(Mozaika aforizmov,
epigramov, humoresiek a karikatúr)
|
Autor: Andrej Mišanek |
Afohryzmy
V preplnenej električke si aj sediaci
vystoja.
Veľa sa dá povedať kvetom. Najmä ak nás
manželka nepustí k slovu.
Niekedy mám dojem, že hlad po humore
vystriedal normálny hlad.
Od smiešnych porcií v reštauráciách sa
nepriberá.
Pozmenené porekadlo: Nepovedz ty, povedia na
teba!
Futbalové ihrisko je miesto, kde sa ľudia kopú
v rámci spoločenských pravidiel.
Prvoligových futbalistov máme, chýbajú
prvotriedni.
Bol to typický pohárový zápas. Nechýbali ani
prázdne fľaše na hracej ploche.
Pod tými, čo sedia v kreslách, sa
stolička netrasie.
Pád každej banky zasiahne daňového poplatníka.
Inovované príslovie: Ži a nechaj živoriť!
Milan Kupecký
Výhoda
Chudoba je v niečom dobrá,
páni a panie,
aspoň netrpíme
na prejedanie.
Milan Kenda
|
Autor: Fero Mráz |
Môj sok ma vyzval na súboj. Podľa zaužívaného
zvykového práva ja som mal právo voľby zbrane. Zvolil som si slovo. Veď slovo
je zbraň najmocnejšia. Okrem toho, ovládam ho dokonale. Nuž, skromnosť bokom,
veril som si.
A konečný výsledok? Môj sok odišiel bez škrabnutia.
Nedotkli sa ho ani moje najostrejšie, najlepšie mierené slová, pretavené
z hlbokých a bojovo naladených, navyše dobre premyslených myšlienok.
Po boji som oľutoval svoju voľbu. Radšej som
mu mal dať po papuli!
Ján Heinrich
Tam, kde hlúposť kvitne...
Zavítal som do zvláštnej krajiny. Bola ako
rozkvitnutá lúka. Kam len oko dovidelo samý kvet. Lebo, div sa svete, hlúposť
tam kvitla. A darilo sa jej. Hoci nemám rád hlupákov a tiež hlúposť ako
takú, je mi tu dobre, teplučko, a aj s ľuďmi sa dá vychádzať a vydržať. Navyše,
o pár mesiacov príde zima, hlúposť odkvitne, nastanú hádam iné časy, nejako to
už vydržím, pomyslel som si.
Napokon sa dozvedám, že tu, v tejto
krajine, po celý rok vládne leto. Hoci prekvapený a tak trocha aj sklamaný,
napokon som sa rozhodol, že v krajine i napriek tomu zostanem. Vládne tu
síce hlúposť, horúčavy, ale zatiaľ sa tu cítim dobre a som veľmi spokojný.
Ján Heinrich
Ženotvary
Z muža robí opicu alkohol, zo ženy móda.
Skôr ako ženy nohavice, začali muži nosiť
zástery.
So ženou je to ako s ohňom. Tiež je
lepším sluhom ako pánom.
Móda je, keď si otužilec kúpi kožuch.
Ján Heinrich
Ívery
Návrh prešiel v parlamente mlčiacou väčšinou.
Kto dnes nemá lakte, ten sa musí už len na
kolená spoliehať.
Najvzácnejší bude čoskoro človek s ľudskou
tvárou.
Najvýstižnejšia satira máva anonymného autora.
Niektorým ide práca od oboch rúk
Kacírske myšlienky sú ohňovzdorné.
Niektoré denníky sú napojené na informačné
stoky.
Čiernemu humoru sa najlepšie darí v bielych
plášťoch.
Ján Heinrich
|
Autor: Ľubomír Kotrha |
Góly, body, vyznania
Hral ligu – bral figu!
Naši futbalisti sú amatéri, ktorým idú nohy od
roboty.
Spáchal na trénera atentát. Vystrelil na
vlastnú bránu.
Bol zázračným dieťaťom.
Priniesol ho bocian.
Predbehol dobu. Kritizoval súčasnosť.
Paradox: Zahral ako z veľkej knihy a boli
ho plné noviny.
Futbalový progres u nás skôr pochopili diváci
ako hráči.
Paradoxom je, ak svetlým zjavom zápasu je
rozhodca v čiernom.
Pred bránou hostí to zaváňalo zákulisnými
machináciami.
Hrali na oko diváka, až z toho divákov
boleli oči.
Ernest Svrček
|
Autor: Fero Bojničan |
Publicista a humorista Milan Kupecký,
známy najmä ako autor aforizmov, v súčasnosti pripravuje knihu
s pracovným názvom „Ako sme válčili za socializmu a ďalšie poviedky“. Tu
sú z nej malé ukážky:
Začiatky sú vždy a všade ťažké
Keď som nastúpil pracovať do bývalého krajského
denníka Hlas ľudu, kuriozitou bolo, že skôr ako šéfredaktora som spoznal istého
pána Pšenku, ktorý bol vedúcim odľahlého bufetu pod bratislavskou hlavnou
železničnou stanicou. Tam bola vždy prvá zastávka mnohých intelektuálov i
pracovníkov straníckeho aparátu, ba mohli ste tu stretnúť aj policajtov,
hercov, športovcov a inú smotánku, ktorá do metropoly Slovenska cestovala denne
za chlebom. Okrem toho, že sa tu podávala lacná pálenka, človek sa podozvedal
veľa nového. Obísť Pšenku, to znamenalo dopustiť sa prinajmenšom takého
priestupku ako nepozdraviť šéfredaktora, alebo hlavného sekretára redakcie.
