Slovo na nedeľu (147)

Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť.

(Gal 5, 22)

Každý z nás má nejaké vlastnosti. Charakterizujú našu osobnosť. Nikto nie je dokonalý, a tak musíme prijať neúprosný fakt, že disponujeme aj zlými vlastnosťami. Tie sa snažíme skrývať, nikto predsa netúži po tom, aby bol označený za grobiana, od ktorého si každý radšej dá pokoj.

Je možné, aby sme disponovali takými vlastnosťami, o akých sa píše v Liste Galaťanom? Môžeme byť takí dobrí? Môžeme okolo seba šíriť iba radosť, lásku, pokoj? Môžeme byť za každej situácie zhovievaví, láskaví...? Dá sa s každým vychádzať iba v dobrom, na nikoho sa nenahnevať?

Apoštol Pavol nám ukazuje, že sa to dá. A hneď nám aj ukazuje návod, ako to môžeme dosiahnuť: s pomocou Ducha Svätého. Prijať ho a dať sa riadiť touto treťou Božskou osobou. Vieme, že Duch Svätý je prísľubom Pána Ježiša apoštolom, pred Jeho nanebovstúpením.

Pokiaľ veríme slovám Pána, musíme veriť aj všetkým účinkom Ducha na náš život. Mnohým sa to bude zdať nepravdepodobné a ťažko si to „upracú“ v hlave. Uvedomme si, že celý pozemský život Pána Ježiša je pre nás ešte nevylúštenou záhadou a nie sme schopní ho celkom správne pochopiť... Čo však neznamená, že nie je pravdivý!

A tá istá vzájomná súvislosť sa vynára aj pri pôsobení Ducha, ktorý je pre nás možno ešte väčšou záhadou ako život Pána. Nebojme sa priznať, že ešte nechápeme vplyv a účinky Ducha na nás všetkých. Dôležité je prijať Ducha do svojho srdca a umožniť mu, aby v nás jeho blahodarné účinky mohli pôsobiť.

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (146)