Mladí pod tridsať: najhlúpejšia generácia

Mark Bauerlein: Najhlúpejšia generácia

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2010

Kniha amerického autora Marka Bauerleina Najhlúpejšia generácia vyšla prvýkrát v roku 2008. Jej rozšírený názov znie: Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť (alebo: Never nikomu pod 30). Ide o zaujímavú analýzu nových trendov vo vzdelávaní, osobnom i spoločenskom živote najmä mladých ľudí, poznačených digitálnymi technológiami, ktoré ovplyvňujú a menia človeka, jeho zmýšľanie, správanie, postoje či názory. Autorov pohľad na tieto fenomény je kritický, vidí, uvedomuje si mnohé negatíva onoho digitálneho ošiaľu (pritom možno povedať, že od napísania knihy sa situácia ešte zhoršila).

Vedomostné prieskumy prinášajú v posledných rokoch jedno zahanbujúce zistenie za druhým. Mladé hlavy málo čítajú, málo trénujú lineárne, postupné, sekvenčné myslenie, nevedia sa sústrediť: „Digitálna éra vohnala mladých do víru sociálnych skupín a súťaží a ohrozuje ich intelektuálny vývoj. Toto nie je len neškodná premena starého média na nové médium, tradičnej gramotnosti na elektronickú gramotnosť. Toto je vykoľajenie. Digitálne nástroje formujú oči a uši detí a agresívne ich prenasledujú. Keď raz mladí vstúpia do digitálnej ríše, začína sa boj o pozornosť, ktorý neznesie prerušenie na polhodinu s románom, alebo výlet do múzea“ (s. 10).

Dospievajúci majú všetky výhody modernosti a demokracie, užívajú si dosiaľ nebývalú voľnosť, prosperitu a pohodlie, ale nevedie ich to k intelektuálnej práci a náročnosti. Vzdelanie ešte nikdy nebolo také prístupné, rozptýlenie také jednoduché a slobody také hojné, no ako ukazujú prieskumy, všeobecné vedomosti a zručnosti tým nerastú, skôr naopak. Mladí majú – v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami – naozaj veľké možnosti, vo všetkom sa im vychádza v ústrety: „Myseľ by z toho mala profitovať, spolu s mladým egom, smäd po vedomostiach by sa mal uspokojovať rovnako ako dychtenie po zábave a postavení. Ale osvietenie nenastalo“ (s. 36). Nenastalo osvietenie ani zmúdrenie, nastalo čosi iné: „Nastupujúca generácia má o svojich najhorších črtách tú najvyššiu mienku. Antiintelektualizmus nosia ako nálepku, čítanie kníh vyhlasujú za zastaraný zvyk a urážajú ľudí, ktorí im to vyčítajú“ (s. 42).

Autor nevychádza iba z osobných postrehov a skúseností, opiera sa hlavne o výsledky množstva odborných výskumov a štúdií. Tie u neho vzbudzujú obavy, vedú ho však tiež k úvahám o možných spôsoboch nápravy. Priveľká zhovievavosť voči mladým, kombinácia širokých možností a chybného hodnotenia či sebahodnotenia, dôraz na práva bez dôrazu na povinnosti – to všetko má dôsledky. Rozmaznanej mládeži chýba sebakritickosť vo svetle tradície. Svoj podiel viny na tom majú mnohí: politici, kultúrni pracovníci, pedagógovia, vychovávatelia, rodičia. Dospelí, ktorí pracujú s mládežou, popierajú svoju autoritu: „Mladí učia starých, nie naopak“ (s. 144). Bauerlein dodáva: „Viňme aj učiteľov, profesorov, spisovateľov, žurnalistov, intelektuálov, editorov, knihovníkov a kurátorov, ktorí nebudú trvať na hodnote poznania a tradície, ktorí nebudú posudzovať kultúrne novinky podľa vysokých štandardov stanovených tým najlepším z minulosti...“ (s. 130).

Treba sa pýtať: Prečo sa kultúra stále viac prispôsobuje mladým? Prečo sa odtŕha od osvedčených zásad a hodnôt? Žiaľ, ľudia dneška trpia narcizmom, orientujú sa na seba, na prítomnú chvíľu, proti tradícii: „Dnes kultúra oplýva ideami a obrazmi, frázami, symbolmi a štýlmi, a tie sa promiskuitne prelínajú. Mnohé z nich vzniknú len na to, aby vyhoveli komercii, nie kritickému náhľadu alebo morálke, a v zhone každodenného života je ťažké ich rozpoznať, oddeliť podstatné od nepodstatného, módne od nadčasového, vkusné od vulgárneho“ (s. 150).

Mladí ľudia, deti a dospievajúci nepotrebujú, aby sa im svet prispôsoboval. Ani škola, respektíve spôsob výchovy sa im nemá prispôsobovať. Dôležité je, zdôrazňuje autor, skutočne vychovávať, viesť, usmerňovať mladých. Mravné póly treba dať do správnej polohy. Je najvyšší čas začať s nápravou. Ľudia „starší ako tridsaťroční“ by sa mali spojiť „proti ignorancii a apatii mladých“ (s. 183) a povedať jasne, že adolescencia nie je ideálom ľudstva.

Bauerleinova kniha o najhlúpejšej generácii vyvolala rôzne reakcie, súhlasné aj prudko odmietavé, osobitne v USA. Autor sa pochopiteľne zameriava na situáciu vo svojej domovine, ale ním rozoberané javy možno pozorovať aj v slovenskej spoločnosti, kniha má teda čo povedať i nám. Zdá sa však, že naša ochota a pripravenosť prijať pravdu o týchto skutočnostiach je nateraz nedostatočná.

Ján Maršálek

::

Odporúčané:

Ísť svojou cestou

Iný svet, iné mapy

Spoločnosť v sebaklame

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.