|
Karol Dučák |
To, že západný svet, predovšetkým USA
a západná Európa, prežíva zničujúcu existenčnú krízu, je smutným faktom.
Žiaľ, musíme konštatovať, že táto zhubná kríza zasiahla aj Katolícku cirkev na
Západe. Mnohí už vidia našu Cirkev na pokraji priepasti. Paradoxne, tento
pohľad prezentujú nielen vonkajší nepriatelia Katolíckej cirkvi, ale aj
ultrakonzervatívni katolícki skeptici, ktorí neustále rebelujú proti súčasnej hierarchii
Katolíckej cirkvi na čele s pápežom Františkom.
Za seba môžem povedať, že si
u ultrakonzervatívnych katolíkov cením ich hlboký zmysel pre tradičné
duchovné hodnoty, ktoré sú naším skutočným pokladom. Opodstatnená kritika
nešvárov v súčasnej Katolíckej cirkvi – a nie je ich, žiaľ, málo – je
nesporne pozitívom a je potrebné ju akceptovať s uznaním. Svojím
militantným odbojom voči súčasnej hierarchii Katolíckej cirkvi však
ultrakonzervatívci predstavujú hrozbu do budúcnosti, preto nemôžem
akceptovať ich pôsobenie dovtedy, kým neukončia svoju partizánsku vojnu.
Je totiž potrebné konštatovať, že aj keď my,
katolíci, nie sme dokonalí a dokonalý nie je ani katolícky klérus, ba
dokonca ani náš pápež nemusí byť dokonalý, dokonalá je naša svätá apoštolská
Katolícka cirkev, ktorá už 2000 rokov stráži poklad viery a je Cirkvou
Kristovou.
Nedávno som sa počas spovede posťažoval
spovedníkovi, že aj keď som obhajcom súčasnej Katolíckej cirkvi, ja sám
registrujem v našej Cirkvi veľa nedostatkov, a to mi neraz berie
vietor z plachiet. On mi odvetil: „No áno, v našej Cirkvi sa dejú zlé
veci, ale dejú sa aj dobré veci.“
Často si na tieto slová spomínam. Ten kňaz má pravdu. Naozaj, v Katolíckej cirkvi sa popri zlých
dejú aj dobré veci. Každý deň.
Prednedávnom, 2. októbra 2018, boli
v našej Bazilike Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou prijímaní
noví členovia do Bratstva anjelov strážcov. Toto bratstvo vzniklo už v 17.
storočí a malo svojich členov aj na Slovensku, ale neskôr z nášho
územia vymizlo. Až začiatkom augusta roku 2015 o. Arnold Chrapkowski,
generálny predstavený pavlínského rádu, obnovil v Slovenskej kvázi-provincii
rádu pavlínov Bratstvo anjelov strážcov. Jeho protektorom sa stal
provinciál o. Martin Lehončák OSPPE. Prví členovia vstúpili do obnoveného
Bratstva po prvý raz v novodobej histórii Slovenska 2. októbra 2015
v Trnave – na sviatok anjelov strážcov. Vo Vranove nad Topľou bolo prvé
prijímanie členov do Bratstva až 15. januára roku 2016, na sviatok sv. Pavla
prvého pustovníka – patriarchu rádu pavlínov. Odvtedy pribúdali do
Bratstva ďalší členovia a nedávno sa rady členov Bratstva znovu rozrástli.
Bratstvo sa pomaly vzmáha na našom Slovensku a to je dôvod na radosť.
Dobrý katolík nemôže byť skeptikom a skeptik nemôže byť dobrý
katolíkom, pretože Evanjelium je radostná zvesť. Popri smutných udalostiach je veľa dobrých
dôvodov na optimizmus. Len optimista (v zmysle realizmu) môže byť dobrý
katolík. Každý deň môže vnímavý človek zaregistrovať pozitívne skutočnosti,
ktoré sú nádejou do budúcnosti.
