Silvester 2018

(Mozaika aforizmov, epigramov, humoresiek a karikatúr)

 

Autor: Andrej Mišanek

Afohryzmy

V preplnenej električke si aj sediaci vystoja.

Veľa sa dá povedať kvetom. Najmä ak nás manželka nepustí k slovu.

Niekedy mám dojem, že hlad po humore vystriedal normálny hlad.

Od smiešnych porcií v reštauráciách sa nepriberá.

Pozmenené porekadlo: Nepovedz ty, povedia na teba!

Futbalové ihrisko je miesto, kde sa ľudia kopú v rámci spoločenských pravidiel.

Prvoligových futbalistov máme, chýbajú prvotriedni.

Bol to typický pohárový zápas. Nechýbali ani prázdne fľaše na hracej ploche.

Pod tými, čo sedia v kreslách, sa stolička netrasie.

Pád každej banky zasiahne daňového poplatníka.

Inovované príslovie: Ži a nechaj živoriť!

Milan Kupecký 

      

Výhoda

Chudoba je v niečom dobrá,
páni a panie,
aspoň netrpíme
na prejedanie.

Milan Kenda

 

Autor: Fero Mráz

Súboj

Môj sok ma vyzval na súboj. Podľa zaužívaného zvykového práva ja som mal právo voľby zbrane. Zvolil som si slovo. Veď slovo je zbraň najmocnejšia. Okrem toho, ovládam ho dokonale. Nuž, skromnosť bokom, veril som si.

A konečný výsledok? Môj sok odišiel bez škrabnutia. Nedotkli sa ho ani moje najostrejšie, najlepšie mierené slová, pretavené z hlbokých a bojovo naladených, navyše dobre premyslených myšlienok.

Po boji som oľutoval svoju voľbu. Radšej som mu mal dať po papuli!

Ján Heinrich         

Tam, kde hlúposť kvitne...

Zavítal som do zvláštnej krajiny. Bola ako rozkvitnutá lúka. Kam len oko dovidelo samý kvet. Lebo, div sa svete, hlúposť tam kvitla. A darilo sa jej. Hoci nemám rád hlupákov a tiež hlúposť ako takú, je mi tu dobre, teplučko, a aj s ľuďmi sa dá vychádzať a vydržať. Navyše, o pár mesiacov príde zima, hlúposť odkvitne, nastanú hádam iné časy, nejako to už vydržím, pomyslel som si.

Napokon sa dozvedám, že tu, v tejto krajine, po celý rok vládne leto. Hoci prekvapený a tak trocha aj sklamaný, napokon som sa rozhodol, že v krajine i napriek tomu zostanem. Vládne tu síce hlúposť, horúčavy, ale zatiaľ sa tu cítim dobre a som veľmi spokojný.

Ján Heinrich

Ženotvary

Z muža robí opicu alkohol, zo ženy móda.

Skôr ako ženy nohavice, začali muži nosiť zástery.

So ženou je to ako s ohňom. Tiež je lepším sluhom ako pánom.

Móda je, keď si otužilec kúpi kožuch.

Ján Heinrich

Ívery

Návrh prešiel v parlamente mlčiacou väčšinou.

Kto dnes nemá lakte, ten sa musí už len na kolená spoliehať.

Najvzácnejší bude čoskoro človek s ľudskou tvárou.

Najvýstižnejšia satira máva anonymného autora.

Niektorým ide práca od oboch rúk

Kacírske myšlienky sú ohňovzdorné.

Niektoré denníky sú napojené na informačné stoky.

Čiernemu humoru sa najlepšie darí v bielych plášťoch.

Ján Heinrich

 

Autor: Ľubomír Kotrha

Góly, body, vyznania

Hral ligu – bral figu!

Naši futbalisti sú amatéri, ktorým idú nohy od roboty.

Spáchal na trénera atentát. Vystrelil na vlastnú bránu.

Bol zázračným dieťaťom. Priniesol  ho bocian.

Predbehol dobu. Kritizoval súčasnosť.

Paradox: Zahral ako z veľkej knihy a boli ho plné noviny.

Futbalový progres u nás skôr pochopili diváci ako hráči.

Paradoxom je, ak svetlým zjavom zápasu je rozhodca v čiernom.

Pred bránou hostí to zaváňalo zákulisnými machináciami.

Hrali na oko diváka, až z toho divákov boleli oči.

