Ján Maršálek: Kristus prichádza
Bratislava, Post Scriptum, 2018
„Kristus prichádza“ – takýto veľkolepý názov
má nová knižka básnika, publicistu a literárneho kritika Jána Maršálka,
ktorý dlhodobo obhajuje a prezentuje vo svojej tvorbe kresťanský hodnotový
svetonázor. Či už sú to poetické vyjadrenia, ktoré možno reflektovať
v jeho viacerých básnických zbierkach, duchovno-formačné zamyslenia, aké
prezentoval v knižke „Cesta k bráne (Čítanie na každý deň)“, alebo
podnetné články a recenzie, ktoré publikuje na webovom portáli PriestorNet
(internetový občasník závislý od etiky) i v dvojtýždenníku pre kultúru
a náboženstvo VOX, zakaždým dokáže osloviť a doslova pozvať príjemcu
k hlbšiemu uvažovaniu, ponúka mu možnosť „posvätiť svoj čas“. Je tak
jedným z tých, ktorí aktívne reagujú na Kristovu výzvu ohlasovať
evanjelium, pričom tak činí viacerými cestami.
Veď ako napísal vo svojej autobiografii „Z
môjho života“ emeritný pápež Benedikt XVI., v tomto „historickom období
potrebujeme predovšetkým ľudí, ktorí osvietenou a prežívanou vierou urobia
Boha uveriteľným v tomto svete. Negatívne svedectvo kresťanov, ktorí hovorili o
Bohu, ale žili proti nemu, zatemnilo Boží obraz a otvorilo bránu nevere. Potrebujeme
ľudí, ktorí majú zrak upriamený na Boha a odtiaľ sa učia pravej ľudskosti.
Potrebujeme ľudí, ktorých rozum je osvietený Božím svetlom a ktorým Boh otvorí
srdce, takže ich rozum môže hovoriť rozumu iných a ich srdce môže otvoriť
srdcia iných. Len cez ľudí, ktorých sa dotkol Boh, sa môže Boh vrátiť medzi
ľudí“.
Ján Maršálek dokazuje i svojím najnovším
dielom „Kristus prichádza“, že patrí k ľuďom, ktorí pripravujú cestu
Pánovi, vyrovnávajú chodníky, pretože si dokonale uvedomujú posolstvo
starozákonného proroka Izaiáša, ohlasujúceho: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Jahve,
prichádza v sile a rameno má vladárske, hľa, jeho odmena je
s ním a jeho odplata pred ním!“ (Iz 40, 9–10).
A tak Ján Maršálek, podobne ako veľký
mysliteľ a úžasný esejista Pavol Strauss, či filozof Ladislav Hanus, kardinál
Ján Chryzostom Korec a i., ponúka cez prizmu svojich tvrdení, citujúc
myšlienky mnohých významných i svetoznámych osobností (sv. Augustín, Ján Pavol
II., Benedikt XVI., F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, H. Pinard, F. X. Šalda,
G. Papini, G. K. Chesterton, J. Holzner a i.), určitý rozmer kresťanskej
apologetiky, pretože je na každom kresťanovi, ako sa dokáže zastať kresťanskej
viery. Mal by totiž vedieť, v čo verí a prečo v to verí, pričom
nemusí byť profesionálne teologicky podkutý, ale mal by dokázať obhájiť
kresťanskú pravdu („Ak ide o pravdu, nemožno cúvnuť.“ s. 70), pretože
náboženstvo „vychádza z presvedčenia, že aj za hranicou zmyslovej
skúsenosti niečo existuje, že skutočné je i to, čo nie je viditeľné
a hmatateľné, čo poznávame skrze zjavenie a vieru“ (s. 6).
Maršálek umne vníma súčasnú marketingovú
mediálnu stratégiu, ktorá opätovne živí len materialistickú, čiže i značne
ateistickú tézu, podľa ktorej je svet výsledkom akéhosi samoorganizovania
hmoty. Preto podľa neho prírodné vedy nie sú jediným zdrojom pravdy (je to aj
akoby odpoveď na neustále v médiách opakovanú reklamu „študuj vedu
a techniku“), nedajú a ani nemôžu dať odpoveď na základné ontologické
otázky. Do popredia jednotlivých kapitol preto vždy stavia tézu, ktorú
vysvetľuje, analyzuje, interpretuje, porovnáva často aj cez model teistický
a ateistický. Kladie si dôležité otázky (Má ľudský život zmysel? Má človek
nejaký vyšší cieľ? Prečo nám Boh neposkytne jasné a jednoznačné dôkazy
o svojej existencii? Kedy sa človek spamätá? Čo ho privedie k zmene
zmýšľania a k obráteniu, keď je na zlej ceste?), hovorí o kríze
zmyslu (tu nám prichádza na um aforizmus Pavla Straussa: „Najkrajší zmysel
života: hľadať zmysel života.“), ale popritom všetkom sa snaží ukázať, ako Boh
pôsobí v dejinách spásy, ako nám môže byť oporou, ako zvládnuť boj medzi
dobrom a zlom, a že nie je jedno, ktorou cestou sa napokon vydáme.