Ultrakonzervatívci v radoch Katolíckej
cirkvi neraz tvrdia, že to dobré v Katolíckej cirkvi bolo pred Druhým
vatikánskym koncilom a odvtedy všetko smeruje k záhube. Je to omyl,
ktorý nie je problém vyvrátiť aj s koreňmi. Zaiste nemožno poprieť
mnohé deformácie vo vývoji Cirkvi po koncile, lenže v dnešnej
Katolíckej cirkvi sa dejú aj mnohé pozitívne veci, a to v takom rozsahu,
o akom pred Druhým vatikánskym koncilom ani nesnívali. Keďže tých
pozitívnych správ je veľmi veľa, obmedzím sa aspoň na stručný výpočet tých,
ktoré mi najviac imponujú, respektíve, ktoré majú najväčší význam pre Katolícku
cirkev.
|
Ilustračná snímka: PriestorNet |
Slovenská katolícka televízia Lux vysiela
trikrát denne modlitbu ruženca: na poludnie sa modlia ruženec mladí ľudia,
o 15.00 je modlitba k Božiemu milosrdenstvu a o 15.30 je priamy
prenos modlitby ruženca z Lúrd. Kedy pred Druhým vatikánskym koncilom sa
mohol celý národ takto trikrát denne zjednotiť pri modlitbe svätého ruženca?!
Dokonca už deti sa modlia ruženec spoločne
v 70 krajinách sveta. Mám na mysli akciu „Milión detí sa modlí ruženec za
jednotu a pokoj.“ Dňa 18. októbra 2018 sa naša Slovenská republika pripojila
k takmer 70 krajinám vo svete, aby sa naše deti spolu s deťmi
v týchto krajinách zjednotili v modlitbe za jednotu a pokoj vo
svete. Táto medzinárodná iniciatíva vznikla v roku 2005 vo Venezuele
a je organizovaná pápežskou nadáciou Aid to the Church in Need
(ANC), na Slovensku známou aj pod nemeckým označením Kirche in Not. V súčasnom
nepokojnom svete, v ktorom sa vyše 40 krajín zmieta vo vojnovom konflikte,
táto iniciatíva získava čoraz väčšiu podporu. Je to úžasná vec! Veď si len
predstavme, že v takmer 70 krajinách sa masy detí zjednotia
v modlitbe ruženca! Aká je to duchovná sila! Boli takéto výdobytky možné aj pred Druhým
vatikánskym koncilom?!
Ako huby po daždi rastú spoločenstvá veriacich. Okrem spomínaného Bratstva anjelov strážcov
sú to ružencové bratstvá, atď. Slovensko bolo v roku 2017 opakovane
zasvätené Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie,
tak ako to v roku 1947 urobil vtedajší nitriansky arcibiskup Mons. Karol
Kmeťko. A takto by som mohol ešte dlho pokračovať vo vymenovávaní
pozitívnych udalostí v živote Katolíckej cirkvi.
Nemôžem teda akceptovať otrávený skepticizmus
katolíckych ultrakonzervatívcov a už vonkoncom nie ich partizánsku vojnu
proti súčasnej hierarchii Cirkvi. Nijaký extrém nemôže priniesť pozitívne
ovocie. Ani extrém ultramodernizmu, ani extrém ultrakonzervativizmu. Tak ako
vždy a všade, aj v Katolíckej cirkvi vždy platilo a nikdy neprestalo
platiť: Aurea via media (Zlatá je stredná cesta). Každý extrém je dielom diabla, ktorý sa od
počiatku usiluje rozbiť jednotu Kristovho stáda, držiac sa osvedčeného hesla: Divide
et impera (Rozdeľ a panuj). Rozhodne by bolo nesprávne poslúžiť
diablovi nežiaducou vzburou proti vlastnej Cirkvi.
Súčasná západná civilizácia prežíva hlbokú
krízu, ktorá, žiaľ, zasiahla aj Katolícku cirkev na Západe. To však nie je
dôvod na rezignáciu a defetizmus. V každej dobe sú a budú svätí
katolíci. Vyhovárať sa na to, že nemôžeme byť svätí, lebo koncil..., lebo
pápež..., lebo kňazi..., je neakceptovateľné.
Cirkev neraz v minulosti prežívala krízu, ale aj v tej
najťažšej dobe sa rodili veľkí svätci. Práve
v období pôsobenia renesančných pápežov, ktorí spôsobili sekularizáciu
Cirkvi tej doby, sa zrodil Ignác z Loyoly, ale aj iní veľkí svätci, vďaka
ktorým Cirkev našla cestu z ťažkostí, zbavila sa vonkajšieho lesku
a vrátila sa k vnútornej zbožnosti.
