Kresťanský prezident?

Už len niekoľko týždňov nás delí od prvého, respektíve druhého kola najbližších prezidentských volieb na Slovensku. Po prezidentovi Michalovi Kováčovi, Rudolfovi Schusterovi, Ivanovi Gašparovičovi a súčasnom Andrejovi Kiskovi nastúpi na čelo štátu ďalší prezident. Ešte niekoľko dní zostáva kandidátom na to, aby splnili podmienky a mohli sa stať oficiálnymi kandidátmi a zabojovať s plnou vážnosťou o prvú funkciu v štáte.

Nechcem sa teraz zamýšľať nad jednotlivými kandidátmi a ich kvalitami. Skôr sa na prezidentské voľby chcem pozrieť z pozície kresťanského voliča, ktorému pred rokom 1989, počas neho i po ňom záležalo na zmene spoločenských pomerov – v presvedčení, že kresťanstvo bolo pre slovenský národ tým základným prvkom, vďaka ktorému sa v celých dejinách zachoval a rástol.

Nenecháva ma pokojným, ako kresťania po roku 1989 naložili s týmto základným dedičstvom, ako doslova prešustrovali kredit kresťanov spred roka 1989, počas komunizmu, keď práve kresťania tvorili rozhodujúcu časť tých, ktorí trpeli vo väzniciach, boli prenasledovaní, perzekvovaní, no pritom boli svojej viere a hodnotám, ku ktorým ich viedla, neraz až hrdinsky verní; dokázali kresťanské hodnoty v tichosti, jednoduchosti, pokore a skromnosti odovzdávať aj ďalším generáciám, a tak kresťanstvo na konci roku 1989 sa ukázalo ako sila, ktorá má schopnosť povedať niečo k usporiadaniu spoločnosti.

Situácia sa vyvinula inakšie. Komunisti, pochopiteľne, sa tiež zapojili do zápasu o moc. Veď kto by sa dobrovoľne vzdal svojich pozícií? Tiež zástancom sociálnej demokracie nebolo možné zobrať ich záujem podieľať sa na moci v krajine, už aj preto, že jedna z najväčších osobností Slovenska, Alexander Dubček, sa s touto skupinou stotožňovala. A ak sme chceli, aby sa situácia vyvíjala demokratickým spôsobom, nebolo možné ani liberálnym skupinám zobrať možnosť zapojiť sa do zápasu o moc. No najväčšie šance ujať sa moci, vtedy po roku 1989, mala práve skupina kresťanov. Žiaľ, nestalo sa tak. Prečo, to nech sa pokúsia vysvetliť historici, alebo tí, ktorí sa ujali funkcií a pokladali sa za najvhodnejších kresťanských hovorcov a vodcov. (Tí však väčšinou v úzadí radšej mlčia a tešia sa zo svojich prízemných úspechov, prípadne sa usilujú o ďalšie.)

A tak dnes, z pohľadu rozdelenia moci na Slovensku, aj z hľadiska zloženia mestských a väčšiny obecných zastupiteľstiev, kresťania sú vlastne vylúčení z rozhodovacích procesov. V Národnej rade sú zastúpení len okrajovo, takmer vo všetkých stranách, no vzájomnú komunikáciu medzi nimi na verejnosti nevidieť. Strany, ktoré vznikli s cieľom presadiť kresťanské hodnoty do verejného života, v súčasnom parlamente zastúpené nie sú.

Podobne sa to črtá aj v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Nemožno nikomu upierať, po splnení zákonných podmienok, možnosť prihlásiť sa do boja o tento post. Ale prekáža mi, že kresťanská väčšina nemá relevantného kandidáta. Takže už dnes je možné takmer s istotou povedať, že ani piaty prezident Slovenskej republiky nebude kresťan, uplatňujúci hodnoty, ktoré priniesol Kristus.

Zrejme to bude súboj ľavicového kandidáta a kandidáta liberálov. Kresťania sa stanú voličmi obidvoch – a ako čítam v niektorých komentároch, prispeje to ku kariére ďalších, ktorí sa hlásia k liberalizmu či socializmu. Konzervatívne hodnoty znova zostanú v úzadí, ak o nich vôbec možno hovoriť v súvislosti so súčasnou politikou na Slovensku. Navyše, niektorí politici, ktorí sa pokladajú za reprezentantov kresťanov, nás robia rukojemníkmi rozličných skupín už v predvolebnom zápase.

Myslím, že sme sa vzdali vlastnej identity. Dali sme sa vtiahnuť do boja záujmových skupín, bojujeme medzi sebou, nie sme tvorcovia. Kresťania však majú čo povedať a hlavne priniesť spoločnosti aj vtedy, ak ich bude len sedem alebo päť, alebo aj pol percenta! Lenže dnes, zdá sa mi, kresťania bojujú vo vopred prehraných bitkách – osamelí, vyčerpaní, bez podpory tých, ktorí by sa ich mohli zastať. Možno za niečo môže i súčasná paralyzovaná Cirkev, ktorá nedokáže vždy patrične pomenovať a brániť Pravdu, tiež kňazi, ktorí majú „svoje záujmy“, lebo potrebujú prežiť v súčasnom hodnotovom marazme.

A tak sme my kresťania rozdelení. Obávam sa, že sme slabší, než sme boli po páde komunizmu. Sme rozhádaní, niektorí túžiaci za každú cenu po kariére, moci, majetkoch, peniazoch. Niektorí aj náboženské presvedčenie iných dokážu zneužiť na vlastné prízemné ciele. A tak bojujeme na rozličných frontoch, ale pochybujem, či vždy na takých, ktoré by boli prínosom pre spoločné dobro.

Kresťanstvo dokázalo svoju silu v minulosti nášho národa i celej Európy. Nech boli pomery v krajine akékoľvek a nech vládol ktokoľvek, práve kresťania dokázali byť zárukou prežitia Slovákov v ťažkých situáciách. Nemožno im uprieť zásluhy na páde komunistickej diktatúry. Ale ako sa ako kresťania prejavujeme v súčasnom spoločenskom marazme, morálnom a hodnotovom úpadku aj materiálnej  biede mnohých?!

Som zmierený s tým, že v najbližších rokoch nebudeme mať kresťanského prezidenta, predsedu vlády a asi ani predsedu parlamentu. Ale nedokážem sa zmieriť s tým, že len málo miest a obcí má kresťanského starostu a poslancov a že v parlamente majú kresťania menšie zastúpenie, než aké by im štatisticky prislúchalo.

Ak by sa kresťanský prvok výraznejšie presadil, život na Slovensku by určite vyzeral ináč. Určite by sa nám žilo lepšie. Ale ak sa nám žije ťažko, môže to byť aj tým, že sme v bežnom živote pohrdli kresťanskými hodnotami a cnosťami. Ak ich nedokážeme znova vrátiť do života, bude sa nám žiť ešte ťažšie...

Prezidenta budem voliť podľa svojho svedomia. V prvom kole sa pre niektorého kandidáta určite rozhodnem – a ak mi zostanú pre druhé kolo len dve zlé riešenia, tak možno využijem právo nevoliť, ktoré som využíval do roku 1989.

Ľudovít Košík

::

Odporúčané:

Budeme voliť prezidenta... Ale ako?

Hľadá sa kresťanský politik

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!