|
Karol Dučák |
Jedným z viacerých významných pozitív,
ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil, bol návrat k prijímaniu pod obidvoma
spôsobmi, ktoré existovalo v rímskej liturgii od najstarších čias až do 17. storočia, keď bolo prijímanie z kalicha na vyše tri storočia zakázané
v celej Rímskokatolíckej cirkvi. Aj keď v období 12.–13. storočia
začalo prijímanie kalicha veriacimi na kresťanskom Západe čoraz viac ustupovať,
dovtedy malo v rímskej liturgii nespochybniteľné miesto. Možno dokonca konštatovať,
že apoštolský záujem sa viac zameriaval na kalich. V prvom rade „vo víne zreteľnejšie
vystupuje radostný charakter Eucharistie a sprítomňuje sa mesianská doba
spásy (porov. napr. Iz 25, 6 alebo Gn 49, 11). S pitím z jednej čaše
a s okruhom predstáv o krvi sa spojuje i motív zmluvy
a v prijímaní kalicha je jasnejšie vyjadrený i motív obety.
Prijímanie kalicha preto patrí nevyhnutne k plnosti povinnej formy
Eucharistie a musí byť rozhodne povinné aspoň pre celebranta. Avšak
i pre zaistenie účasti obce naliehal na prijímanie kalicha už napr. pápež
Gelasius I. (492–496)“. (1)
Až do 12. storočia bolo podávanie kalicha
veriacim bežné v západných liturgiách, avšak čoraz viac vystupovala do
popredia starosť, aby sa z konsekrovaného vína nerozliala ani len kvapka.
Táto obava z prípadného zneuctenia viedla k nahradeniu pitia
z kalicha inými formami prijímania, napríklad k pitiu z kalicha
pomocou nasávacej trubičky (fistula, calamus). Okrem toho časom veriaci
nepili priamo z omšového kalicha, ale z väčšieho prijímacieho
kalicha, v ktorom bolo väčšie množstvo nekonsekrovaného vína a do tohto
kalicha sa prilialo pred prijímaním trochu konsekrovaného vína. Laici teda de
facto prijímali konsekrované víno po jeho „riedení“ nekonsekrovaným vínom.
Panovalo všeobecné presvedčenie, že týmto „riedením“ sa zmenšuje hrozba
zneuctenia pri prípadnom rozliati z kalicha. Navyše, na kresťanskom
Východe sa vo veľkom začala uplatňovať intinkcia (namáčanie hostie
dokonsekrovaného vína v kalichu pred podávaním veriacim). Tento racionálny
spôsob však kresťanský Západ odmietal, pretože sa pri ňom stratil symbolický
význam pitia. (2)
Celkove sa teda prijímanie z kalicha
realizovalo niekoľkými spôsobmi:
1. pitím z kalicha, či už priamo
z omšového, alebo osobitného prijímacieho,
2. pitím cez nasávaciu trubičku (stredoveká
rímska liturgia),
3. čiastočná intinkcia (prijímanie
konsekrovaného chleba, čiastočne namočeného v kalichu a podané rukou
kňaza),
4. úplná intinkcia (prijímanie
konsekrovaného chleba, úplne namočeného v kalichu a podané kňazom
lyžičkou).
V období 12.–13. storočia sa v západných
liturgiách čoraz viac vytrácalo prijímanie kalicha veriacimi a stávalo sa
zvykom podávať Eucharistiu len pod spôsobom chleba.
