Vianoce 2018

„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12)

Ľudovít Košík

Znova tu máme Vianoce. Počas nich v našich srdciach i mysliach rezonujú viac ako inokedy slová ako láska, pokoj, dobro, šťastie, radosť, ticho, vďačnosť, svetlo, domov, rodina, dieťa, matka... Radi sa v spomienkach vraciame do detstva, do chvíľ, keď nám bolo dobre, venujeme pozornosť tým, ktorých máme radi. Na Vianoce máme možnosť byť darcami, ľuďmi, ktorí sa delia, radujú, spievajú, oslavujú – a niektorí sa aj modlíme. Naša pozornosť je zameraná na hodnoty, ktoré robia človeka i svet šťastným, a my to šťastie aj cítime a prajeme si a robíme všetko preto, aby zostalo medzi nami čo najdlhšie. Po Vianociach však prichádzajú znova všedné dni...

My starší si ešte pamätáme, koľko úsilia vynaložili ideológovia socialistického režimu na to, aby ani počas Vianoc nezneli na verejnosti či v masmédiách slová „Ježiš, Mária, Jozef, Boh, Betlehem...“ ktoré by smerovali k podstate Vianoc a k biblickej správe o Kristovom príchode na svet, ale aby aj v koledách boli nahradené synonymami, ktoré zahaľujú pravý zmysel týchto najkrajších sviatkov.

Dnes sme svedkami toho, a nielen vo verejnom živote, ale aj v našich rodinách, ktoré si dávajú titul kresťanské, že sa vzďaľujeme nielen počas Vianoc od ich podstaty,ale aj v živote od hodnôt, ku ktorým nás po stáročia kresťanstvo vychovávalo, viedlo, ktoré nášmu životu dávali náplň a zmysel. Pre Krista a jeho blízkych dnes nie je v našom svete, mestách, obciach, rodinách, ba ani v našich srdciach miesto, alebo je ho len veľmi málo, možno len toľko, aby nás nezaťažil svojimi požiadavkami.

Je dnes iná doba. Chceme byť moderní. Vraj sa nám treba prispôsobiť svetu, okoliu, iným... Chceme viacej mať. Chceme si žiť po svojom. Ježiš ani jeho učenie mnohých nezaujíma. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). A predsa nie je možné žiť naplno šťastným životom, ak Ježiša odmietneme a vylúčime z nášho života, osobného, rodinného či spoločenského.

Ježiš, aj kresťania, ktorí sa podľa viery usilujú žiť, sú vytláčaní mimo hlavného prúdu života, na okraj, do minulosti, do zabudnutia... Je doba, keď sú v kurze mladí, zdraví, mocní, silní, bohatí, úspešní... a dávajú to patrične najavo. Dnes nie je v kurze chudoba, skromnosť, vďačnosť, láskavosť, tichosť, jednoduchosť, pokora, pôst, modlitba,  služba, obeta...

Ježiš nás svojím radikálnym životom učí, ako máme žiť. Udalosť jeho narodenia vošla do dejín a my ju vcelku radostne oslavujeme. Ale ťažšie je ho prijať a nasledovať, učiť sa životu od neho. Koľkým počas svojho života pomohol, uzdravil, poslúžil! A predsa i jeho súčasníci mali hlavne svoje záujmy, starosti, problémy, Ježiša nechali ísť vlastnou cestou, len hŕstka verných ho prijala.

Bez Boha a jeho lásky by sme tu neboli. On pre nás stvoril svet, povolal nás k životu, najviac obdaroval, udržiava nás pri živote – a to všetko nám dáva zadarmo a z lásky. A my, namiesto lásky a vďačnosti, sa tvárime, že ho nepotrebujeme. Nechceme ho poznať, odmietame jeho dary, presadzujeme vlastné predstavy, názory, túžby, napriek tomu, že tým komplikujeme život sebe aj iným a ničíme si vzťahy aj prostredie pre život. Len niekoľko verných ešte chápe, že Boh nás má naozaj rád, má o nás záujem, chráni a prijíma nás, hoci ho mnohí odmietajú.

Prajem Vám radostné a požehnané vianočné sviatky, aby ste aj počas nich načerpali sily na prežívanie plnohodnotného kresťanského života, naplneného láskou k Bohu i ľuďom. Srdečne Vás pozdravujem.

Ľudovít Košík

(Skalica, Vianoce 2018)