Nikto nie je zbytočný

ANTIKVARIÁT

I. A. Gončarov: Oblomov

Bratislava, Tatran, 1979

Ruská literatúra oplýva veľkými menami, vynikajúcimi, osobitými tvorcami, ktorých dielo patrí do zlatého fondu svetovej spisby. V tejto skupine nepochybne má svoje miesto aj Ivan Alexandrovič Gončarov, známy najmä ako autor románu o „zbytočnom človeku“, o človeku postihnutom „oblomovčinou“.

I. A. Gončarov (1812–1891) zaujal najprv románom Všedný príbeh, ktorým ako prvý priniesol do ruskej literatúry spoločensko-psychologické rozprávanie románového typu. Významným je tiež jeho román Úšust a samozrejme už spomenutý Oblomov. Vo svojej tvorbe uplatnil účinný literárny realizmus a vytvoril umelecky pôsobivý obraz života ruskej spoločnosti svojej doby.

Hlavným hrdinom románu Oblomov je príslušník „rodovej šľachty“ – majiteľ panstva a statkár, ktorý však opustil svoje dedičné sídlo a odišiel žiť do veľkomesta. S rodným krajom ho spájajú spomienky na detstvo a rojčivé sny o šťastnej budúcnosti. Ale tieto sny sa nenapĺňajú, pretože Iľja Iľjič Oblomov stále viac podlieha pasivite a uniká pred životom a jeho problémami, uzatvára sa, prekážky neprekonáva, radšej ich obchádza, vyhýba sa im. Pritom si uvedomuje, že nežije tak, ako by mal: „Po stý raz sa kajal v srdci za premárnenú minulosť a oneskorene ľutoval. Predstavil si, čím by teraz bol, keby bol kráčal rezko vpred, o koľko by bol žil plnšie a všestrannejšie, keby bol aktívnejší...“

V tom spočívala jeho oblomovčina – túžil po zmene, no ešte viac túžil po pokoji a nehybnosti, uvedomoval si, že „zmyslom života je rozmýšľať a pracovať, pracovať hoci nenápadne, skromne, ale neprestajne, aby človek umieral s vedomím, že splnil svoje poslanie“, no predsa v ňom víťazilo čosi iné: „Nič ma naláka, srdce po ničom netúži, rozum pokojne spí!“

Oblomov žil po svojom. Priateľ Štolc, jeho protipól, to nazval živorením, lenže Oblomova neviedla do ústrania len akási lenivosť či otupenosť, bol za tým aj odpor k prázdnote a falošnosti spoločenských vzťahov, odpor k spôsobu života, v ktorom sú na prvom mieste peniaze, hodnosti a funkcie, naháňanie sa za úspechom a ziskom, bola za tým tiež neochota prispôsobovať sa väčšinovému názoru a vkusu. Oblomov sa teda stiahol do svojej ulity, i keď mu v nej neraz bolo tesno.

Mohlo by sa zdať, že taký človek žije zbytočne a že ľudí ako on „nemožno milovať“. Ale z Gončarovovho románu to jednoznačne nevyplýva, Oblomova napokon nevnímame ako celkom zápornú postavu, vidíme aj kladné stránky jeho povahy, jeho „čisté srdce“ a „dobré jadro“; nikomu neubližoval a viacerých ľudí urobil šťastnými: „Ty si krotký, statočný človek, Iľja, a nežný... si holub; schováš si hlavu pod krídlo – a iné nepotrebuješ...“

Gončarovov román o Oblomovovi je vynikajúci, dobre napísaný, kompozične vyvážený, s psychologickou hĺbkou i dávkou humoru. Vypovedá o rôznosti ľudských pováh a osudov i o tom, že žiaden človek nie je zbytočný, každý sa môže uplatniť – i pri obmedzeniach, ktoré nevie prekonať. A hoci sa to tak zvyčajne prezentuje, možno len nekriticky preberá, že Oblomov je príkladom zbytočného človeka, nie je to tak, Oblomov nie je zbytočný: „Stratil silu žiť, ale uchoval si statočnosť a vernosť... dušu bude mať vždy čistú... Kto ho raz poznal, nemôže ho prestať mať rád.“

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.)

::

Odporúčané:

Nad otázkami viery