Sekretár...
Spočiatku som si nevedel dosť dobre
predstaviť, čo je to v redakcii za funkciu. Až neskôr som pochopil, aké dôležité
koliesko je to v súkolesí redakčnej mašinérie. Konkrétne, vtedajší sekretár bol
strašiak i boh v jednej osobe. Boli dva druhy redaktorov: jedni, čo ho
navštevovali, a druhí, čo sa mu najradšej vyhýbali.
Po uverejnení môjho aforizmu, ktorý naznačoval,
že sekretár je na rozdiel od sekretárky drevo (nemyslel som konkrétne na neho)
mal som odvtedy v redakcii, ako sa hovorí, po chlebe. Stretnutia s ním, to bol
vždy horor. Stoja za to a pokúsim sa ich raz priblížiť v memoároch.
|
Autor: Miro Ďurža |
V redakcii sme okrem bežných pracovných povinností
absolvovali aj povinné „dežúrne“ služby. Neboli veľmi ťažké, najmä vďaka
skúsenej ostrieľanej pracovníčke, pisárke pani Márii Hajóssyovej, ktorá poznala
vnútorné i zahraničnopolitické udalosti lepšie ako niektorí naši politici.
Okrem toho, nebolo ťažké zaplniť noviny, pretože ČSTK denne chrlila doslova
kvantá rôznych „ťažkých“ materiálov, či už obsiahle spravodajstvo z rôznych
politických a štátnických návštev, referáty, uznesenia a podobne. Neprekážalo,
že noviny boli „ťažké“ až tak, že takmer vypadli čitateľovi z rúk, hlavne, že v
článkoch nechýbali mená všetkých čelných predstaviteľov.
V službe som si osvojil aj niektoré dovtedy
pre mňa neznáme termíny. Napríklad, že „otvarák“ je vlastne úvodný článok a nie
otvárač na fľaše, a že novinové zrkadlo nie je vecička, v ktorej sa usilujete
nájsť svoju vlastnú tvár. Potom som si okrem písania, čiže zháňania materiálov,
osvojil aj naháňanie riadkov, kvôli odmenám, a tiež lepenie mesačných
pracovných výkazov i ďalšie podobné záležitosti.
Mimochodom, najťažšia služba bola vtedy, keď
sa nič nedialo. Bolo to napríklad po zdražení potravín či ďalšieho tovaru, keď
sa výjazdy čelných predstaviteľov nekonali, alebo počas tzv. uhorkovej sezóny.
Vtedy sa do novín zháňala tzv. vata alebo inak povedané „nejaké kydáky“, alebo
materiály, ktorým sa hovorilo v novinárskej hantírke „šedé plachty“.
Nevydarený pokus o žart
Stalo sa to v čase, keď sa redaktori
stravovali v spoločnej jedálni s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej
ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega Miroslav Košťany ma požiadal, aby som mu
opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože ja som bol na odchode a
on prišiel do služby, ktorú sme my, okresní tzv. vysunutí redaktori, mali raz
mesačne.
Mal som možnosť vybrať mu buď rezeň alebo
ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky, nazývaný aj žatevný, rezeň bol podobne ako
niekdajší aparátnici a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. Ryžový
nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u
susedov.
A čože neurobí človek pre svojho dobrého priateľa,
navyše kolegu? A keďže sme obaja zhodou okolností mali aj zmysel pre humor, nuž
tak som mu opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp.
Čo nasledovalo potom, to som sa dozvedel až na
druhý deň z jeho rozprávania. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula, a tak
mi celý prípad podrobne opísal cez telefón.
Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom,
to bolo jedno z mála miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu
funkcie v „šóre“) a videl, ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s
rezňom ako pol hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka,
objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam preklínal a hrešil vo všetkých pádoch.
Išiel puknúť od zlosti, no napokon sa celý
príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia,
keď mu servírka položila na podnos rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať, v okamihu
bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu – vyjsť s pravdou von alebo čušať
a v tichosti si sadnúť k stolu, keďže spočiatku si myslel, že servírka sa
pomýlila.
Napokon prišlo rozuzlenie a pointa celého
príbehu. Žena vydávajúca obedy, vidiac ho, ako zostal v pomykove a okúňal sa,
povedala: „Viem, súdruh Košťany, čo asi chcete povedať, nezmýlila som sa. Ale
vy ste boli jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa ho
kuchárovi neoplatilo chystať...“
Silvestrovskú mozaiku pripravil: Milan Kupecký
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto
stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Milan Kupecký nesklamal. Aj tentokrát nám pripravil silvestrovskú nádielku humoru a satiry...
OdpovedaťOdstrániť(Ako sa raz vyjadril Vladimír Mináč, bez humoru by sme neprežili.)
Ale sa tiež hovorí, že humor je u človeka vzácna vlastnosť, pretože aj jemu je iba zriedkakedy do smiechu...alebo, človek je jediný tvor na Zemi, ktorý sa vie smiať, hoci má na to čoraz menej dôvodov. Všetko dobré! milan kupecký
OdpovedaťOdstrániť