Ľudovít Košík |
Františkánsky kňaz, kazateľ, katechéta,
náboženský spisovateľ, básnik, prekladateľ a mučeník páter Emanuel Jozef
Cubínek sa narodil 13. mája 1913 v najsevernejšej obci Slovenska, v Oravskej
Polhore, v goralskej rodine ako šieste najmladšie dieťa obuvníka
a kostolníka Martina a Márie, rodenej Skurčákovej. Základnú školu
vychodil v rodisku. Vo farskom kostole v Rabči
prijal 12. júla 1922 z rúk biskupa Jána Vojtaššáka sviatosť birmovania.
Ako dvanásťročný pokračoval v štúdiu na nižšom gymnáziu v Trstenej, kde sa
stretol s účinkovaním františkánov a to rozhodlo aj o jeho povolaní.
Po prázdninách strávených u františkánov
v Malackách vstúpil do rehole – 25. augusta 1929 v Trnave – a prijal
rehoľné meno Emanuel. Po ročnom noviciáte a prvých sľuboch 26. augusta 1930 v
Trnave pokračoval na gymnáziu v Skalici, kde stredoškolské vzdelanie ukončil
maturitou. V roku 1932 založili v Skalici samovzdelávací krúžok
františkánskych klerikov. Tu sa začala aj jeho literárna tvorba.
Uverejňoval ju v dvojmesačníku Prvosienky, ktorý vychádzal v rokoch 1932–1934
z jeho iniciatívy a tešil sa pozornosti širšej verejnosti, najmä
študentov.
Teológiu študoval v Bratislave, kde sa zapojil
do študentského krúžku sv. Bonaventúru, ktorý vydával časopis Františkánsky
obzor (vychádzal štvrťročne v rokoch 1935–1948). Emanuel Jozef
Cubínek sa stal jeho prvým redaktorom. V bratislavskom
kláštore viedol aj kroniku kláštora. V štúdiu pokračoval od 2. septembra 1935 v
Záhrebe, kde sa naučil chorvátsky, srbský a taliansky jazyk.
Subdiakonom sa stal 21. februára 1937 v Trnave
a deň nato bol vysvätený za diakona. Za kňaza bol vysvätený v Bratislave
biskupom Pavlom Jantauschom 29. júna 1937. Primície slávil vo farskom kostole v
Rabči 4. júla 1937, kazateľom mu bol spolurodák, františkán Pavol Rafael
Fidrik. Odvtedy účinkoval v pastorácii, najprv v Bratislave, kde dokončil
teologické štúdiá. Od roku 1938 ako profesor na skalickom gymnáziu. V roku 1939
urobil skúšku pre katechétov, ktorá ho oprávňovala vyučovať na gymnáziách. V školskom
roku 1939/40 začal vyučovať na gymnáziu v Skalici náboženstvo a od
nasledujúceho školského roku aj taliansky jazyk a literatúru. Takto pôsobil až
do roku 1946. Viedol tiež kroniku
kláštora a v rokoch 1940–1942 písal aj kroniku mesta. Rozvinul tu činnosť v
rámci spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a
dramatické umenie. Nacvičil mnoho divadelných hier, napríklad Ľudovít Žello:
Radúz a Mahuliena, Rudolf Dilong: Sklená stena.
Od roku 1946 účinkoval na poštátnenom gymnáziu
v Malackách, a to až do zrušenia kláštorov v noci z 13. na 14. apríla
1950, keď bol internovaný vo Svätom Beňadiku. Potom, po prepustení a dohode s predstavenými, dokedy nebude možný
kláštorný spôsob života, pôsobil ako správca farnosti v Skalici, do roku 1960.
Od 15. novembra 1960 až do 30. decembra 1965,
keď bol na fare zákerne zavraždený výstrelom z pištole, pôsobil vo Svätom
Jure. Ako som sa dozvedel z dokumentov o tejto vražde uložených
v archíve Ústavu pamäti národa, peniaze a drahé predmety zostali nepovšimnuté.
Prípad nie je doteraz vyšetrený. Predpokladá sa, že dôvodom vraždy bolo zásadné
odmietnutie spolupráce s vtedajšou štátnou bezpečnosťou. Zomrel vo veku 53
rokov a po 28-ročnom kňazskom účinkovaní.
Vo Svätom Jure mal 4. januára 1966 pohreb za účasti viac ako dvesto
kňazov a zástupov veriacich zo Záhoria i z Bratislavy. Pohrebné obrady viedol
trnavský biskup Ambróz Lazík. Jeho hrob je pri farskom kostole.
I keď si na neho spomína už len najstaršia
generácia Skaličanov, u farníkov bol v tejto pre Cirkev a kresťanov
zložitej a náročnej dobe veľmi obľúbený. Do farnosti nastúpil po
predchodcovi Jozefovi Käsmajerovi, ktorý bol 28. júla 1950 vo večerných
hodinách odvedený z fary a internovaný v Močenku. On prišiel v októbri 1950.