Všetci sme povolaní k svätosti, ako to
vyplýva z Prvého listu sv. Petra: „Ako poslušné deti neprispôsobujte sa takým
žiadostiam, ako keď ste boli v nevedomosti, ale ako svätý je ten, ktorý vás
povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: ‚Buďte
svätí, lebo ja som svätý‛“ (1 Pt 1,14–16).
Namiesto kritiky katolíckeho kléru teda radšej
buďme sami vzorom žiarivej svätosti. Medzi katolíckymi svätcami sú nielen
osoby zasvätené, ale aj mnohí laici. Nezabúdajme na to! Pred Druhým vatikánskym
koncilom vládla v Katolíckej cirkvi akási forma stádovitosti. Laici boli
zvyknutí na to, že sú stádo (v pozitívnom zmysle slova), ktoré musí byť vedené
klérom. Ich vlastná tvorivá iniciatíva bola dosť obmedzená, hoci už pred koncilom
sa v niektorých krajinách sľubne rozvíjal laický apoštolát. Počas Druhého
vatikánskeho koncilu sa stal laický apoštolát oficiálnou doktrínou Katolíckej
cirkvi a mohol sa všestranne rozvíjať v celosvetovom meradle. Takto
aj laici môžu – samozrejme len pod dozorom katolíckej hierarchie – rozvinúť
celosvetový apoštolát.
Naším poslaním nie je kritizovať, ale vlastným
pričinením prispieť k povzneseniu vlastnej Cirkvi. Možnosti sú
neobmedzené tak, ako je neobmedzená vôľa tých, ktorí chcú prispieť svojou
vlastnou iniciatívou k ušľachtilému dielu. Tých možností je nesmierne veľa
a vymenovať ich všetky by si vyžiadalo rozsiahlu knižnú publikáciu.
Menujme preto na ilustráciu aspoň zopár laických a občianskych hnutí,
ktoré rozhodne stoja za zmienku: Fórum života, Aliancia za rodinu, Modlitby za
kňazov a mnohé iné.
Ak chceme prispieť k povzneseniu súčasnej
Katolíckej cirkvi, nezačínajme kritikou pápeža, biskupov, kňazov, ale začnime
každý sám od seba. Modlitbou, sviatostným životom, láskou k blížnym,
charitou, angažovanosťou v katolíckych hnutiach a iniciatívach, atď. Čím
viac svätých laikov, tým krajšiu tvár ukáže svetu aj naša Katolícka cirkev.
K tomu nech nám všetkým dopomáha Boh, Najsvätejšia Bohorodička Mária, vždy
Panna, všetci anjeli i svätí!
Karol Dučák
::
Prečítajte si:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Považujem za dôležité uvedomiť si, že človek (každý z nás) má nielen práva, ale i povinnosti. Za svoj život nesieme ZODPOVEDNOSŤ!
OdpovedaťOdstrániťVarovné sú slová Písma:
„Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“
(Lk 12, 47–48)
V dvoch po sebe idúcich dňoch (23. a 24. októbra) PriestorNet publikoval dva príspevky, zaoberajúce sa súčasnou situáciou v Cirkvi a spoločnosti: článok Karola Dučáka s názvom Prečo nikdy neprijmem ultrakonzervatívny skepticizmus a článok Vlada Gregora Neprispôsobujme sa svetu!
OdpovedaťOdstrániťObaja autori skúmajú v podstate ten istý problém, ale každý z iného uhla, preto je vyznenie ich úvah značne rozdielne. Zjednodušene povedané, slová Karola Dučáka vyznievajú viac optimisticky a slová Vlada Gregora viac pesimisticky.
Verím, že obaja píšu úprimne a s láskou ku Kristovej Cirkvi, nepochybujem o ich dobrých úmysloch – práve preto považujem za potrebné hľadať styčné body ich úvah, teda hľadať pravdu, rozpoznať nie to, čo je optimistické alebo pesimistické, ale čo je realistické.
Styčné body nachádzam v tomto: Cirkev (a spoločnosť) bude obrodená svätosťou svojich členov. Začať musí každý od seba. Iniciatíva by mala ísť zdola nahor, od jednotlivcov k spoločenstvu... Mimochodom, je zaujímavé, že obaja autori nezávisle spomínajú svätého Ignáca z Loyoly.
Nepotrebujeme optimizmus ani pesimizmus – potrebujeme realizmus! A ten je – dá sa povedať – niekde uprostred.