Dejiny a tradícia Cirkvi jasne
dokumentujú, že „veriť v kresťanského Boha nikdy nebolo ľahké“ (s. 17), že
skepsa súčasného človeka, spochybňovanie tradičných hodnôt, popieranie odkazu
i skúseností predchádzajúcich generácií a vynechanie Boha
z praktického života nemôže dať ľuďom to, čo najviac potrebujú, teda mravný
príklad či vzor bezúhonných svedkov viery (mystici, ľudia so stigmami, svätci,
vizionári, proroci atď.).
Ján Maršálek sa okrem iného opiera aj
o Sväté písmo, biblické proroctvá, odmieta tvrdenia, že kresťanstvo stojí
na mýtoch a legendách. Ako mnohí myslitelia či cirkevní otcovia pred ním,
aj on pozýva vedu a vieru k spolupráci, pretože „Ježišov príchod na
tento svet je pravdou viery i historickou skutočnosťou“ (s.
39).V tomto zmysle predstavuje Ježišovo detstvo, mladosť, prácu
i remeslo, evanjeliá považuje za pravdovravné svedectvo, ktoré vo svetle
viery vidí prichádzať Syna človeka, vníma jeho ľudskosť i božskosť. Ježiš
neprišiel zrušiť Zákon, ale ho naplniť, nehlása „anarchiu ani revolúciu, hlása
znovuzrodenie vychádzajúce zo zdravých koreňov. Lebo skutočná zmena k lepšiemu
nemôže stáť na ruinách a negativizme“ (s. 48).
I preto dostávajú v knihe priestor
zásadné biblické postavy, ako napr. Ján Krstiteľ. Je to nesmierne dôležitá
postava aj v súvislosti s tvorbou autorov katolícky orientovanej
literatúry v stredoeurópskom priestore. Umelecky veľmi hodnotne spracoval
životný príbeh Jána Krstiteľa poľský spisovateľ Jan Dobraczyński v knihe Grom
uderza po raz trzeci. V preklade do češtiny vyšla knihy roku 2012
v Karmelitánskom nakladateľstve pod názvom Hrom udeřil po třetí. Známu
novozákonnú biblickú postavu vykresľuje autor skrze vnútorný zápas veriaceho
človeka, očakávajúceho Mesiáša na základe tradovaného prísľubu, ktorý žije
zväčša v úplnej samote prísne asketickým spôsobom života. Poľský autor,
ktorý vydal niekoľko desiatok kníh s náboženskou tematikou, tak detailne
vstupuje do vnútorného sveta Jána Krstiteľa a približuje čitateľovi jeho
duševný boj s túžbami tela, pokušením, výbušnou povahou, a to
prostredníctvom viery a najmä silou modlitby. A môžeme dodať, že Ján
Maršálek ešte umocňuje význam tohto proroka, obrancu Božieho morálneho zákona
vpísaného do ľudského srdca, Ježišovým vyznaním, citovaným z Matúšovho
evanjelia, že medzi „tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján
Krstiteľ“ (s. 50). A práve krstom, ktorý Ježiš prijal od tohto proroka, sa
naplno začína rozvíjať jeho poslanie.
Maršálek však ešte v súvislosti
s tým vyzdvihuje Ježišov odchod na púšť, jeho uchýlenie sa do tichej
samoty, navrhuje príjemcovi, aby dokázal konať podobne, pretože stíšenie, spojené
s „pohľadom do zrkadla duše“, je zápasom o seba samého, o zmysel
svojho bytia. Iba to nám totiž prinesie radosť zo života, a tú nachádzame
iba tam, kde „je viera v Krista. Je predsa radosťou pracovať na veľkej
a vážnej veci – a niet väčšej a vážnejšej veci ako
uskutočňovanie evanjelia“ (s. 54). Vo svetle takto chápanej milosti viery
následne zvýrazňuje povolanie učeníkov, bez ktorých by nebolo možné šírenie
evanjeliovej zvesti i ďalších, ktorým možno priznať titul apoštol (ako
napr. sv. Pavol a Barnabáš), pretože na ich plecia položil Ježiš rodiacu sa
Cirkev. Autor však opätovne premosťuje tieto tvrdenia na výzvu
k príjemcovi, lebo hoci apoštoli dostali osobitné povolanie, povolaní sme
všetci.
