Emanuel Jozef Cubínek, OFM

Ľudovít Košík

Františkánsky kňaz, kazateľ, katechéta, náboženský spisovateľ, básnik, prekladateľ a mučeník páter Emanuel Jozef Cubínek sa narodil 13. mája 1913 v najsevernejšej obci Slovenska, v Oravskej Polhore, v goralskej rodine ako šieste najmladšie dieťa obuvníka a kostolníka Martina a Márie, rodenej Skurčákovej. Základnú školu vychodil v rodisku. Vo farskom kostole v Rabči  prijal 12. júla 1922 z rúk biskupa Jána Vojtaššáka sviatosť birmovania. Ako dvanásťročný pokračoval v štúdiu na nižšom gymnáziu v Trstenej, kde sa stretol s účinkovaním františkánov a to rozhodlo aj o jeho povolaní.

Po prázdninách strávených u františkánov v Malackách vstúpil do rehole – 25. augusta 1929 v Trnave – a prijal rehoľné meno Emanuel. Po ročnom noviciáte a prvých sľuboch 26. augusta 1930 v Trnave pokračoval na gymnáziu v Skalici, kde stredoškolské vzdelanie ukončil maturitou. V roku 1932 založili v Skalici samovzdelávací krúžok františkánskych klerikov. Tu sa začala aj jeho literárna tvorba. Uverejňoval ju v dvojmesačníku Prvosienky, ktorý vychádzal v rokoch 1932–1934 z jeho iniciatívy a tešil sa pozornosti širšej verejnosti, najmä študentov.

Teológiu študoval v Bratislave, kde sa zapojil do študentského krúžku sv. Bonaventúru, ktorý vydával časopis Františkánsky obzor (vychádzal štvrťročne v rokoch 1935–1948). Emanuel Jozef Cubínek sa stal jeho prvým redaktorom. V bratislavskom kláštore viedol aj kroniku kláštora. V štúdiu pokračoval od 2. septembra 1935 v Záhrebe, kde sa naučil chorvátsky, srbský a taliansky jazyk.

Subdiakonom sa stal 21. februára 1937 v Trnave a deň nato bol vysvätený za diakona. Za kňaza bol vysvätený v Bratislave biskupom Pavlom Jantauschom 29. júna 1937. Primície slávil vo farskom kostole v Rabči 4. júla 1937, kazateľom mu bol spolurodák, františkán Pavol Rafael Fidrik. Odvtedy účinkoval v pastorácii, najprv v Bratislave, kde dokončil teologické štúdiá. Od roku 1938 ako profesor na skalickom gymnáziu. V roku 1939 urobil skúšku pre katechétov, ktorá ho oprávňovala vyučovať na gymnáziách. V školskom roku 1939/40 začal vyučovať na gymnáziu v Skalici náboženstvo a od nasledujúceho školského roku aj taliansky jazyk a literatúru. Takto pôsobil až do roku 1946. Viedol tiež  kroniku kláštora a v rokoch 1940–1942 písal aj kroniku mesta. Rozvinul tu činnosť v rámci spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a dramatické umenie. Nacvičil mnoho divadelných hier, napríklad Ľudovít Žello: Radúz a Mahuliena, Rudolf Dilong: Sklená stena.

Od roku 1946 účinkoval na poštátnenom gymnáziu v Malackách, a to až do zrušenia kláštorov v noci z 13. na 14. apríla 1950, keď bol internovaný vo Svätom Beňadiku. Potom, po prepustení a  dohode s predstavenými, dokedy nebude možný kláštorný spôsob života, pôsobil ako správca farnosti v Skalici, do roku 1960.

Od 15. novembra 1960 až do 30. decembra 1965, keď bol na fare zákerne zavraždený výstrelom z pištole, pôsobil vo Svätom Jure. Ako som sa dozvedel z dokumentov o tejto vražde uložených v archíve Ústavu pamäti národa, peniaze a drahé predmety zostali nepovšimnuté. Prípad nie je doteraz vyšetrený. Predpokladá sa, že dôvodom vraždy bolo zásadné odmietnutie spolupráce s vtedajšou štátnou bezpečnosťou. Zomrel vo veku 53 rokov a po 28-ročnom kňazskom účinkovaní.  Vo Svätom Jure mal 4. januára 1966 pohreb za účasti viac ako dvesto kňazov a zástupov veriacich zo Záhoria i z Bratislavy. Pohrebné obrady viedol trnavský biskup Ambróz Lazík. Jeho hrob je pri farskom kostole.

I keď si na neho spomína už len najstaršia generácia Skaličanov, u farníkov bol v tejto pre Cirkev a kresťanov zložitej a náročnej dobe veľmi obľúbený. Do farnosti nastúpil po predchodcovi Jozefovi Käsmajerovi, ktorý bol 28. júla 1950 vo večerných hodinách odvedený z fary a internovaný v Močenku. On prišiel v októbri 1950. Ako farár v Skalici mal veľa pastoračných povinností, keď po odchode františkánov musel všetku pastoráciu v najťažšom období päťdesiatych rokov, pod dozorom tzv. cirkevných tajomníkov, zvládať s jedným, niekedy dvoma kaplánmi. Tiež len na nich zostalo všetko vyučovanie náboženstva v školách, keď boli nútení učiť veľké skupiny žiakov vo večerných hodinách.

