Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo
budú spasení?“
(Lk 13, 23)
Celý náš (ľudský) život je záhadou. Akokoľvek
sa usilujeme, nemôžeme objasniť najvýznamnejšie udalosti našej existencie. Už
prvá a zásadná otázka: Kde sa vzal svet? Ako je možné, že vznikol taký
unikátny systém, akým je celý vesmír, všetky galaxie a aj to, čo si ešte
ani nedokážeme predstaviť?
A ďalšia otázka: Kde sa tu „vzal“ človek? A potom:
Kto rozlúšti tajomstvo počatia nového života? Ako sa máme postaviť k našej
prítomnosti? A čo naša minulosť? Prečo ju nevieme zhodnotiť podľa všetkých
dostupných faktov? A pokračujme ďalej: Ako mohol prísť na tento svet Boh?
Narodiť sa neznámej Panne, kdesi uprostred nehostinnej krajiny, navyše –
v maštali?
To je len nepatrný výpočet všetkých tajomných
udalostí, ktoré sa snažíme „objasniť“ a „pochopiť“, aby sme si vedeli povedať,
kto sme, čo sme, odkiaľ sme a najmä – čo sa stane s nami po našej
fyzickej smrti. Kresťanom na túto (a nielen túto) otázku dáva odpoveď Písmo.
V ňom je ukrytá pravda o nás a o našom poslaní, putovaní...
Učenie Pána Ježiša je konkrétne, hoci sa nám
zdá, že nie vždy ho môžeme naplniť, porozumieť mu. Nečudujme sa, keď sa Pána
mnohí pýtajú, kto bude spasený. V ich otázke je prítomný strach
z neznámeho, strach z toho, čo sa stane „potom“. Uvedomujú si, že byť
spasený nebude prináležať všetkým. Tušia, že bude nejaké „sito“, cez ktoré budú
musieť prepadnúť.
Odpoveď Pána Ježiša je znova konkrétna: „Usilujte
sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú
môcť“ (Lk 13, 24). Brána je veľmi, veľmi úzka. Prejsť cez ňu si bude vyžadovať
množstvo úsilia. Našťastie, vykonávaním dobrých skutkov a dodržiavaním
Pánových slov bránu rozširujeme...
::
Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (139)
Môžeme predpokladať, že jestvuje akási tvotivá sila, iniciatíva vesmíru, ktorá má záujem sa manifestovať v rôznych formách existencie majúcich vedomie - je zvedavá ako je to byť horninou, rastlinou, živočíchom, teda aj človekom. Toto vedomie, ten zázrak prírody, sa rodí naším počatím a narastá s rastom daného organizmu. A našou smrťou definitívne zaniká. No niektoré naše genetické dannosti odovzdávame svojim potomkom cez DNA, akosi ďalej žijeme v nich. Všetko to, čo prežívame od narodenia po náš zánik, je len naše, ľudské. To čo obsahujú jednotlivé náboženské učenia sú produkty ľudskej fantázie a intelektu.
OdpovedaťOdstrániťViera nie je (iba) to, čo si človek myslí, na čo prišiel svojím rozumom. Viera je viac, je to božská čnosť... Aj preto sme dnes v kostole prosili (responzóriový žalm):
OdstrániťObdaruj nás, Pane, múdrosťou srdca.
Ján M., máte pravdu. Vyprosujme aj pre Anonymného, autora predchádzajúceho príspevku, múdrosť srdca, ktorá mu tak veľmi chýba.
OdstrániťNevymýšľajte nezmysly, na myslenie máme mozog nie srdce. Takýmito metafórami môžete ohurovať veriacich v kostoloch.
OdstrániťAnonymný, mňa tie Vaše nezmyselné kecy neohúria. Pripomínajú mi zavýjanie vetra v púšti. Tie Vaše nezmysly sú také bezcenné a prázdne ako ten vietor v púšti. Rád sa bavím s ľuďmi, ktorí ma môžu obohatiť. To ale nie je Váš prípad.
Odstrániť