To, že Ján Maršálek i ako esejista
nezaprie v sebe dušu básnika, dokazujú mimoriadne zaujímavé kapitoly
o podobenstvách a kráse slova. Podobenstvá vníma ako lyrizované
príbehy, v ktorých sa podivuhodná veľkosť učenia snúbi s poetickou
originalitou. V zhode s G. Papinim či P. Johnsonom považuje Ježiša za
básnika. V tomto kontexte poukazuje i na Cirkev ako inštitúciu, ktorá
je a bola podporovateľkou umenia. „Kresťanstvo nezaznáva a nemôže zaznávať
poéziu, rovnako tak nezaznáva a nemôže zaznávať krásu, lebo potom by šlo
proti Stvoriteľovi“ (s. 68).
Druhá polovica publikácie je špecificky
zameraná na význam Kristovho učenia, postaveného na priamom a dobrom
základe, na tajomstve jeho smrti i zmŕtvychvstania. Ježiš totiž od nás
čaká jasnú reč a jednoznačné rozhodnutie, zlu treba predchádzať. Otvára sa
tak priestor pre vyzdvihnutie významu Božieho kráľovstva a nezabúda sa ani
na neustály boj medzi dobrom a zlom, ktorý vypĺňa dejiny ľudstva. Ako však
tvrdí Ján Maršálek, napriek „všetkému zlu, ktoré je vo svete, kresťan
nepodlieha zúfalstvu, lebo jeho viera pozná východisko z každej situácie“
(s. 80). Taktiež pripomína súčasné „osvietené“ neúnavné ťaženie voči
kresťanstvu a kresťanom, zrod protikresťanského myslenia, ktorým „Európa
cynicky popiera vlastné korene“ (s. 83).
Mnohé z jeho úvah v tejto časti
publikácie akoby nadväzujú na prorocké slová Pavla Straussa o tom, že svet
a jeho civilizácia sa dá budovať iba na správnom základe myslenia
a mravov. A keďže mnohé projekty budovania „lepšieho sveta“
kresťanstvo poslali do výslužby, Strauss predpokladal, že to nepôjde ináč, ako
to s ním znovu skúsiť. I preto je tu namieste Maršálkova otázka, ku
ktorej napokon zaujíma jednoznačné stanovisko: „Ale čím má byť kresťanstvo
nahradené? Našiel niekto niečo lepšie, pravdivejšie, hodnotnejšie? Nenašiel
a nenájde! Preto je opúšťanie kresťanskej viery krokom do tmy, ba skokom
do prázdna“ (s. 86).
Aj Jozef Tóth, gréckokatolícky kňaz,
spisovateľ a mysliteľ podobných rozmerov ako Pavol Strauss, považuje
kresťanské náboženstvo za najdokonalejší antropologický model pre ľudský život.
Dodajme, že aj u Jána Maršálka predstavuje kresťanstvo „nezmazateľnú
stopu v dejinách. (...) Kresťanská viera je odskúšaná, jej spoľahlivosť je
doložená svedectvom a životom miliónov ľudí, ktorí úprimne a verne
nasledovali Krista. Nebolo by múdre zanechať tento poklad v minulosti,
bolo by tragédiou o vieru prísť“ (s. 97, 103).
Autor v záverečných kapitolách publikácie
poukazuje na skúšky a ťažkosti, ktoré patria k životu a rovnako
tak aj na pochybnosti o existencii Boha, pretože pravá „viera je výsledkom
uvažovania!“ (s. 104). Na základe toho prezentuje aj podobenstvo
o márnotratnom synovi, ktoré považuje za myšlienkový i literárny
skvost, a ktoré by sa mohlo volať aj podobenstvo o dvoch bratoch
a láskavom otcovi, lebo „život človeka je vždy spätý so životom iných
ľudí, či už v dobrom alebo v zlom“ (s. 109). V nastavenom kurze
vyzdvihuje hlavný zmysel aj ďalších novozákonných biblických podobenstiev
(napr. o vinohradníkovi, tesnej bráne), a to najmä v kontexte
dlhodobej konfrontácie kresťanstva s inými náboženstvami a svetonázormi.
