Tesnou bránou

„Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 13–14). Tento Ježišov výrok o dvoch cestách je varovný. Neradno sa opovážlivo spoliehať na Božie milosrdenstvo a nahovárať si, že azda všetci pôjdu do neba. Cesta vedúca do života, do Božieho kráľovstva, je úzka, vyžaduje si námahu a obetu. Žiada sa teda nie pohodlný či konformný život, nie prispôsobovanie sa mienke sveta, ale cesta proti prúdu, vzatie kríža a prevzatie zodpovednosti.

Do nebeského kráľovstva vojde iba ten, kto plní vôľu Otca (porov. Mt 7, 21). Slová ani vonkajšie úkony nestačia, ba ani dobré úmysly. Strom poznať po ovocí. Máme si vybrať užšiu cestu, žiť zodpovedne, nehľadať šťastie v prázdnote, kde ho ani niet, ale hľadať ho v plnosti služby podľa Božej vôle. Zákonitostiam života neunikneme. Zo zlého koreňa dobré ovocie nebude.

Čím vyšší cieľ, tým ťažšia cesta k nemu. Vidíme to jasne na živote svätcov. Koľko prekážok museli prekonať! Koľko námahy vynaložiť! Koľko sebazaprenia prejaviť!

Nemyslime si však, že Ježiš chce nejaké zbytočné utrpenie. To nie. Chce naše dobro, dobro merané večnosťou, teda skutočné a trváce. Utrpenie nemáme privolávať, ale nemáme ho ani prenášať na iných. A nesmieme sa ho zbavovať za cenu hriechu.

Kresťan nejde s davom, nestráca sa v anonymnej mase, nie je jedným z mnohých, pretože je sám sebou a patrí Kristovi. Podriaďuje sa Bohu a svetskej moci dáva iba to, čo jej patrí. Kráľovstvo, do ktorého sa usiluje vojsť, nie je z tohto sveta – a to mu nedovoľuje s týmto svetom celkom zrásť. Uvedomuje si, že je tu ako hosť, ako pútnik. Má svoje poslanie a plní ho, nestrácajúc zo zreteľa pominuteľnosť všetkého pozemského.

Kresťanstvo si vždy kládlo otázku, do akej miery sa má podieľať na chode spoločnosti, do akej miery má vstupovať napríklad do politiky, do spravovania vecí verejných. Odpoveď sa mení podľa dobovej situácie i podľa situácie toho-ktorého jedinca.

Dnešnú dobu možno nazvať dobou zmätkov. Všetko sa akosi relativizuje a znejasňuje. Akoby nebolo ničoho stáleho, akoby nebolo istôt. Nečudo, prchavosť patrí k atribútom konzumnej mentality, lebo podľa nej treba všetko rýchlo obmieňať a spotrebovávať, využiť a odhodiť, v lepšom prípade recyklovať. Múdry človek sa s tým neuspokojí, túži po inom. Usiluje sa uchovať a zmnožovať pravé hodnoty v meniacom sa čase. Naprotiveň všetkým módam a zvodom, falošným učeniam a sľubom! Cesta pravdy sa stáva úzkou vo svete, v ktorom sa na pravdu nedbá. Veru málokto ide po tejto ceste.

Ježiš žiada od svojich nasledovníkov, aby žili podľa ducha, nie podľa tela, žiada taktiež, aby vnímali znamenia čias. Autonómnosť by teda mala byť spojená s aktívnym prístupom k životu. Kresťan preto hľadá stíšenie a samotu, vytvára chránený priestor, v ktorom môže realizovať svoju vieru, no popritom buduje spoločenstvo a podieľa sa na formovaní sveta.

Ale ako reagovať na odmietnutie? Ako si zachovať identitu v prostredí formovanom ateizmom a liberalizmom? Patrick Buchanan píše, že správnou odpoveďou je vzdor a protiútok, nestačí byť konzervatívcom, treba byť kontrarevolucionárom. Vzdor možno prejaviť odmietaním poklesnutej kultúry, vytváraním paralelných štruktúr a vlastných inštitúcií (školy, spolky, masmédiá). Javí sa, že istá forma či miera úniku je nevyhnutná, tento únik však nemá byť útekom a kapituláciou. Odvaha plodí odvahu. Keď sa neboja tí, čo konajú zlo, nemali by sa báť ani tí, čo chcú dobro: „Kresťanstvo, ktoré dobylo svet, nebolo žiadnou slabošskou vierou a strážcovia viery neverili tomu, že všetky náboženstvá sú si rovné. Pravda bola jedna a všetko ostatné bolo lžou“ (Patrick Buchanan: Smrť Západu).

Každá ustanovizeň sa môže udržať len tými prostriedkami, ktoré boli pri jej zrode. Platí to aj o Cirkvi. Ježiš sa dostal k sláve cez utrpenie. A v sláve i utrpení chce mať spoločníkov. Slovami Jozefa Holznera: „Každému pravému členovi Kristovho mystického tela je vydelená istá časť tohto utrpenia, väčšia alebo menšia podľa stupňa blízkosti, v akej stojí ku Kristovi.“ V kresťanstve je utrpenie najvyšším činom, má hrdinské rysy, je to „mystická účasť na Ježišovom zmiernom utrpení, ktoré vykupuje svet“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).

Neveriacemu to asi bude znieť nevábne, trpko, ale veriaci vidí a chápe krížovú cestu na pozadí zmŕtvychvstania a verí tomu, že úzka cesta vedie k víťazstvu. Na nej, vedený Ježišom Kristom, človek nezablúdi.

Krížu sa tak či tak nedá vyhnúť. Je preto lepšie prijať ho dobrovoľne, zosúladiť vlastnú vôľu s vôľou Božou, nežiť v sebaklame. Zapieranie, reptanie, trucovanie robí kríž ešte ťažším. Oproti tomu akceptovanie toho, čo nemôžeme zmeniť, nám otvára cestu k tomu, čo zmeniť môžeme a máme. Nebuďme ako deti, ktoré si zakryjú oči a myslia si, že sa tak stanú nevidenými. Verme Ježišovi. Pozrime sa pravde do očí.

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

::

Kristus prichádza – anotácia

Kristus prichádza – recenzia

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.