K postupnému odstraňovaniu prijímania
z kalicha prispela do značnej miery aj zbožná stredoveká kontemplácia,
koncentrovaná len na spôsob chleba. Teologický základ pre odstránenie
prijímania z kalicha pre laikov poskytlo konkomitančné učenie, podľa
ktorého v každej podobe je prítomný celý Kristus. Takto sa stalo
v plnom rozsahu legitímnym prijímanie iba chleba, tiež prijímanie chorých
či prijímanie pri krste u detí, ktorým sa nemuselo podávať víno. Už aj samotné
prijímanie z kalicha celebrantom sa pokladalo za dostatočné splnenie
Kristovej požiadavky prijímania Jeho Krvi. (3)
Aj keď v období 12.–13. storočia bolo na
kresťanskom Západe prijímanie kalicha veriacimi čoraz zriedkavejšie, nevymizlo
úplne všade. Zachovalo sa až do 14. storočia, ba aj neskôr, predovšetkým pri
zvláštnych príležitostiach napríklad pri korunovácii cisára alebo kráľa.
Takisto aj pri slávnostnej veľkonočnej pápežskej omši mohol prijímať pod
obidvoma spôsobmi každý, kto bol pripravený. K úplnému zákazu došlo až
v 15. storočí ako reakcia na pôsobenie nepriateľských kruhov, ktoré začali
presadzovať povinné prijímanie pod obidvoma spôsobmi pre všetkých laikov
a kalich povýšili na svoj symbol protestu proti Cirkvi. Český kňaz M.
Jakoubek ze Stříbra premenil túto disciplinárnu otázku na vieroučnú
a začal hlásať heretické učenie, že prijímanie z kalicha je nevyhnutné pre
spásu. S týmto učením sa stotožnil Jan Hus, avšak Kostnický koncil toto
učenie odsúdil a zakázal užívanie kalicha v roku 1415. (4)
Zákaz prijímania z kalicha však vyvolal
značnú nevôľu predovšetkým u Husových stúpencov, zotrvávajúcich pri učení
o podávaní svätého prijímania sub utraque specie (pod obidvoma
spôsobmi). Odtiaľto pochádza aj ich pomenovanie utrakvisti (z latinského uterque,
utraquus – oba, obe). Známi sú aj pod označením kališníci, keďže
požadovali užívanie kalicha. (5)
V záujme upokojenia situácie
v Cirkvi uzavrel Bazilejský koncil v roku 1436 v Jihlave s českými utrakvistami dohodu –
štyri kompaktáta. Predchádzali jej zdĺhavé vyjednávania cirkevných otcov Bazilejského koncilu s českými kališníkmi už od roku 1433. Druhé z kompaktát uvádzalo, že je možné vyhovieť dospelým
laikom, požadujúcim prijímanie pod obidvoma spôsobmi, avšak je potrebné poučiť
veriacich, že aj pod jedným spôsobom je prítomný celý Kristus. Kompaktáta však
boli v platnosti len pomerne krátku dobu a už v roku 1462 ich pápež
Pius II. zrušil, pretože kňazi podávali sväté prijímanie deťom a naďalej
presadzovali učenie, že prijímanie z kalicha je nevyhnutné pre spásu.
Prijímaním pod obidvoma spôsobmi sa zaoberal aj Tridentský koncil. Koncil potvrdil predchádzajúce učenie Cirkvi,
že aj pri prijímaní pod jedným spôsobom veriaci prijíma Telo aj Krv Pána práve
tak, ako pri prijímaní pod obidvoma spôsobmi. Koncil neodsúdil ani nezakázal
prijímanie kalicha veriacimi, ale zveril konečné rozhodnutie v tejto
otázke do kompetencie pápeža, ktorý môže na základe vlastného uváženia povoliť
kalich tam, kde to uzná za vhodné. Koncil však odsúdil učenie
o nevyhnutnosti prijímania pod obidvoma spôsobmi pre spásu. Naopak,
vyhlásil, že neexistuje priamy Boží príkaz prijímať pod obidvoma spôsobmi a že
konkrétne nariadenia týkajúce svätého prijímania prináležia Cirkvi
(Denz-Schönm.1726–1733).
Už čoskoro po skončení Tridentského koncilu
bolo v obmedzenom rozsahu znovu povolené prijímanie pod obidvoma spôsobmi.