Reaguje na potrebu utvárania zdravých vzťahov, lebo aj tu zohráva kresťanská
viera dôležitú úlohu, taktiež sa prikláňa k významu osobnej cesty ku
kresťanskej zrelosti, ktorá „je podmienená jednak Božou milosťou, jednak našou
spoluprácou“ (s. 124). Motivuje k tomu, aby si človek uvedomil, že všetko
má svoj stanovený čas, že nijaká „chvíľa nemusí byť prázdna, nebude prázdna, ak
ju naplníme obsahom, ktorý jej patrí“ (s. 143).V zmysle Ježišových slov
píše o milostivom čase, posväcovaní času a plnení Božej vôle. A tak
„Kristus prichádza a pýta sa, či veríme, že môže zmeniť náš život. Pýta sa
každého osobitne. Dnes rovnako ako pred dvoma tisícročiami. Na dĺžke času
nezáleží, rozhodujúca je odpoveď nášho srdca“ (s. 150).
Napokon, dovolíme si ešte v závere
odcitovať slová významného slovenského spisovateľa Antona Hykischa, ktoré
pochádzajú z publikácie s názvom „(D)otváranie literárnych hodnôt
Petra Libu“. Pred dvanástimi rokmi totiž napísal to, čo do bodky platí
aj dnes a dokonca to má priamu súvislosť i s hodnotenou
knihou Jána Maršálka „Kristus prichádza“, ktorá je posolstvom o viere,
živenej prítomnou milosťou, pretože duchovný svet nepozná časové obmedzenie: „Nachádzame
sa v takom čase, keď priznávať sa ku kresťanstvu a k duchovným hodnotám sa
znova stáva nemoderným i nežiaducim. Bývalí okresní tajomníci niekdajšej
štátostrany, čo sa v prvých laviciach našich kostolov tak horlivo vrhali na
kolená pred oltármi, už zase zneisteli. Zbadali, že dočasne módne kresťanstvo
sa už v Európe a vo svete znova nenosí. Bude treba naštudovať si bahaizmus
alebo vúdú, ba stačí aj obyčajný ateizmus, prekrstený na agnosticizmus,
karikatúry Boha, prorokov, pápežov či Nietzsche, Darwin, dokonca aj Marx sú
znova „cool“, tak čo si budeme špiniť kolená... Nové náboženstvo tolerancie
všetkých ku všetkému je praktickejšie ako biblické Desatoro, žalmy, málo
zrozumiteľný Solovjov či mariánsky Akatist. (...) Dnes sa totiž vo svete –
presnejšie v Európe a v našom západnom svete – hrá o všetko. Presnejšie, hrá sa
o to, čo sa nedávno nazývalo európskou či euroamerickou civilizáciou. Tá sa
definovala voči ostatným civilizáciám – islamskej, čínskej, indickej, japonskej
– svojím kresťanským základom. Ak ľudia našej civilizácie nezmenia svoje
správanie, svoje postoje, o 50 rokov budú Európania a Severoameričania iba
úbohou hŕstkou vymierajúcich tvorov, ukrývajúcich sa v podzemiach shopping
centier pred dvojnásobne či trojnásobne početnejším obyvateľstvom iných
civilizácií planéty Zem. Čo bude s päťmiliónovým Slovenskom v demograficky
scvrkávajúcej sa Európe, na to sa ani neodvážim pomyslieť. Tolerancia konečne
zvíťazí...“
Nech je teda najnovšia publikácia Jána
Maršálka aj žiarivým príkladom toho, že brániť kresťanskú vieru, ktorá
sformovala históriu a kultúru Európy, pričom v mnohých národoch
vytvorila princíp neodlučiteľnosti prepojenia národného cítenia a kultúry,
je skutočne dôležité a vyžaduje si „hĺbku, čiže súhlas srdca, dobré
vzťahy, blízkosť, dôveru. Technické prostriedky nikdy nenahradia silu myšlienky
a príťažlivosť konania motivovaného láskou“ (s. 58).
Autorom recenzie je literárny vedec, vysokoškolský pedagóg PhDr. Ján
Gallik, PhD.
Recenziu (v skrátenej podobe) publikoval aj časopis VOX.
::
Knihu som prečítal a mám ju uloženú v knižnici - vážna literatúra, hneď vedľa bohatej humoristickej knižnice. milan kupecký
OdpovedaťOdstrániť