť, ktorá sa tu v Európe rozmohla ako mor, je desivá, všetko pokrýva vrstvou cynickej ľahostajnosti. Zdá sa, že jediné, čo nás zaujíma, je vlastný zisk a pohodlie, respektíve falošne vnímané „šťastie“. Nehasíme už ani to, čo nás začína páliť, hádam v naivnej domnienke, že o nič vážne nejde, alebo že to niekto vyrieši za nás.

Na záver spomeniem Benedikta XVI., vzácneho muža Cirkvi, ktorý taktiež upozorňuje na nebezpečenstvo pokriveného, „moderného“ vnímania viery. Ako hovorí, kresťanstvo nie je psychoterapia ani akési „wellness“ na zabezpečenie dobrého pocitu. Vo svete pôsobia ničivé sily s ohrozeniami a bludnými cestami – to neradno ignorovať, treba rátať s odporom sveta. A dodáva: „Ak by som sa stretal len so súhlasom, musel by som sa pýtať, či hlásam celé evanjelium.“

Ján Maršálek

::

Literatúra:

Patrick J. Buchanan: Smrť Západu

Rod Dreher: Benediktova voľba

Anton Hykisch: Cirkev na periférii a kresťanstvo v defenzíve? (Viera a život č. 6/2017)

Jozef Holzner: Svätý Pavol

Benedikt XVI.: Svetlo sveta

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.