Odchádzame.
Mama prejavuje radosť,
pohládza vnúčatá,
teší sa
ako dieťa, keď dostane čokoládu.
Odchádzame.
Smútok jej vytláča
radosť z očí.
Pokyvuje hlavou,
pritakáva mi.
Vieš, mama, musíme už ísť,
deti chodia do školy,
my do roboty...
Viem, viem, pritakáva
a hlas jej zastrie hrdza
z nastávajúcej samoty.
Mama stojí v záhrade.
Pán jej zotrie každú slzu z očí,
schová ju do vreckovky,
ktorú žmolí v zostarnutých dlaniach.
potom jar – leto,
jeseň a opäť zima...
niekoľko ráz obloha zmení farbu,
takisto kvety v záhrade.
Odchádzajú.
Čas sa vrátil,
všetko je to isté,
iba mamu sme vystriedali my,
rodičia.
Odchádzajú.
Nastupujú do áut,
vlakov,
lietadiel.
spolu s nami prežíva smútok.
Kývame, ale neplačeme.
Pekná báseň. Smutná, ale pekná, pravdivá.
OdpovedaťOdstrániť