Ernest Svrček

 

Autor: Fero Bojničan

Publicista a humorista Milan Kupecký, známy najmä ako autor aforizmov, v súčasnosti pripravuje knihu s pracovným názvom „Ako sme válčili za socializmu a ďalšie poviedky“. Tu sú z nej malé ukážky:

Začiatky sú vždy a všade ťažké

Keď som nastúpil pracovať do bývalého krajského denníka Hlas ľudu, kuriozitou bolo, že skôr ako šéfredaktora som spoznal istého pána Pšenku, ktorý bol vedúcim odľahlého bufetu pod bratislavskou hlavnou železničnou stanicou. Tam bola vždy prvá zastávka mnohých intelektuálov i pracovníkov straníckeho aparátu, ba mohli ste tu stretnúť aj policajtov, hercov, športovcov a inú smotánku, ktorá do metropoly Slovenska cestovala denne za chlebom. Okrem toho, že sa tu podávala lacná pálenka, človek sa podozvedal veľa nového. Obísť Pšenku, to znamenalo dopustiť sa prinajmenšom takého priestupku ako nepozdraviť šéfredaktora, alebo hlavného sekretára redakcie.

Sekretár...

Spočiatku som si nevedel dosť dobre predstaviť, čo je to v redakcii za funkciu. Až neskôr som pochopil, aké dôležité koliesko je to v súkolesí redakčnej mašinérie. Konkrétne, vtedajší sekretár bol strašiak i boh v jednej osobe. Boli dva druhy redaktorov: jedni, čo ho navštevovali, a druhí, čo sa mu najradšej vyhýbali.

Po uverejnení môjho aforizmu, ktorý naznačoval, že sekretár je na rozdiel od sekretárky drevo (nemyslel som konkrétne na neho) mal som odvtedy v redakcii, ako sa hovorí, po chlebe. Stretnutia s ním, to bol vždy horor. Stoja za to a pokúsim sa ich raz priblížiť v memoároch.

Autor: Miro Ďurža

V redakcii sme okrem bežných pracovných povinností absolvovali aj povinné „dežúrne“ služby. Neboli veľmi ťažké, najmä vďaka skúsenej ostrieľanej pracovníčke, pisárke pani Márii Hajóssyovej, ktorá poznala vnútorné i zahraničnopolitické udalosti lepšie ako niektorí naši politici. Okrem toho, nebolo ťažké zaplniť noviny, pretože ČSTK denne chrlila doslova kvantá rôznych „ťažkých“ materiálov, či už obsiahle spravodajstvo z rôznych politických a štátnických návštev, referáty, uznesenia a podobne. Neprekážalo, že noviny boli „ťažké“ až tak, že takmer vypadli čitateľovi z rúk, hlavne, že v článkoch nechýbali mená všetkých čelných predstaviteľov.

V službe som si osvojil aj niektoré dovtedy pre mňa neznáme termíny. Napríklad, že „otvarák“ je vlastne úvodný článok a nie otvárač na fľaše, a že novinové zrkadlo nie je vecička, v ktorej sa usilujete nájsť svoju vlastnú tvár. Potom som si okrem písania, čiže zháňania materiálov, osvojil aj naháňanie riadkov, kvôli odmenám, a tiež lepenie mesačných pracovných výkazov i ďalšie podobné záležitosti.

Mimochodom, najťažšia služba bola vtedy, keď sa nič nedialo. Bolo to napríklad po zdražení potravín či ďalšieho tovaru, keď sa výjazdy čelných predstaviteľov nekonali, alebo počas tzv. uhorkovej sezóny. Vtedy sa do novín zháňala tzv. vata alebo inak povedané „nejaké kydáky“, alebo materiály, ktorým sa hovorilo v novinárskej hantírke „šedé plachty“.

Nevydarený pokus o žart

Stalo sa to v čase, keď sa redaktori stravovali v spoločnej jedálni s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega Miroslav Košťany ma požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože ja som bol na odchode a on prišiel do služby, ktorú sme my, okresní tzv. vysunutí redaktori, mali raz mesačne.

Mal som možnosť vybrať mu buď rezeň alebo ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky, nazývaný aj žatevný, rezeň bol podobne ako niekdajší aparátnici a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. Ryžový nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u susedov.

A čože neurobí človek pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže sme obaja zhodou okolností mali aj zmysel pre humor, nuž tak som mu opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp.

Čo nasledovalo potom, to som sa dozvedel až na druhý deň z jeho rozprávania. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula, a tak mi celý prípad podrobne opísal cez telefón.

Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom, to bolo jedno z mála miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu funkcie v „šóre“) a videl, ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka, objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam preklínal a hrešil vo všetkých pádoch.

Išiel puknúť od zlosti, no napokon sa celý príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia, keď mu servírka položila na podnos rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať, v okamihu bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu – vyjsť s pravdou von alebo čušať a v tichosti si sadnúť k stolu, keďže spočiatku si myslel, že servírka sa pomýlila.

Napokon prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu. Žena vydávajúca obedy, vidiac ho, ako zostal v pomykove a okúňal sa, povedala: „Viem, súdruh Košťany, čo asi chcete povedať, nezmýlila som sa. Ale vy ste boli jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa ho kuchárovi neoplatilo chystať...“

Silvestrovskú mozaiku pripravil: Milan Kupecký

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.