 |
| Vlado Javorský |
Po prečítaní blogu istého poslanca NR SR za
SNS som si kruto uvedomil, aký výkvet intelektualizmu riadi našu budúcnosť.
Jednodňový štátny sviatok, pripomínajúci
sté výročie vzniku Československého štátu, je obyčajný politický
paškvil. Bez roku 1918 by sme neboli tam, kde sme teraz. Česi to chápu
v dejinných súvislostiach, ich oslavám treba zablahoželať.
Ako profesionálny scenárista som presedel vo
filmovom ústave nejednu hodinku. Spomínam si na frontové zábery z prvých
slovenských dediniek, občania ktorých vítali Červenú armádu počas
oslobodzovacích bojov proti nacizmu. Biedne drevené chyže so slamovou strechou,
muži mali na hlavách zamastené klobúky a dlhé vlasy splietané do vrkočov.
Nadobudol som dojem, nebyť tankov, že pozerám film o Jánošíkovi! Bieda a chudoba...
Odskočil som si na „východ“ a srdce mi pookrialo. Sme už ďaleko vpredu... Ale
ešte to nie je ono.
Zbieral som životné príbehy a osudy ľudí,
nazbieral som ich stovky. Rád som počúval istú staručkú učiteľku, ktorá
rozprávala o svojom „učiteľovaní“ na Kysuciach, kde si deti nosili do
školy polienka, aby nepomrzli. Priznala sa, že spávala pod jednou „duchnou“ s českým
učiteľom Petrom Jilemnickým. Český literárny autor románu Kronika, najlepšieho
románu o SNP. Vie sa o tom...? Jeho vnuk je mojím priateľom doteraz.
Kto by nemal rád filmy českej kinematografie
Škola základ života a Cesta do hlbín študentovej duše...?! Autorom
predlohy scenára bol český učiteľ Jaroslav Žák, ktorý na škole
v Ružomberku čerpal inšpiráciu pre svoje literárne zápisky. Bolo to medzi
dvoma svetovými vojnami. A opäť sa stretávame s intelektuálnou
pomocou slovenskému ľudu.
V roku 1926 tragicky zahynul pri
zachraňovaní rýchlika z Košíc do Bratislavy prednosta stanice
v Piešťanoch. Osobne rozmrazoval výhybky a skolil ho zápal pľúc.
Vyštudoval ČVUT v Prahe, zamiloval sa do krásnej slovenskej devy, porodila mu
dve deti. Prednosta stanice rýchlik zachránil, ale za cenu svojho života. Bol
to môj starý otec... Talentovaný básnik a hudobný skladateľ a bohém...
Môj bratanec vyštudoval v Prahe herectvo
a... medicínu. Celý život pôsobil ako očný lekár a skvelý očný chirurg
v Liptovskom Mikuláši. Obdivoval som jeho najväčšiu zbierku poštových
známok v bývalom Československu. Nazýval ma „sestrenec“ a miloval som
jeho ľubozvučnú češtinu, v ktorej mi písal básne. Po kom asi som...?!
Sme s českým národom poprepájaní, ani
netušíme aké mocné sú korene, ktoré nás spájajú. Tých príbehov sú tisíce, ale
mlčíme, lebo sme už zabudli, alebo nechceme rozdúchavať prchavé spomienky.
Dostať sa do nemilosti istej skupiny, ktorá sa rada bije do pŕs a krivo
zazerá na ľudí, čo dokážu historické prínosy do našej spoločnosti oceniť.
A ešte jedna vetička. Moja vnučka Vanessa
sa narodila 28. X. 2011... Aký príznačný symbol! Zapálim si sviečku
a storočnicu oslávim spomienkami. A nebudem sa mlátiť do hrude, aký
som Slovák. História urobila zo mňa človeka, za ktorého sa nehanbím...
Vlado Javorský
::
Rozhovor s autorom:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť
formou komentára pod článkom. Ďakujeme.
Áno, s českým národom nás všeličo spája. Ale treba povedať i to, že postavenie Slovákov a Čechov v Československu nebolo rovnoprávne. Naše osamostatnenie sa je preto správne. Napokon, a konštatujú to mnohí na oboch stranách, teraz sú naše vzťahy na lepšej úrovni ako v časoch spoločného štátu.
OdpovedaťOdstrániť