Došlo k tomu v roku 1564, keď pápež Pius IV. na základe žiadosti
cisára Ferdinanda I. a bavorského kniežaťa Albrechta V. udelil v roku
1564 niektorým biskupom právomoc povoliť v ich diecézach prijímanie pod
obidvoma spôsobmi. Toto povolenie však neprinieslo požadované účinky, preto ho
pápež Gregor XIII. v roku 1564 odvolal s výnimkou Čiech, kde bolo povolené
prijímanie z kalicha do roku 1621, a Sliezska, kde bolo prijímanie pod obidvoma
spôsobmi zakázané až v roku 1624. (6) Po tomto zákaze liturgická prax prijímania len pod spôsobom chleba trvala až do Druhého vatikánskeho koncilu.
Zmenu situácie a návrat k prijímaniu
pod obidvoma spôsobmi v Rímskokatolíckej cirkvi umožnil až Druhý vatikánsky
koncil, ktorý nadviazal na učenie Tridentského koncilu a slávnostne ho
potvrdil. V konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium
sa okrem iného uvádza: „Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno, pri
zachovávaní vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil (sesia XXI, 16.
júla 1526, Doctrina de Communione sub utrague specie et parvulorum, cap.
1–3; CONCILIUM TRIDENTINUM, ed. cit., t. VIII, s. 698–699), dovoliť klerikom
a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch určených Apoštolskou
stolicou, podľa rozhodnutia biskupov, ako napríklad vysväteným vo svätej omši
ich vysviacky, rehoľníkom v omši ich rehoľných sľubov, novopokrsteným
v omši, ktorá nasleduje po krste.“ (7)
25. mája 1967 vydala Posvätná kongregácia
obradov inštrukciu Eucharisticum mysterium, ktorá zdôvodňuje podávanie
svätého prijímania pod obidvoma spôsobmi a rozširuje jeho použitie.
V zmysle tejto inštrukcie sa prijímanie z kalicha povoľujena základe
úsudku biskupov a po predbežnej katechéze v nasledujúcich prípadoch, ktoré
určuje už „predchádzajúce právo (porov. Ritus servandus in distribuenda communione
sub utraque specie, 7 martii 1965, n. 1) alebo táto inštrukcia:
1. dospelým krstencom pri omši, slávenej po
ich krste; dospelým birmovancom v omši birmovania; pokrsteným, ktorí sú
prijímaní do spoločenstva Cirkvi;
2. novomanželom v omši ich sobáša;
3. novovysväteným v omši ich vysvätenia;
4. opátke v omši, v ktorej dostáva žehnanie,
pannám pri omši, v ktorej sa zasväcujú, rehoľníkom pri omši prvých a obnovených
sľubov, ak sa sľuby skladajú alebo obnovujú cez omšu;
5. laickým misijným pomocníkom v omši, v
ktorej dostávajú verejné poslanie, ako aj iným, ktorí pri omši dostávajú
cirkevnú misiu;
6. pri vysluhovaní viatika, chorému a všetkým
prítomným, ak sa slávi omša podľa právnych ustanovení v dome chorého;
7. diakonovi, subdiakonovi a prisluhujúcim,
ktorí konajú službu pri pontifikálnej alebo slávnostnej omši;
8. pri koncelebrácii:
a) všetkým, ktorí pri nej vykonávajú
liturgickú službu, aj laikom, ako aj všetkým chovancom seminárov, ktorí sa jej
zúčastnia;
b) v ich kostoloch všetkým členom
inštitútov, ktorí sa rozhodli žiť podľa evanjeliových rád, ako aj všetkým
členom iných spoločností, v ktorých sa zasväcujú Bohu rehoľnými sľubmi,
zasvätením alebo iným sľubom, okrem toho všetkým, čo dňom a nocou prebývajú
v domoch takých inštitútov a spoločností;
9. kňazom prítomným na veľkých slávnostiach,
ak nemôžu omšu celebrovať alebo koncelebrovať;
10. všetkým, čo sa zúčastňujú na duchovných
cvičeniach pri omši, ktorá sa slávi osobitne pre nich a na ktorej sa aktívne
zúčastňujú; všetkým, čo sa zúčastňujú na schôdzi nejakého pastoračného