Ako farár v Skalici mal veľa pastoračných povinností, keď po odchode
františkánov musel všetku pastoráciu v najťažšom období päťdesiatych rokov, pod
dozorom tzv. cirkevných tajomníkov, zvládať s jedným, niekedy dvoma kaplánmi.
Tiež len na nich zostalo všetko vyučovanie náboženstva v školách, keď boli
nútení učiť veľké skupiny žiakov vo večerných hodinách.
Hľadal spôsoby, aby uspokojil aj štátne
orgány, ktoré ho mimoriadne sledovali a každú horlivosť tvrdo trestali, bol si
vedomý, že by mohol skončiť podobne, ako vtedy skončili stovky kňazov
a rehoľníkov: vo väzení alebo v internácii – a veriaci by ostali bez
pastierov a bez sviatostí. Prednášal
meditácie na schôdzach kňazov dekanátu a zapájal sa i do diskusií sledovaných
„cirkevným“ tajomníkom. Účinkoval aj ako exercitátor duchovných cvičení pre
kňazov, ktoré bývali v Dolnom Smokovci a v Piešťanoch.
Kostoly starostlivo udržiaval. Na fare býval
len s kaplánmi a spoločne aj udržiavali chod domácnosti a poriadok. Darilo sa
mu plniť svoje pastoračné povinnosti i prispôsobiť sa vtedajším pomerom tak,
aby nestratil svoju kňazskú ani ľudskú tvár. Svojimi kázňami vedel upútať
farníkov. Zvlášť láskavý bol k deťom, ktoré si získal úsmevom, cukríkom či
svätým obrázkom. Správa o jeho násilnom
odchode zo sveta farníkov hlboko ranila. Mnohí sa zúčastnili na jeho pohrebe vo
Svätom Jure a dodnes opatrujú jeho fotografiu. (Mne udelil sviatosť krstu.
Na neho si už nepamätám. Jedna z mojich prvých spomienok je, keď k nám v
posledný deň roka 1965 prišla suseda a mojim rodičom oznámila správu o jeho násilnej
smrti, ktorá ich, ako aj mnohých iných, hlboko ranila.)
Pri príležitosti 80. výročia jeho narodenia v
roku 1993 v Skalici odhalili pamätnú tabulu na budove fary. A po následnej
svätej omši sa konala akadémia s názvom „Tak sme ho poznali“, na ktorej viacerí
pamätníci spomínali na jeho pôsobenie v Skalici, boli prednesené básne z
jeho tvorby. Pri 85. výročí jeho narodenia v máji 1998 sa konalo spomienkové
stretnutie vo farskom kostole vo Svätom Jure za účasti predstaviteľov rehole
františkánov a mesta Skalice, ktoré bolo zakončené položením kvetov na jeho
hrob. Nezabúda na neho ani jeho rodná obec. Tam sa konalo spomienkové podujatie
pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia v roku 2013. Taktiež pri
príležitosti 50. výročia od jeho smrti, v roku 2015, sa konalo spomienkové
podujatie vo Svätom Jure. Tieto dôstojné stretnutia potvrdili, že brázda, ktorú
svojím statočným a obetavým životom, pôsobením a prácou vyoral a bol jej verný
i za cenu života, je dosť hlboká na to, aby ju nezavial prach času; pozýva aj
nás zodpovedne kráčať po správnej kresťanskej ceste života.
Hoci Emanuel Jozef Cubínek bol nadaným literátom, ako básnik sa čoskoro
odmlčal. Cenné sú jeho meditácie, preniknuté radosťou i žiaľom, smútkom i
súcitom. Meditácie boli uverejňované v Katolíckych novinách a v časopise
Duchovný pastier. Vzorom mu bol taliansky františkán, básnik Jacopone da Todi
(1230–1306), z ktorého tvorby prekladal a venoval mu aj medailón.
Slovenským čitateľom sprístupnil šestnásť diel z chorvátskej a talianskej literatúry
od kresťanských spisovateľov.
Viac o jeho živote je možné čítať v knihe jeho
evanjelického žiaka zo skalického gymnázia Jaroslava Kaňu (Legenda o pátrovi
Emanuelovi), v ktorej na neho spomína ako žiak na profesora taliančiny. Takto
približuje študentský život na skalickom gymnáziu i pôsobenie františkánov v
meste, na ktorom sa páter Emanuel podieľal. V roku 2015 vyšla o ňom aj
kniha jeho rodáka kňaza Petra Matisa Život a dielo Jozefa Emanuela Cubínka,
OFM, ktorá na základe štúdia archívnych dokumentov a osobných svedectiev
približuje jeho život a dielo. V nej je aj bibliografia jeho básnickej,
literárnej, duchovnej i prekladateľskej tvorby.
Nezabúdajme, ale s láskou
v modlitbách pamätajme na tých, ktorí nám odovzdali dar viery
a sprostredkovali nám Božie milosti cez vysluhovanie sviatostí, osobitne
na tých, ktorí to dokázali aj za cenu
veľkých obetí, utrpenia, ba i obety vlastného života!
Odpočinutie večné daj kňazovi Emanuelovi,
Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji.
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.