Kde hľadať korene súčasných problémov Cirkvi?

Ľudovít Košík

Dnes  sa nemôžeme tváriť, že by Cirkev nemala problémy. V týchto dňoch sa  arcibiskup Georg Gänswein, sekretár emeritného pápeža Benedikta XVI., vyjadril, že možno ide o konečnú skúšku pred druhým príchodom Krista. Problémy so sexuálnym zneužívaním nie sú jedinými problémami Cirkvi. Aj keď je snahou vedenia Cirkvi problémy riešiť, je otázne, či zvolí také riešenia, ktoré ich môžu odstrániť. Bez skutočného úprimného obrátenia a modlitby, pôstu, almužny a pokánia to určite nebude možné.

Cirkev založil Kristus, aby viedla ľudí k spáse. Osobitne po Druhom vatikánskom koncile však v nej nastali problémy, aké počas svojej dvetisícročnej existencie nepoznala – a osobitne v Európe za posledné desaťročia stratila veľa na počte svojich členov i vplyve na súčasný svet.

Už sa nedá povedať, že platí to čo v minulosti, keď sa viera odovzdávala v rodinách z generácie na generáciu. Celé národy, ktoré kedysi bránili kresťanské hodnoty, ako život, rodinu, mravnú výchovu, dnes sa v referendách vyslovujú proti týmto zásadám a ich parlamenty schvaľujú zákony dovoľujúce ukončiť život potratom či eutanáziou, schvaľujú rozvody, registrované partnerstvá, homosexuálne zväzky...

Je namieste otázka, kam to až chcú priviesť. Kde sú hranice požiadaviek týchto deštrukčných síl? Namiesto toho, aby spoločnosť chránila seba a prirodzené správanie, tak ponúka návody ako ho deštruovať a ničiť, pritom dôsledky riešiť nedokáže.

Mnohí sa pokúšajú analyzovať súčasné problémy Cirkvi, ale je potrebné poznať a vidieť v prvom rade ich príčiny a potom východiská z nich. Ozdraviť Cirkev môže len úsilie o svätosť nás jej členov, ktorej sa musíme učiť od Krista a jeho učeníkov a nasledovníkov. Nie od tých, ktorí sa naučili na Cirkvi parazitovať a z nej a jej rozkladu žiť, ktorí majú veľa rečí, ale ich život je v rozpore s Kristovými požiadavkami.

Z problémov súčasnej Cirkvi, podľa môjho názoru, vyplývajú aj problémy súčasného sveta, ktorý už akoby nevedel ako ďalej, namiesto spamätania sa vnáša cez nadnárodné inštitúcie a parlamenty a zákonodarné orgány do života spoločnosti a jednotlivcov neporiadok, zmätok, chaos a zvrátenosť. Akoby aj tzv. kresťanské politické strany boli súčasťou tohto procesu. Súčasný stav Cirkvi akoby naznačoval, že ani ona sama nie je schopná viesť ľudí, ani sa dostať z kríz, do ktorých sa v posledných rokoch dostala, pretože jej problémy ju prerastajú a diskreditujú v očiach sveta.

Iste, problémy boli vždy, pretože tie sú tam, kde sú ľudia a všetci si nesieme vplyvom dedičného hriechu náklonnosť k zlému, ale je tu Kristus, ktorý ponúka cestu k svätosti – a mnohí po nej kráčajú. Je na človeku, či sa dá stiahnuť k hriechu a začne naň navádzať aj iných, alebo či ide za Kristom s čistým srdcom, proti prúdu doby, sveta, okolia a často aj svojich najbližších.

Budúcnosť má len ten, kto sa dá na cestu s Kristom. Cirkev nemôže byť skupinou či spolkom, kde si pravidlá odhlasujú niektorí jej predstavitelia. Alebo prijme pravidlá a zásady, ktoré jej dal Kristus a dá sa viesť Duchom Svätým, alebo nemôže mať budúcnosť. Znakom prvotnej Cirkvi bol jej rast aj v prenasledovaní. Znakom tej súčasnej, v relatívnom pokoji a podpore, je jej úpadok.

Ilustračná snímka: PriestorNet

Cirkev musí mať jasnú reč vychádzajúcu z Božieho Slova. Spoliehanie sa na populizmus, reklamu a vonkajšie spoločenstvo bez vnútornej hĺbky síce momentálne možno urobí dojem, ale trvalé pozitívne výsledky neprinesie, navyše tí, ktorí tomuto uveria, zažijú sklamanie. Naša viera nemôže stáť na osobách, my nemôžeme budovať cirkev Bezákovu, Halíkovu, Sokolovu, Pastirčákovu... ale Cirkev Kristovu, len v nej je naša budúcnosť časná i večná. Tým, ktorí žijú z Cirkvi a profitujú na  jej rozklade službou rozličným liberálnym skupinám, určite nejde o jej dobro, oni majú svoje prízemné ciele, ktorým podriaďujú večné i časné šťastie mnohých, ktorí sa nimi z rozličných dôvodov dajú ovplyvniť.