zhromaždenia pri ich spoločnej omši;
11. tým, čo sú uvedení pod č. 2 a 4 pri ich
jubilejných omšiach;
12. krstnému otcovi, krstnej matke, rodičom a
manželom, ako aj laickým katechétom dospelého krstenca pri omši jeho iniciácie;
13. rodičom, príbuzným a veľkým dobrodincom,
ktorí sa zúčastňujú na primíciách novokňaza“. (8)
Institutio generalis Missalis Romani (Všeobecné smernice Rímskeho misála) z roku 1969 preberajú tento
výpočet. (9)
Navyše tieto smernice rozširujúmožnosti
prijímať z kalicha aj na účastníkov konventuálnych alebo komunitných
omší. V č. 76 je uvedené, že „všetci, ktorí patria k tejto komunite,
nielen kňazi, ktorí musia z pastorálnych dôvodov celebrovať individuálne, ale
aj nekňazi, môžu prijímať pod obidvoma spôsobmi“. (10)
Dňa 11. februára 1982 vydali slovenskí biskupi a ordinári
pastiersky list a inštruktáž o sviatostnom prijímaní. Inštruktáž uvádza ďalšie prípady,
v ktorých je možné na našom území podávať sv. prijímanie pod obidvoma
spôsobmi:
„1. pri krste, ak je krst v omši, ich rodičom,
krstným rodičom, starým rodičom a súrodencom s ich rodinami;
2. pri sobáši, ktorý je v omši; okrem
novomanželov aj ich rodičom, krstným rodičom a súrodencom s ich rodinami, družbom
a družičkám;
3. pri jubilejnej omši manželov; okrem nich aj
ich deťom, rodinám detí a rodičom jubilujúcich manželov;
4. pri omši, ktorá sa slávi pre tieto menšie
spoločenstvá: pri omši absolventov nejakého štúdia a pri ich výročných
stretnutiach; pri životnom výročí (napr. 50., 60., 70., 75., 80., 85., 90.
roku) pre jubilanta (jeho manžela – manželku), jeho rodičom, súrodencom, vnukom
a rodinám detí a vnukov; pri omši za tých, čo odchádzajú z farnosti na
určitý čas do nejakej služby (napr. regrúti);
5. pri omši pomazania chorých: chorým a
prítomným. Ak by bolo prítomných veľa, vtedy len blízkym príbuzným chorých;
6. pri pohrebnej omši: rodine zosnulého;
7. v omši pri požehnaní kalicha alebo obetnej
misky: darcom kalicha (obetnej misky) alebo tým, čo tieto dary prinášajú pri
obetnom sprievode (pozri Rímsky pontifikál, s. 384, bod č. 14);
8. na Zelený štvrtok pri Večernej omši na
pamiatku Pánovej večere tým, čo prisluhujú pri oltári: lektorom, akolytom,
prednášateľom prosieb, prinášateľom obetných darov, spevákom a tým, ktorým
celebrant umýval nohy;
9. pri kňazských sväteniach, rehoľných
obliečok, sľubov, pri primičnej omši novokňaza: rodičom, krstným rodičom,
súrodencom s ich rodinami, starým rodičom a mimoriadnym dobrodincom novokňaza;
pri jubilejných omšiach kňaza (25., 30., 40., 50., 60. výročie) rodičom,
krstným rodičom, súrodencom a ich rodinám.“ (11)
Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku 1969 výslovne zdôrazňujú
kontinuitu s učením Tridentského koncilu, ktorá musí ostať navždy zachovaná. V článku 241 sa píše: „Duchovní pastieri
nech sa usilujú čo najvhodnejším spôsobom pripomenúť katolícke učenie o spôsobe
svätého prijímania podľa Tridentského ekumenického koncilu tým veriacim, ktorí
prijímajú pod obidvoma spôsobmi, ako aj ostatným prítomným. Predovšetkým nech
upozornia veriacich kresťanov na učenie katolíckej viery, že aj pod jedným
spôsobom sa prijíma celý a úplný Kristus a opravdivá Sviatosť,
a preto tí, čo prijímajú len pod jedným spôsobom, čo do úžitku nie sú
ukrátení o nijakú milosť potrebnú na spasenie. (Tridentský koncil, Sesia
XXI, 16. júla 1562, Dekrét o eucharistickom prijímaní, kap. 1–3: Denz-Schönm.
