|
Svätý kňaz Ján Nepomucký |
V posledných rokoch sa veľa hovorí
o zlyhaniach kňazov. Pribúda obvinení, príslušníkom kléru sa pripisujú
všelijaké priestupky, prehrešky i kriminálne činy. Je zrejmé, že kňazov
ľudia posudzujú zvlášť citlivo, ich previnenia vzbudzujú neraz veľké pohoršenie
a vrhajú zlé svetlo na celé spoločenstvo veriacich. Nepochybne, každý zlý
skutok treba odsúdiť – podľa jeho závažnosti – bez ohľadu na to, kto sa ho
dopustil. Ale v prvom rade sa žiada obozretnosť. Treba si uvedomiť, že
žijeme v spoločnosti poznačenej mediálnou manipuláciou.
Cez optiku masmédií vidíme svet zdeformovane.
Nefiltrovaný príval informácií otupuje naše vnímanie a pôsobí
dezorientujúco. Otázka pravdivosti šírených správ sa dostala do úzadia, mnohých
už ani nezaujíma, kde je pravda, prednosť dávajú klebetám a senzáciám,
respektíve úspechu a zisku. V takejto situácii, žiaľ, aj klamlivé
obvinenia a falošné správy dostávajú veľký priestor, rýchlo sa šíria
a spôsobujú mnoho zla – dodatočné dementi, ak k nemu vôbec dôjde, už
nemá taký účinok.
Z niekoľkých dôvodov pomerne často chodím
do kostola a na sväté omše do iných farností – v užšom i širšom
okolí, aj v rámci celého Slovenska. Všímam si, pokiaľ mi to pozícia
vonkajšieho pozorovateľa dovolí, ako tá-ktorá farnosť funguje, všímam si
správanie a účasť ľudí na
bohoslužbách a samozrejme tiež pôsobenie miestneho kňaza. A môžem
konštatovať, že veľká väčšina kňazov si nielen plní svoje povinnosti, ale
pridáva k nim aj niečo navyše.
Na Slovensku máme mnoho dobrých, zodpovedných
kňazov, ktorí sa obetujú pre svojich veriacich. Prirodzene, každý je iný,
niekto je lepší v tom a niekto v inom. Nie každý je skvelým
rečníkom či spovedníkom, nie každý má organizačné schopnosti a talent na
prácu s rozličnými skupinami ľudí, ale vidno snahu a dobrú vôľu,
a to je podstatné.
Áno, nájdu sa aj výnimky, vyskytujú sa aj
poľutovaniahodné prípady odpadlíctva a mravného úpadku. Ako poznamenal
kardinál Robert Sarah v knihe Sila ticha, Cirkev „trpí neverou
zradcov, ktorí ju opúšťajú a zapredávajú“. Ide však, aspoň u nás
na Slovensku, naozaj o výnimky, o niekoľkých jednotlivcov
nezvládajúcich úlohu duchovného pastiera.
Byť Kristovým kňazom je veľká česť
i zodpovednosť, vznešený dar i kríž. Emeritný pápež Benedikt XVI.
v knižnom rozhovore s publicistom Petrom Seewaldom (rozhovor vyšiel
pod názvom Svetlo sveta) v súvise so sexuálnymi priestupkami kňazov
zdôraznil, že nič nás neoprávňuje odvracať sa od tohto problému alebo ho
zakrývať, na druhej strane „je dôležité nestratiť z očí všetko dobro,
ktoré sa koná vďaka Cirkvi“.
Je našou povinnosťou hľadať pravdu
a pridŕžať sa jej. Nesmieme podliehať mediálnemu či politickému tlaku
a rozhodovať sa pod vplyvom emócií a propagandy. Nepriatelia
kresťanstva sa totiž všemožne usilujú rozvrátiť naše rady, nič im nie je sväté,
naopak, všetko – celú Cirkev – chcú pošpiniť a znevážiť. A tak
nestačí byť veriacim len doma, v súkromí. Apoštol Jakub nás poúča, že
viera bez skutkov je neúčinná, preto je namieste výzva: Zastaňme sa svojich
kňazov!
Ján Maršálek
::
Súvisiace články:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky
zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Kňazi, vedomí či nevedomí klamári, hovoria o tom čo nepoznajú a ponúkajú to čo nemajú. Jednoducho štátom platení podvodníci.
OdpovedaťOdstrániťAnonymný, silne mi pripomínate "teológa" Michala Havrana. Svojím IQ. Tým chcem povedať, že vážne sa zaoberať Vašimi paškvilmi je zbytočne stratený čas. Upozorňujem, že mňa môžu osloviť aj ateisti. Len nesmú byť takí stupídni ako ste Vy. Uvediem príklad z článku, ktorý pripravujem.
OdstrániťAnna Blaževićová, dcéra vysokého komunistického funkcionára v bývalej Juhoslávii vypovedá o svojom obrátení: „V r. 1988 bolo treba, aby som viedla skupinu turistov do Medžugorja. Vtedy som nič nevedela o omši svätej a o svätom prijímaní. Keď som vstúpila do kostola, bola svätá omša. V okamžiku prijímania som jasne videla tajomné svetlo, ktoré vychádza od oltára a ožaruje všetkých prijímajúcich. V tom okamžiku som poznala, že Boh je živý. Ja som sa ešte nevedela modliť, a pritom som videla, že modlitba patrí k podstate môjho bytia. Pokrstená som bola 3.7.1988. Krstnou kmotrou mi bola Vicka. Neskôr bol pokrstený a cirkevne oddaný i môj brat. Odpusťte - vy, ktorí ste pod nátlakom ateizmu trpeli pre Ježiša od nás, ktorí sme byli zaslepení bezbožníctvom.“
Toto je hlboké, úprimné svedectvo, ktoré ma chytilo za srdce. Ak by ste Vy dokázali vypotiť niečo, čo by sa aspoň trochu približovalo k tomuto svedectvu, možno by ste mňa a ostatných čitateľov časopisu aj dokázali chytiť za srdce. Ale Vaše doterajšie nezmyselné výlevy ma nechávajú absolútne chladným. Stále tá istá bohorovná arogancia a primitivizmus toho najhrubšieho zrna. Nič, čo by nás mohlo aspoň minimálne obohatiť.
Veľmi dobrý článok. Ďakujem pekne zaňho.
OdpovedaťOdstrániťVidím tu dva komentáre. Úplne opačné...
OdpovedaťOdstrániťKaždý človek svojimi slovami a skutkami, svojimi prejavmi si píše vlastný príbeh, vystavuje svedectvo o sebe.
Ako sa hovorí, každý je strojcom svojho šťastia. Alebo inak: Kto chce kam, pomôžme mu tam.
Všetci sme na tom rovnako - rodíme sa, žijeme, zomierame. Ale nábožensky veriaci majú čosi navyše, neracionálne, nesplniteľné ilúzie v ktorých ich podporujú psychologickí manipulátori - kňazi.
OdstrániťAnonymný, stále meliete to isté, dokolečka, dokola – primitívne, falošné, nepravdivé, teda iracionálne.
OdstrániťNehanbíte sa za to anonymné trúsenie špiny? Ani trochu?