Stránky

13. decembra 2018

Nebojme sa Ježišovi dôverovať


Martin H. Padovani:  Hojenie zranených emócií
Nitra, Spoločnosť Božieho Slova, 2014
Cieľom knihy je podľa autora pomôcť čitateľovi lepšie pochopiť a uvedomiť si, že naše ľudské a duchovné sily musia byť vo vzájomnom dopĺňaní sa do takej miery, do akej nám to podmienky našej ľudskej nedokonalosti dovolia. Každá ľudská osoba je psychosomatickou jednotou – má telo, dušu a ducha. Aj napriek tomu človek svoju duchovnú dimenziu a z nej vyplývajúce potreby v dnešnej postmodernej spoločnosti často vedome alebo nevedome potláča, vytesňuje, nepoznáva a tak ani nerozvíja ako by mal.
V jednotlivých kapitolách knihy sa Padovani dotýka rôznych oblastí života človeka v emocionálnej i duchovnej oblasti a nanovo vysvetľuje základné emócie a pojmy, ktoré množstvo ľudí vždy znovu a znovu nechápe správne. Rozoberá napríklad hnev, pocity viny, odpúšťanie sebe, súcit, depresiu, zmenu, alebo čo znamená Božia vôľa pre život človeka. Nijaké duchovné zahojenie nemožno podľa autora dosiahnuť bez toho, aby sme sa nedotkli emócií, a nijaké úplné zahojenie emócií nemožno dosiahnuť bez vzťahu k oblasti duchovna.

