Svetlá a tiene

Július Homola: Slnko a mračná nad Slovenskom

Bratislava, Ústav dejín kresťanstva, 2018

Július Homola sa narodil 15. marca  1930 v Lehôtke pod Brehmi. V roku 1947 ho – ešte ako gymnazistu – zaistila štátna bezpečnosť v súvislosti so šírením ilegálneho študentského časopisu Nástup (prispel doň básňou Nad hrobom prezidenta). Vo väzení strávil jedenásť mesiacov a ďalším trestom bolo vylúčenie zo štúdií. Po prepustení pracoval ako robotník a vojenskú službu si odkrútil v pomocných technických práporoch. V šesťdesiatych rokoch absolvoval diaľkové štúdium na Hutníckej fakulte VŠT v Košiciach, potom pracoval ako technik a výskumný pracovník, ale už v roku 1970 ho z politických dôvodov, pre jeho zásadové kresťanstvo a vlastenectvo, preradili znova na robotnícku pozíciu. Po páde komunistického režimu bol rehabilitovaný a aktívne sa zapojil do verejného života, najmä v organizáciách politických väzňov a v Slovenskom misijnom hnutí.

Básne publikoval Július Homola časopisecky a neskôr i knižne: v roku 2002 vydal zbierku Slovensko v zápasoch a v roku 2017 zbierku Kytica veršov, treťou v poradí je zbierka Slnko a mračná nad Slovenskom, ktorá obsahuje verše napísané v priebehu niekoľkých desaťročí (prvá báseň je z apríla 1945 a posledná z roku 2018). Básne v tejto publikácii sú datované a radené chronologicky, predstavujú tak akúsi kroniku života na Slovensku, respektíve slovenského života, života slovenského človeka v uvedenom období. Osobné motívy sa tu prelínajú so spoločenskými, alebo inak: vonkajšie okolnosti a politické tlaky ovplyvňujú život jednotlivca, každý človek sa chtiac-nechtiac musí vyrovnávať s tým, čo ho stretá, pričom neraz ide o prejavy ideologicky motivovanej svojvôle.

Mnoho naznačujú už názvy jednotlivých básní, napríklad: Vojna pri Hrone, List dievčaťu z väzenia, Bezbožníkom, Balada 1968, Zosnulej manželke (Obeti totalitnej normalizácie). Ako čítame, Slovensko bolo dlho v okovách, boli to časy rúcania kláštorov a stavania väzníc. Básnik hovorí: „Sme Božie deti a nie draví vlci.“ Ale nie všetci podľa toho konajú: „Sen o šťastí vo vlnobití sŕdc / triešti sa o živé skaliská.“

V prúde veršov opisujúcich historické deje a osobné zážitky či vnútorné pohnutia sa sem-tam zaleskne číra poetická krása – pod jej vplyvom vidíme viac a lepšie, uvedomujeme si váhu vlastnej existencie: „Žblnká žľab času. Riečišťom / diaľav prúdia bystriny našich duší.“ Človek by nikdy nemal strácať nádej, vždy by mal „zostať človekom“, iba tak môže obstáť v skúškach, keď prichádza „zlý diablov víchor“.

Profesorka Helena Hrehová v predslove konštatuje, že verše Júliusa Homolu sú výpoveďami, ktoré vyšli na povrch z hĺbky duše, „vyzretej v pokore, bázni i v úcte“. Navyše, je to poézia krytá životom. Z toho pramení múdrosť i krása, prijatie vlastného údelu skrze vieru, nádej a lásku – potvrdzujú to i verše z básne Pred jarou (Žiar nad Hronom, január 1955): „Vzduch bude zurčať ako prajná studňa, / len kľakni a pritisni na ústa. / A život ako sestra milosrdná / odpustí všetkým, ktorí odpustia.“

Život a tvorbu autora približuje v závere publikácie editor Martin Lacko. Píše, okrem iného, že Homolove verše, i tie spred desaťročí, majú dosah aj na súčasnosť, minimálne v tom zmysle, že vedú k uvažovaniu o pomeroch, ktoré dnes vládnu, a pripomína: „Miera slobody sa posudzuje – kedysi i dnes – aj podľa slobody básnikov.“ Na to by sme nemali zabúdať!

Ján Maršálek

::

Súvisiaci článok:

Verše postavené na hodnotách