1725–1729.)
Nech ich poučia aj o tom, že Cirkev pri
vysluhovaní sviatostí má moc – ak pri tom zachová ich podstatu – určovať alebo
meniť to, o čom myslí, že lepšie poslúži úcte sviatostí alebo osohu
prijímajúcich podľa okolností, času a miesta (porov. tamže, kap. 2:
Denz-Schönm. 1728).“ (12)
Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku
1969sa teda odvolávajú na učenie Tridentského koncilu, ktorý deklaroval, že
Katolícka cirkev má právo meniť spôsob vysluhovania sviatostí pri zachovaní ich
podstaty, ak to osoží duchovnému blahu veriaceho.
Cirkev učí, že pri prijímaní pod obidvoma
spôsobmi sa jasnejšie sa vyjadruje Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová
a večná zmluva v Kristovej krvi. Náš Pán svojou krvou spečatil novú zmluvu
medzi Bohom a ľuďmi, keď na kríži vykúpil ľudí z otroctva hriechu
a smrti a voviedol nás do života nového a božského. Ľudstvo teda
bolo vykúpené „drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt
1, 19).
Navyše sa dokonalejšie prejavuje znak
eucharistickej hostiny, pretože k hostine patrí jedlo aj nápoj. Táto
pozemská eucharistická hostina je predobrazom a predchuťou nebeskej
hostiny v Otcovom kráľovstve, ako je to uvedené vo Svätom Písme: „Odteraz
už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v
kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29).
Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku
1969 to komentujú takto: „Plnšie zvýraznenie znaku sv. prijímania sa dosiahne
prijímaním pod obidvoma spôsobmi. V tejto forme sa totiž dokonalejšie
prejavuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak
Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej krvi,
jednak vnútorná súvislosť medzi eucharistickou a eschatologickou hostinou
v Otcovom kráľovstve (Eucharisticum mysterium, 32).“ (13)
Znovuzavedenie svätého prijímania pod obidvoma
spôsobmi je veľkou zásluhou Druhého vatikánskeho koncilu a liturgickej
reformy po ňom. Prispieva k hlbšiemu a plnšiemu chápaniu eucharistického
tajomstva a tým sa stáva vzácnou perlou liturgie. Nezabúdajme, že sám Pán
Ježiš povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať
v sebe život“ (Jn 6, 53).
Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi
posilňuje našu nádej na účasť na nebeskej hostine, kde budeme jesť a piť pri
Ježišovom stole v jeho kráľovstve (porov. Lk 22, 30). Tento obraz nebeskej
blaženosti už živo tušíme vo svätom prijímaní tu na zemi. Vo svätom prijímaní
počas svätej omše prijímame Ježiša, zahaleného spôsobmi chleba a vína, ale
v nebi ho budeme vidieť z tváre do tváre a to je veľký zdroj
našej blaženosti už tu na zemi.
Karol Dučák
Poznámky:
(1)
Porov. Berger R.: Liturgický slovník, s. 398.
(2) Porov. Berger R.: Liturgický
slovník, s. 398.
(3) Porov. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi,
s. 297.
