C. S. Lewis: Veľký rozvod
Bratislava, Porta Libri, 2006
Dej knihy čitateľa upriamuje na fiktívny
príbeh, v ktorom sa odohráva výlet do neba. Jeho účastníci sa na tejto
„exkurzii“ stretávajú so svojimi zosnulými blízkymi, teraz už „hmotnými ľuďmi”,
ktorí obývajú nebo. Účastníci výletu prichádzajú na miesto z rôznych
pohnútok a dôvodov. Jadro knihy predstavujú rozhovory medzi účastníkmi
nebeskej exkurzie a ich príbuznými. Autor (v príbehu vystupuje ako
pozorovateľ a jeden z návštevníkov
neba) opisuje osudy ľudí, ktorí v živote urobili mnoho sebeckých
rozhodnutí, vybrali sa svojou vlastnou cestou. Niektorí preto nebo dobrovoľne
opúšťajú. A niektorí nemajú oň záujem, nechcú uveriť Bohu, nechcú si priznať
svoje poklesky a oľutovať ich, aby sa tak stali plnohodnotnými obyvateľmi neba.
Iní na Boha nemajú čas pre svoje vlastné predstavy a záujmy, ďalší si chcú
robiť na nebo bezvýhradné nároky, alebo v ich živote pretrvávajú
majetnícke a sebecké naviazanosti na osoby bez priestoru pre Boha, ktorý
ich stvoril. Ich voľba a rozhodnutie o prijatí či neprijatí cesty do
neba sa však v momente stretu s ich blízkymi dá ešte zmeniť, stačí na to ich
súhlas. Definitívne rozhodnutie stať sa alebo nestať obyvateľom nebeskej
krajiny je teda ich slobodnou voľbou...
Kniha prináša viaceré hodnotné myšlienky.
Možno povedať, že ide o odpoveď na dielo anglického maliara a básnika W.
Blakea pod názvom Svadba neba a pekla. Lewis svojím dielom reagoval
na Blakeovu filozofickú vieru, že všetky cesty vedú k Bohu, pričom mu
vytýkal, že podľa nej v skutočnosti nezáleží na tom, ako človek žije. Či
človek ide dobrým alebo zlým smerom, skončí rovnako. V dobe napísania Veľkého
rozvodu sa totiž táto filozofická koncepcia stávala veľmi populárnou
a masovo prijímanou, avšak Lewis v nej videl veľké nebezpečenstvo
s nedozernými dôsledkami. Ako píše v predslove: „Nežijeme vo svete,
kde sú všetky cesty sústredenými špirálami, ktoré nás, ak nimi pôjdeme
dostatočne dlho, nakoniec privedú do stredu. Žijeme skôr vo svete, kde sa každá
cesta po pár kilometroch rozvetvuje na dve cesty, tie sa zase rozdeľujú na
ďalšie dve a na každom rázcestí musíme urobiť rozhodnutie” (str. 3). Autor
teda odmieta Blakeovu filozofickú koncepciu o tom, že všetky cesty vedú
k Bohu, rovnako ako presvedčenie o tom, že „obyčajným vývojom,
postupnými úpravami alebo zušľachťovaním nakoniec premeníme zlo na dobro” (str.
3). Zlo ostáva vždy zlom a dobro bude vždy dobrom: „Zlo je možné napraviť,
no nikdy sa nemôže vyvinúť v dobro” (str. 3).
Jednotliví účastníci nebeskej exkurzie, ktorí
sa stretli so svojimi blízkymi, postupne odmietali ísť do neba, pre svoje vlastné
dôvody a argumenty. Jednoducho nemali o Boha záujem, aj keď ich tí,
čo ich tam predišli, ešte presviedčali. Potom ich rozhodnutie akceptovali,
nenútili ich. Preto existuje aj Nebo a Peklo, lebo pre peklo sa Satan
rozhodol sám. Ako píše Lewis, „všetci, čo sú v pekle, sa pre peklo
rozhodli. Bez slobodného výberu by peklo neexistovalo” (str. 41). Lewis teda
predpokladá, že každý človek má možnosť výberu a má aj slobodnú vôľu:
„Každý si môže vybrať večnú smrť a tí, čo si ju zvolia, ju budú mať.