Hľadal spôsoby, aby uspokojil aj štátne orgány, ktoré ho mimoriadne sledovali a každú horlivosť tvrdo trestali, bol si vedomý, že by mohol skončiť podobne, ako vtedy skončili stovky kňazov a rehoľníkov: vo väzení alebo v internácii – a veriaci by ostali bez pastierov a bez sviatostí.  Prednášal meditácie na schôdzach kňazov dekanátu a zapájal sa i do diskusií sledovaných „cirkevným“ tajomníkom. Účinkoval aj ako exercitátor duchovných cvičení pre kňazov, ktoré bývali v Dolnom Smokovci a v Piešťanoch.

Kostoly starostlivo udržiaval. Na fare býval len s kaplánmi a spoločne aj udržiavali chod domácnosti a poriadok. Darilo sa mu plniť svoje pastoračné povinnosti i prispôsobiť sa vtedajším pomerom tak, aby nestratil svoju kňazskú ani ľudskú tvár. Svojimi kázňami vedel upútať farníkov. Zvlášť láskavý bol k deťom, ktoré si získal úsmevom, cukríkom či svätým obrázkom.  Správa o jeho násilnom odchode zo sveta farníkov hlboko ranila. Mnohí sa zúčastnili na jeho pohrebe vo Svätom Jure a dodnes opatrujú jeho fotografiu. (Mne udelil sviatosť krstu. Na neho si už nepamätám. Jedna z mojich prvých spomienok je, keď k nám v posledný deň roka 1965 prišla suseda a mojim rodičom oznámila správu o jeho násilnej smrti, ktorá ich, ako aj mnohých iných, hlboko ranila.)

Pri príležitosti 80. výročia jeho narodenia v roku 1993 v Skalici odhalili pamätnú tabulu na budove fary. A po následnej svätej omši sa konala akadémia s názvom „Tak sme ho poznali“, na ktorej viacerí pamätníci spomínali na jeho pôsobenie v Skalici, boli prednesené básne z jeho tvorby. Pri 85. výročí jeho narodenia v máji 1998 sa konalo spomienkové stretnutie vo farskom kostole vo Svätom Jure za účasti predstaviteľov rehole františkánov a mesta Skalice, ktoré bolo zakončené položením kvetov na jeho hrob. Nezabúda na neho ani jeho rodná obec. Tam sa konalo spomienkové podujatie pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia v roku 2013. Taktiež pri príležitosti 50. výročia od jeho smrti, v roku 2015, sa konalo spomienkové podujatie vo Svätom Jure. Tieto dôstojné stretnutia potvrdili, že brázda, ktorú svojím statočným a obetavým životom, pôsobením a prácou vyoral a bol jej verný i za cenu života, je dosť hlboká na to, aby ju nezavial prach času; pozýva aj nás zodpovedne kráčať po správnej kresťanskej ceste života. 

Hoci Emanuel Jozef Cubínek bol nadaným literátom, ako básnik sa čoskoro odmlčal. Cenné sú jeho meditácie, preniknuté radosťou i žiaľom, smútkom i súcitom. Meditácie boli uverejňované v Katolíckych novinách a v časopise Duchovný pastier. Vzorom mu bol taliansky františkán, básnik Jacopone da Todi (1230–1306), z ktorého tvorby prekladal a venoval mu aj medailón. Slovenským čitateľom sprístupnil šestnásť diel z chorvátskej a talianskej literatúry od kresťanských spisovateľov.

Viac o jeho živote je možné čítať v knihe jeho evanjelického žiaka zo skalického gymnázia Jaroslava Kaňu (Legenda o pátrovi Emanuelovi), v ktorej na neho spomína ako žiak na profesora taliančiny. Takto približuje študentský život na skalickom gymnáziu i pôsobenie františkánov v meste, na ktorom sa páter Emanuel podieľal. V roku 2015 vyšla o ňom aj kniha jeho rodáka kňaza Petra Matisa Život a dielo Jozefa Emanuela Cubínka, OFM, ktorá na základe štúdia archívnych dokumentov a osobných svedectiev približuje jeho život a dielo. V nej je aj bibliografia jeho básnickej, literárnej, duchovnej i prekladateľskej tvorby.

Nezabúdajme, ale s láskou v modlitbách pamätajme na tých, ktorí nám odovzdali dar viery a sprostredkovali nám Božie milosti cez vysluhovanie sviatostí, osobitne na tých, ktorí to dokázali aj za cenu  veľkých obetí, utrpenia, ba i obety vlastného života!

Odpočinutie večné daj kňazovi Emanuelovi, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji.

Ľudovít Košík

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.