 |
| Jozef Nemčok |
V týchto dňoch, tak ako tisíce iných
ľudí, som stál nad hrobmi blízkych. Nad hrobom otca, matky, sestry, brata...
Ich hroby sú na rôznych cintorínoch, väčšinou tam, kde prežívali posledné dni
života.
Pri rozjímaní v tichosti
a v modlitbe som si spomenul ešte na jeden hrob. Je to hrob neznámeho
vojaka z II. svetovej vojny, na mieste, okolo ktorého pomerne často
prechádzam. Hrob, na ktorom je obyčajný kríž z obyčajného dreva, kríž bez
mena vojaka, ktorý tam leží.
 |
| Ilustračná snímka: PriestorNet |
Hrob vojaka, ktorý zahynul vo vojne. Ten vojak
bol zrejme zasiahnutý guľkou (zbraňou) iného taktiež neznámeho vojaka. Hrob mu
možno vykopal priateľ, ktorý prežil. Z nejakého dôvodu sa jeho telo
nedostalo do spoločného hrobu, kde sú pochovaní ďalší padlí.
Hrob zarastá trávou, ale vždy ju niekto skosí.
Je zvláštny tým, že na vrchole kríža – čo sa ja pamätám – je železná helma,
ktorá je akýmsi mementom pripomínajúcim jeho smrť. Nik ju doteraz
z kríža nesňal, neukradol.
Vždy, keď tadiaľ prechádzam, spomeniem si na
osud toho iste mladého človeka, chýbajúceho rodine, ktorá možno dodnes nepozná
miesto jeho posledného odpočinku. V dňoch okolo Pamiatky zosnulých sa vždy
nájde niekto, kto mu zapáli sviečku.
Bojoval akiste proti svojej vôli – len preto,
že ľudská zloba mocných ho povolala do zbrane, vždy v záujme tých
bohatých, ktorí bohatstva chceli mať ešte viac. Či už išlo o územia, nerastné
bohatstvo, luxusnejší život a neviem čo ešte iné.
I dnes som videl na tom hrobe zapálenú sviecu.
Symbol života a smrti. A musel som myslieť na nenávisť a zlobu,
ktorá stále pretrváva vo svete.
Jozef Nemčok
::
Rozhovor s autorom:
::
Odporúčané:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Ďakujem veľmi pekne za článok, pán Nemčok. Je písaný citlivo, s láskou k blížnemu. Rád by som zdôraznil jednu myšlienku, ktorú v článku naznačujete. Je veľmi potrebné modliť sa za tých ľudí, ktorí ostali v zabudnutí, za duše, za ktoré sa už nikto nemodlí. Tie duše veľmi potrebujú naše modlitby. Modlitby za príbuzných i priateľov sú v nebi cenené, ale obzvlášť cenené u Boha sú modlitby za duše cudzích ľudí a za duše, na ktoré ľudia zabudli. A ak už nie modlitby, aspoň zapálenie sviečky a prosba k Bohu o záchranu týchto duší.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem i ja za tento článok. Podnietil ma k zamysleniu.
OdpovedaťOdstrániťPred niekoľkými dňami som bol na cintoríne v rodisku. Je tam hrob, v ktorom ležia – ako hlása nápis na pomníku – štyria sovietski vojaci. Títo padli počas prechodu frontu v okolitých horách. Premýšľal som, kde asi ležia telá padlých nemeckých vojakov – lebo dá sa predpokladať, že i na ich strane boli straty (z rozprávania pamätníkov viem, že boje v našom chotári netrvali dlho, ale boli pomerne intenzívne).
Všetci padlí vo vojnách, či bojovali na tej či onej strane frontovej línie, si zaslúžia pietnu spomienku. V tom súvise pokladám za zaujímavý úryvok z memoárov Alexandra Macha (Z ďalekých ciest; Matica slovenská, druhé vydanie: 2009, str. 315):
„Pamätám si, čo ma upozornilo na profesora Tuku. Boli to jeho články. Temer každý vyvolal rozruch. Napríklad článok, myslím, že mal titul „Mŕtvi sa rozprávajú", vyvolal až taký rozruch, že došlo k demolácii Slováka, že celá Bratislava bola hore nohami... V tom článku bola reč o dvoch mŕtvych: Jeden bol legionár a práve ho oslavovali. Na jeho hrob položili desiatky kytíc a vencov. Vedľa bol hrob vojaka rakúsko-uhorského, ktorý padol vo vojne bez toho, žeby sa stal hrdinom-legionárom... Tuka napísal, ako sa skončila oslava legionára a keď už všetko stíchlo, v noci, ako mŕtvy legionár poprekladal polovicu kytíc a vencov na susedný hrob rakúsko-uhorského vojaka. Bolo to trošku mysticky podané – Tuka mal rád takéto mystické, symbolické veci.“
Tak veru, nemali by sme si všímať len jednu stranu, len „víťazov“ – pretože každý ľudský život, každá nevinná obeť má rovnakú cenu.