Strojcovia sveta bez Boha by nás  kresťanov možno radi videli v sociálnych službách, podobne ako v rokoch komunizmu – v zapadnutých dedinách, pri telesne a duševne postihnutých, v domovoch dôchodcov, v nemocniciach, kde už nemá kto vykonávať posledné služby. Ale Ježiš nás posiela ohlasovať evanjelium celému svetu, on nás posiela učiť ľudí správne žiť. Iďte a učte všetky národy (porov. Mk 16,15). Máme byť svetlom sveta a soľou zeme (porov. Mt 5, 13–14).

Cirkev vždy učila, vychovávala a múdro viedla  ľudí. Múdri sa dajú poučiť. Aj príslovie hovorí: múdremu napovedz. Cirkev vybudovala základy, na ktorých vyrástla naša civilizácia. Benediktínski mnísi spájaním modlitby, štúdia a práce vybudovali nielen Cirkev, ale aj hospodársky život v Európe. Cirkev bola známa ako učiteľka života, ona zakladala školy všetkých typov od nedeľných, farských, stredných až po univerzity.

Aké je posolstvo súčasnej Cirkvi svetu? Mnohí jednotlivci, kňazi, rehoľníci i laici sú ešte svetlom a príkladom pre svoje okolie, no niektorí, žiaľ, spôsobujú pohoršenie. Mnohé farnosti ešte fungujú, ale mnohé zanikajú, zlučujú sa a veriaci sa vytrácajú z rozličných dôvodov a nám akoby to bolo jedno. Máme svoje záujmy a bolesti Krista a jeho Cirkvi akoby nám boli ľahostajné. My chceme byť radostní, veselí, moderní... ale máme dostatočné dôvody na radosť? Nie je naša radosť len akousi náplasťou, aby sme si nemuseli spytovať svedomie? Môžeme sa ešte na inštitúciu Cirkvi spoľahnúť? Čím inšpiruje dnešný svet, čo mu ponúka, čo ponúka zradenému, unavenému a ubolenému človeku a osobitne mladým? Je to zdravý spôsob života, na ktorom je možné budovať celoživotné šťastie? Nie sú to často len frázy, prázdnota a povrchnosť? Ako vnímajú Cirkev a kresťanov ľudia zvonku, ktorí vyrástli v sekularizovanom svete?

Spamätajme sa a vráťme sa k Pravde! Prestaňme presadzovať polopravdy, polovičné riešenia, zmes dobra a zla s tým, že každý si môže vybrať. Ježiš varoval pred vlkmi v rúchach baránkov (porov. Mt 7,15) a myslím, že aj to je problémom súčasnej spoločnosti a Cirkvi.

Sme ešte schopní rozlíšiť, čo nás buduje a čo ničí? Odmietnuť veľkú dávku jedu možno ešte sme schopní, ale jeho postupné dávkovanie nás ničí postupne. Skúmajte a toho, čo je dobré, toho sa držte, vyzýva nás svätý Pavol (porov. 1 Sol 5, 21). Naša snaha musí byť jasná. Byť ľuďmi dobra, pravdy, krásy, lásky a pokoja. V pozitívnom smere budovať seba i iných, aj spoločenstvá a spoločnosť. Nepodporovať žiadnu formu klamstva, hriechu, podvodu, zvrátenosti. Hriech ešte trvalé šťastie nikomu nepriniesol. Byť konkrétny v podpore tých, ktorí to potrebujú, máme ich dostatok v najbližšom okolí, anonymné riešenia sú ľahko zneužiteľné, často už ich iniciatíva býva pochybná (určite nedávať tam, kde máme odôvodnené podozrenie zo zneužitia). Podporovať Cirkev neznamená podporovať všelijaké občianske združenia, ktoré si niektorí pre svoj jednoduchší a ľahší život založili. Ježiš ponúka úzku cestu, ktorá vedie do života (porov. Mt 7,13–14).

Dokážeme byť ako Cirkev ešte soľou, svetlom?! Soľ nemôže byť sladká! Beda, ak soľ stratí svoju chuť... (porov. Mt 5,13).

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.