Martin H. Padovani: Hojenie
zranených emócií
Nitra, Spoločnosť Božieho Slova, 2014
Cieľom knihy je podľa autora pomôcť čitateľovi
lepšie pochopiť a uvedomiť si, že naše ľudské a duchovné sily musia byť vo
vzájomnom dopĺňaní sa do takej miery, do akej nám to podmienky našej ľudskej
nedokonalosti dovolia. Každá ľudská osoba je psychosomatickou jednotou – má
telo, dušu a ducha. Aj napriek tomu človek svoju duchovnú dimenziu a z nej
vyplývajúce potreby v dnešnej postmodernej spoločnosti často vedome
alebo nevedome potláča, vytesňuje, nepoznáva a tak ani nerozvíja ako by
mal.
V jednotlivých kapitolách knihy sa Padovani
dotýka rôznych oblastí života človeka v emocionálnej i duchovnej
oblasti a nanovo vysvetľuje základné emócie a pojmy, ktoré množstvo ľudí
vždy znovu a znovu nechápe správne. Rozoberá napríklad hnev, pocity viny, odpúšťanie
sebe, súcit, depresiu, zmenu, alebo čo znamená Božia vôľa pre život človeka.
Nijaké duchovné zahojenie nemožno podľa autora dosiahnuť bez toho, aby sme sa
nedotkli emócií, a nijaké úplné zahojenie emócií nemožno dosiahnuť bez
vzťahu k oblasti duchovna.
Kniha je poučná a praktická. Autorove
skúsenosti kňaza a zároveň pracovníka s ľuďmi považujem za veľmi
hodnotné, rovnako obohacujúce sú jeho príklady do života. Už Jung povedal, že
za každým problémom je problém náboženský. Psychológia a náboženstvo sa
navzájom dopĺňajú. Ako píše aj Padovani, dobré náboženstvo a dobrá
psychológia sa podporujú a navzájom umocňujú svoju hodnotu. Nemali by sme
ich od seba oddeľovať, ale integrovať, nevnímať ako navzájom sa vylučujúce, ale
ako doplňujúce sa. Do odboru psychológie má podľa autora čo povedať aj Kristus. Ako píše, Kristus je
majstrom psychológie, on to všetko povedal už dávno. Ježiš rozumie ľuďom a ich
životným situáciám, v ktorých sa ako jednotlivci nachádzajú. V evanjeliách
sa Ježiš stretáva s ľuďmi, takými akí sú, a pokúša sa ich pozdvihnúť.
Oslovuje tak ich ľudskú ako aj duchovnú dimenziu.
V štvrtej kapitole autor píše o Božej
vôli – čo je to vlastne Božia vôľa. Padovani sa pri definovaní Božej vôle
odvoláva na slová sv. Pavla, ktorý hovorí: „...toto je Božia vôľa: vaše
posvätenie“ (porov. 1 Sol 4, 3). Ako pokračuje Padovani ďalej, sú to naše
každodenné udalosti, ktoré sa nám stanú. Boh od nás žiada, že čokoľvek
sa nám stane – dobré, zlé, spravodlivé i nespravodlivé, chce aby sme tomu
čelili.
Sme posvätení konkrétnou danosťou ľudského
života. Takto sa prepracúvame k spáse. A na inom mieste autor píše,
že aj keď je realita akokoľvek drsná a bolestivá, zachová nás mentálne, emočne zdravými. Bolesť je súčasťou
procesu rastu. Bolesťou nás Boh očisťuje, a to v ťažkých situáciách, pod
ktorými pôsobí Božia milosť. Aj diabol rád využíva vnútorné zranenia človeka
preto, aby ho mohol vnútorne ničiť a pôsobiť na neho. Je dôležité
o tom vedieť.
V kapitole o hneve ako emócii sa
uvádza stať o tom, že ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým
a primeraným spôsobom a tak dochádza k nedorozumeniam. Keď svoj
hnev navzájom predložia, stávajú sa citlivejšími. A taktiež, že hnev
je pre zdravú komunikáciu potrebný. Autor dodáva, že by sme si mali dovoliť cítiť vhodný hnev, mali by sme sa
ním zaoberať a byť schopní prejaviť
ho. Keď sa hnev správne používa, stáva sa cnosťou.
