Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy
zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: „Pane, otvor nám!“ A on vám
povie: „Ja neviem, odkiaľ ste!“
(Lk 13, 25)
Všetci máme domov, miesto, odkiaľ pochádzame
a kde sú naše korene. V dnešnej dobe však už málokto ostáva na jednom
jedinom mieste po celý svoj život. Sťahujeme sa. Odchádzame a prichádzame:
z miesta na miesto. Niekde pobudneme dlhšie, inde iba krátky čas.
Tak ako meníme adresy, spoznávame nových ľudí.
Väčšinou iba povrchne. Na nejaké pevnejšie vzťahy a väzby nie je čas. Doba
sa zrýchlila a my sme podľahli tej neľútostnej rýchlosti. Presne to isté
sa stáva aj s našou vierou. Nemáme na ňu čas. Čo tam po návšteve kostola!
Veď stačí iba krátka modlitba pred spaním, nie? Prípadne ani to.
Uspokojujeme sa klamlivými výhovorkami: veď sa
nič nestalo, nabudúce už určite zájdem na svätú omšu... Lenže žiadne „nabudúce“
sa nekoná. Pretože doba sa zrýchlila a my máme tak málo času... Občas si
spomenieme na „muža na kríži“, ale len tak narýchlo, jednou myšlienkou,
neurčitým gestom znázorňujúcim prežehnanie sa...
Nie je čas na rozhovor s Pánom, na
prijatie Eucharistie... Nie je na nič čas...
A potom – potom sa to všetko zvrtne.
Prechádzame na druhú stranu, odkiaľ už niet návratu. A pred nami sú dvere,
úzka brána... A my – klopkajúci a v očakávaní prichádzame na
stretnutie s Pánom. Lenže doba sa zrýchlila a dvere, tie ostávajúce
zatvorené. Klopkáme, neskôr prepadáme panike a začíname silno búchať...
„Pane, Pane!“ kričíme a stále dúfame. Dvere zostávajú zatvorené. Brána je
pritesná. A čas sa zastaví. Zostávame predo dvermi a zrazu – máme
veľmi veľa času... Ibaže ho niet s kým využiť.
::
Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (147)
Aj dnes som chcel navštíviť svätý stánok, no nebol som na to pripravený - neoholený, neodetí, ako sa do spoločnosti patrí a čas sa krátil aj na stihnutie pravidelnej hygienickej očisty a svätá omša začala už ráno o ôsmej hodine. Navyše vonku bol sneh a zima, obdobie, ktoré nemám rád, podobne ako extrémne horúčavy, no vtedy sú rána ideálne aj na návštevu kostola. Potom som si prečítal Slovo na nedeľu, ktoré bolo s mojim konaním identické. Nuž je to tak nejako, najmä čo sa týka toho času, náhlenia sa a konštatovania, že pomaly na nič nie je čas, čo si uvedomujeme, ale nedá sa proti tomu ubrániť,lebo časa ako sa vraví a je aj pravda, že sú peniaze. Z niečoho žiť človek musí, najmä ak dôchodok nesiaha na živobytie. A nie je to iba v nedeľu, kedy by sme mali aj oddychovať, ale takto beží v podstate celý týždeň, ktorý ubehne ako voda. A tých povinností pribúda a je to s tým časom tak ako to uviedol v svojom pravidelnom Slove na nedeľu autor. Prajem všetkým pekný požehnaný deň! milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťPodľa mňa je to úplne presne tak ako to s duchovným životom popísal autor, ibaže si to nepriznáme takto napriamo a nepovieme to nahlas. Možno sa vyhovárať na všeličo - na čas, peniaze a neviem na čo ešte, ale darmo. Keď si už na Pána Boha človek nenájde žiaden čas, je to zlé.
OdpovedaťOdstrániť