Slobodná vôľa je dar, ktorým sa najviac podobáte na svojho Stvoriteľa
a ktorým sa stávate súčasťou večnej skutočnosti” (str. 75). Možnosť výberu
mal už Adam s Evou a dopadlo to tak, že inklinujeme k hriechu
a zlu. Aj keď je človek takto poznačený, Boh mu stále necháva slobodnú
vôľu. Vôľu na to, aby sa slobodne rozhodol: pre Boha alebo proti nemu.
Ako píše Lewis (str. 41), vždy existuje niečo,
„čo si chce človek silou mocou ponechať, dokonca aj za cenu utrpenia. Vždy je
niečo, čomu dá prednosť pred radosťou”. Aj hlavní protagonisti príbehu mali
svoje vlastné predstavy či dôvody, prečo nemôžu alebo nechcú prísť do neba,
čomu dali napokon prednosť pred skutočnou radosťou, pred Bohom. Je tomu tak aj
dnes. Aj dnes si chceme silou mocou niečo ponechať, nechceme sa toho vzdať:
svoje predstavy, návyky, svoj nárok na to či ono. Mali by sme sa nechať
inšpirovať krížom a príkladom Ježiša Krista, jeho vzdávania a darovania sa
v prospech Božej záchrany sveta. A ako píše Lewis: „Existuje len jediné dobro
a tým je Boh. Všetko ostatné je dobré vtedy, keď hľadí k Nemu,
a zlé, keď sa od Neho odvracia” (str. 58).
Kristína Ondrkálová
::
Odporúčané:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť
formou komentára pod článkom. Ďakujeme.
Je to naivná predstava, že od stavu našej mysle - viere v nejakého Boha, alebo neviere, závisí náš posmrtný stav. Predpokladám, že prírodné zákony platia pre všetky živé tvory rovnako nekompromisne a našou smrťou definitívne zaniká aj naše vedomie. Náš život je jednorázový neopakovateľný, ale veľmi zaujímavý príbeh tak, ako aj iných živých tvorov. Prežívajme ho čo najlepšie.
OdpovedaťOdstrániťPrežívajme ho čo najlepšie... A nepočúvajme hlásateľov vulgárneho materializmu.
OdstrániťNajnovšie objavy zo sveta mikrokozmu ukazujú, že prírodné zákony nefungujú tak jednoducho, ako sa nám to možno javí. Navyše, je pravdepodobné, že viaceré zákonitosti ani nepoznáme.
A potom: ak uznáme Stvoriteľa, musíme uznať aj to, že má moc nad tým, čo stvoril, má teda moc aj nad prírodnými zákonmi.
Ak niečo funguje, tak to funguje na základe prírodných zákonov poznaných, či ešte nepoznaných. Ak uznáme Stvoriteľa, tak potom musíme uznať aj Stvoriteľovho stvoriteľa, atď.. Fiktívny stvoriteľ je účelovo vymyslený náboženstvami aj s jeho atribútami a racionálne neprijateľný.
OdstrániťMilý anonymný ateista, nemienim sa s vami naťahovať, len upozorním na chybu vo vašich úvahách: ak uznáme Stvoriteľa, chápeme zároveň, že On svojho stvoriteľa nepotrebuje – pretože to, čo je večné, stvoriteľa nepotrebuje (na rozdiel od hmoty, resp. vesmíru)... Preštudujte si niečo o čase, časopriestore a o večnosti – a potom sa vráťte na túto stránku.
OdstrániťPreštudoval a Stvoriteľa som tam nenašiel, len poznámku, že pre vznik vesmíru nebolo potrebné definovať počiatočné podmienky, nebol potrebný Stvoriteľ.
Odstrániť