Kniha je poučná a praktická. Autorove skúsenosti kňaza a zároveň pracovníka s ľuďmi považujem za veľmi hodnotné, rovnako obohacujúce sú jeho príklady do života. Už Jung povedal, že za každým problémom je problém náboženský. Psychológia a náboženstvo sa navzájom dopĺňajú. Ako píše aj Padovani, dobré náboženstvo a dobrá psychológia sa podporujú a navzájom umocňujú svoju hodnotu. Nemali by sme ich od seba oddeľovať, ale integrovať, nevnímať ako navzájom sa vylučujúce, ale ako doplňujúce sa. Do odboru psychológie má podľa autora  čo povedať aj Kristus. Ako píše, Kristus je majstrom psychológie, on to všetko povedal už dávno. Ježiš rozumie ľuďom a ich životným situáciám, v ktorých sa ako jednotlivci nachádzajú. V evanjeliách sa Ježiš stretáva s ľuďmi, takými akí sú, a pokúša sa ich pozdvihnúť. Oslovuje tak ich ľudskú ako aj duchovnú dimenziu.
V štvrtej kapitole autor píše o Božej vôli – čo je to vlastne Božia vôľa. Padovani sa pri definovaní Božej vôle odvoláva na slová sv. Pavla, ktorý hovorí: „...toto je Božia vôľa: vaše posvätenie“ (porov. 1 Sol 4, 3). Ako pokračuje Padovani ďalej, sú to naše každodenné udalosti, ktoré sa nám stanú. Boh od nás žiada, že čokoľvek sa nám stane – dobré, zlé, spravodlivé i nespravodlivé, chce aby sme tomu čelili.
Sme posvätení konkrétnou danosťou ľudského života. Takto sa prepracúvame k spáse. A na inom mieste autor píše, že aj keď je realita akokoľvek drsná a bolestivá, zachová nás  mentálne, emočne zdravými. Bolesť je súčasťou procesu rastu. Bolesťou nás Boh očisťuje,  a to v  ťažkých situáciách, pod ktorými pôsobí Božia milosť. Aj diabol rád využíva vnútorné zranenia človeka preto, aby ho mohol vnútorne ničiť a pôsobiť na neho. Je dôležité o tom vedieť.
V kapitole o hneve ako emócii sa uvádza stať o tom, že ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom a tak dochádza k nedorozumeniam. Keď svoj hnev navzájom predložia, stávajú sa citlivejšími. A taktiež, že hnev je pre zdravú komunikáciu potrebný. Autor dodáva, že by sme si mali  dovoliť cítiť vhodný hnev, mali by sme sa ním  zaoberať a byť schopní prejaviť ho. Keď sa hnev správne používa, stáva sa  cnosťou.
V šiestej kapitole Padovani píše o odpúšťaní a zabúdaní, o tom, aký je medzi tým rozdiel. Na niektoré ublíženia možno nikdy nezabudneme, aj keď sa rany zahoja, jazvy často ostanú. Ale tieto jazvy, ako jazvy Kristove, môžu byť znakmi toho, že sme s jeho pomocou schopní odpustiť tak, ako odpúšťal on. Autor tiež uvádza, že akt odpustenia je jedna vec, ale umenie zabudnúť je vec druhá. To vyžaduje čas. Je to ľudský proces, ktorý môže uľahčiť modlitba, uvažovanie a možno odborná rada.
V ďalšej kapitole, o odpúšťaní sebe, ma zaujala táto autorova myšlienka: „Odpúšťať sebe neznamená zbavovať sa zodpovednosti a dôsledkov za svoje činy, ale ešte viac ich zdôrazňovať. Neznamená to ľutovať sa, ale cítiť zodpovednosť, kajať sa a zmeniť sa. Neznamená zmyť si hriechy alebo nevidieť ich, ale postaviť sa tvárou v tvár drsnej skutočnosti našich skutkov, zdvihnúť svoj kríž a nasledovať Ježiša“ (s. 63).
V kapitole o sebakritike autor uvádza, že zdravá sebakritika nám pomáha poznať sa. Z  toho vyplýva možnosť zmeny a rastu. Sebakritika je podľa Padovaniho nevyhnutne potrebná na to, aby sme dosiahli emočnú a duchovnú zrelosť. V tejto istej kapitole sa taktiež píše:  „Meníme sa v zlyhaní, ktoré je súčasťou života. Boh nás miluje napriek našim chybám. Ak to isté dokážeme aj my, dosiahli sme pravú lásku k sebe“ (s. 84).
V kapitole o láske k sebe Padovanni uvádza, že  správna láska k sebe poskytuje priestor nato, aby sme sa mohli pozrieť na seba, rozmýšľať o vlastnom živote, správaní a motívoch, nato, aby sme sa naučili pozrieť do seba a poznať sa. Takto potom dochádza k pôsobeniu  Ducha Svätého v modlitbe alebo dialógu s inými. A toto pochopenie seba vedie k pokore. Podľa autora poznať vlastné dary znamená zároveň poznať vlastné obmedzenia.
V štrnástej kapitole (tiež o zmene) ma zaujala myšlienka, že najhlbšia sila pri uskutočňovaní zmeny vo vlastnom živote nespočíva v tom, že meníme druhých (čo v skutočnosti nemôžeme), ale podstatne v tom, ako s nimi my zaobchádzame. Môžeme si zvoliť zmenu svojho postoja, spôsob hovorenia, konania či vyrovnávania sa so situáciami. Autor píše, že objavovanie toho, ako môžeme svoj život zmeniť, aby sme mohli lepšie zvládať každú skutočnosť, dobrú či zlú, spravodlivú alebo nespravodlivú, je práca Ducha Svätého. Páči sa mi aj Padovaniho myšlienka, že Ježiš nás učí trom dôležitým veciam: Boh nás vždy miluje, vždy nám odpúšťa a  je tu vždy s nami.
Recenziu by som ukončila autorovou skúsenosťou: „Za roky svojej práce som vídal, ako môže Ježišovo učenie zmeniť život ľudí vykoľajených, ľudí bez nádeje a ľudí ustráchaných. Ježiš uzdravuje, ale musíme mu dôverovať!“ (s. 28). Nebojme sa Ježišovi dôverovať.  Lebo bez Neho nemôžeme aj tak nič urobiť.

Kristína Ondrkálová
::
Prečítajte si:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.