(4) Porov. Malý, V.: Slávenie svätej
omše, s. 153.
(5) Porov. Malý teologický lexikon,
s. 469–470.
(6) V skutočnosti však došlo k úplnému zákazu prijímania pod obidvoma spôsobmi v Sliezku až v roku 1628 (poznámka autora).
(7) Sacrosanctum concilium, č.
55.
(8) Eucharisticum mysterium, 32.
(9) Porov. Institutio generalis Missalis
Romani, 242.
(10) Institutio generalis Missalis Romani,
76.
(11) Pastiersky list a inštruktáž slov.
biskupov a ordinárov o sviatostnom prijímaní z 11. 2. 1982, citované podľa:
Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 154–155.
(12) Institutio generalis Missalis
Romani, č. 241.
(13) Institutio generalis Missalis
Romani, č. 240.
Použitá literatúra:
1. Berger R.: Liturgický
slovník. 1. vydání. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s. ISBN 978-80-7021-965-2.
2. Denzinger, H.– Schönmetzer,
A.: Enchiridion Symbolorum: Definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum.32.
Auflage. Freiburg: Herder, 1963. 907 s.
3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 847 s.
ISBN 978-80-7162-738-8.
4. Kunzler, M.: Liturgia
Cirkvi. Prešov: Petra, 2009. 540 s. ISBN 978-80-8099-038-1.
5. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha Trnava
v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, 1977. 512 s.
7. Posvätná
kongregácia obradov. Inštrukcia Eucharisticum mysterium, z 25. mája
1967. AAS 59 (1967), s. 539–573.
8. Institutio generalis Missalis Romani. (Missale Romanum, editiotypica,1969). Dostupné
na internete: ccwatershed.org.
Veľmi zaujímavé čítanie, v podstate o ničom. Lebo pri smrti definitívne zomiera aj náš mozog, naše vedomie. Ale tá nádej veriacich, v posmrtný stav, cez určitú náboženskú mágiu, je optimistická.
OdpovedaťOdstrániťAnonymný, Vy ste naproti tomu nezaujímavý človek, v podstate o ničom. Ste tak prázdny, že nemám slov, aby som vyjadril hrôzu nad tým vákuom vo Vašej hlave. Mnohí ľudia na tejto stránke ma duchovne obohatili. Paradoxne, často aj tí, ktorí so mnou nesúhlasili. Vy ste ma však neobohatili ani v najmenšom. Okrem toho vo Vašich príspevkoch niet ani zrnko pravdy. Smrťou umiera len naše fyzické telo, nič viac. Udiali sa dokonca zázraky, pri ktorých bolo ľudské telo, lekármi vyhlásené za mŕtve, zázračne oživené. Dokazuje to prípad doktorky Glorie Polo: http://www.kruciata.sk/citaj/stalasom.pdf
OdstrániťBoli však zaznamenané aj mnohé iné podobné prípady. Známy je aj prípad Dr. Tatiany Belousovovej, lekárky z Odesy na Ukrajine, ktorá bola mŕtva 72 hodín a nastali u nej dokonca aj mŕtvolné zmeny, no potom bola Bohom zázračným spôsobom vrátená do života: http://velkanoc.czweb.org/Vzkriesena.htm
Boli však zaznamenané aj prípady, keď boli mŕtvi vrátení Bohom do života aj po dlhšej dobe od ich fyzickej smrti. Teda, Anonymný, namiesto Vašich príspevkov o ničom dávam prednosť hodnotným príspevkom o niečom. Anonymný, ale Vaše príspevky predsa len majú určitý význam. Vždy po ich prečítaní ďakujem Bohu, že existuje. Ak by totiž neexistoval, bol by som aj ja taký nezaujímavý človek o ničom, ako ste Vy. Práve vďaka existencii Boha nie som taký prázdny ako Vy.
Vďaka za vysvetlenie.
OdpovedaťOdstrániť