V šiestej kapitole Padovani píše o odpúšťaní
a zabúdaní, o tom, aký je medzi tým rozdiel. Na niektoré ublíženia možno nikdy
nezabudneme, aj keď sa rany zahoja, jazvy často ostanú. Ale tieto jazvy, ako
jazvy Kristove, môžu byť znakmi toho, že sme s jeho pomocou schopní
odpustiť tak, ako odpúšťal on. Autor tiež uvádza, že akt odpustenia je
jedna vec, ale umenie zabudnúť je vec druhá. To vyžaduje čas. Je to ľudský
proces, ktorý môže uľahčiť modlitba, uvažovanie a možno odborná rada.
V ďalšej kapitole, o odpúšťaní sebe,
ma zaujala táto autorova myšlienka: „Odpúšťať sebe neznamená zbavovať sa
zodpovednosti a dôsledkov za svoje činy, ale ešte viac ich zdôrazňovať.
Neznamená to ľutovať sa, ale cítiť zodpovednosť, kajať sa a zmeniť sa.
Neznamená zmyť si hriechy alebo nevidieť ich, ale postaviť sa tvárou
v tvár drsnej skutočnosti našich skutkov, zdvihnúť svoj kríž
a nasledovať Ježiša“ (s. 63).
V kapitole o sebakritike autor
uvádza, že zdravá sebakritika nám pomáha poznať sa. Z toho vyplýva
možnosť zmeny a rastu. Sebakritika je podľa Padovaniho nevyhnutne
potrebná na to, aby sme dosiahli emočnú a duchovnú zrelosť.
V tejto istej kapitole sa taktiež píše:
„Meníme sa v zlyhaní, ktoré je súčasťou života. Boh nás miluje napriek
našim chybám. Ak to isté dokážeme aj my, dosiahli sme pravú lásku k sebe“
(s. 84).
V kapitole
o láske k sebe Padovanni uvádza, že
správna láska k sebe poskytuje priestor nato, aby sme sa mohli
pozrieť na seba, rozmýšľať o vlastnom živote, správaní a motívoch, nato,
aby sme sa naučili pozrieť do seba a poznať sa. Takto potom dochádza
k pôsobeniu Ducha Svätého
v modlitbe alebo dialógu s inými. A toto pochopenie seba vedie
k pokore. Podľa autora poznať vlastné dary znamená zároveň poznať vlastné
obmedzenia.
V štrnástej kapitole (tiež o zmene)
ma zaujala myšlienka, že najhlbšia sila pri uskutočňovaní zmeny vo vlastnom
živote nespočíva v tom, že meníme druhých (čo v skutočnosti nemôžeme),
ale podstatne v tom, ako s nimi my zaobchádzame. Môžeme si zvoliť
zmenu svojho postoja, spôsob hovorenia, konania či vyrovnávania sa so
situáciami. Autor píše, že objavovanie toho, ako môžeme svoj život zmeniť, aby
sme mohli lepšie zvládať každú skutočnosť, dobrú či zlú, spravodlivú alebo
nespravodlivú, je práca Ducha Svätého. Páči sa mi aj Padovaniho myšlienka, že
Ježiš nás učí trom dôležitým veciam: Boh nás vždy miluje, vždy nám odpúšťa
a je tu vždy s nami.
Recenziu by som ukončila autorovou
skúsenosťou: „Za roky svojej práce som vídal, ako môže Ježišovo učenie zmeniť
život ľudí vykoľajených, ľudí bez nádeje a ľudí ustráchaných. Ježiš
uzdravuje, ale musíme mu dôverovať!“ (s. 28). Nebojme sa Ježišovi dôverovať.
Lebo bez Neho nemôžeme aj tak nič
urobiť.
Kristína Ondrkálová
::
Prečítajte si:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.