Román o mŕtvej farnosti

Dráma ľudskej duše v diele Georgesa Bernanosa

Georges Bernanos: Mŕtva farnosť

Trnava, Vydavateľstvo Spolku svätého Vojtecha, 1992

Francúzsky katolícky spisovateľ Georges Bernanos (1888–1948) napísal niekoľko pozoruhodných kníh. Veľký úspech mu priniesol už prvý román Pod slnkom satanovým (vyšiel v roku 1926). Známym je tiež román Denník vidieckeho kňaza (1936), za ktorý autor získal Veľkú literárnu cenu Francúzskej akadémie. Tento román o mladom idealistickom kňazovi vyšiel aj v slovenčine, podobne ako novela Muška a román Mŕtva farnosť (prvé vydanie: 1947, druhé vydanie: 1992).

Bernanosove beletristické texty sa vyznačujú osobitou atmosférou, v ktorej sa svet javí ako zahalený ľahkým závojom fantázie a mystiky. Pripomína to niekedy sen, rojčivú predstavu alebo duchovnú víziu. A predsa možno hovoriť o realizme, o reálnom vnímaní života, pretože bez duchovného rozmeru by bol každý obraz sveta neúplný. Badať tu obdivuhodné úsilie o uchopenie pravdy: v každom človeku prebieha zápas dobra a zla, obstojí v ňom len ten, kto si uchová vieru v Boha – kto túto vieru odhodí, stratí vedomie hriešnosti a tým i schopnosť rozlišovať, čo je správne a čo nesprávne; podobne spoločnosť, keď stráca vieru, nevyhnutne podlieha zlu.

Román Mŕtva farnosť sa odohráva vo farnosti zmenenej na „bahnisko“: „Toto bahno tu, tak sa zdá, je naozaj čertovsky činné od istého času.“ V dedine sa dejú nedobré veci – zavraždenie malého pastierika roztočí špirálu zla. Miestny kňaz, len nedávno „vytrhnutý zo seminára“, s veľkou vnútornou bolesťou prežíva tieto udalosti. V jednej chvíli prekoná sám seba a povie svojim farníkom pravdu do očí: „A farnosti tu už niet, bratia... je tu iba obec a kňaz, ale to nie je farnosť.“ Pretože farnosť, aby bola farnosťou, musí držať spolu, musí v nej kolovať súcit a s ním i Božia milosť ako miazga. Keď si ľudia nechcú pomôcť, keď odmietajú milosť, tak je zle: „Už niet farnosti... ste voľní... voľnejší ako divosi alebo pohania, úplne voľní, voľní ako zvieratá!“ Sloboda bez Boha sa stáva slobodou zvieracou, živočíšnou, bez hraníc a pravidiel, ktorá človeka vedie do záhuby.

Bernanos neostáva pri opise udalostí a konania postáv, ide do hĺbky a rozprávanie posúva do duchovnej roviny. Pripomína, že keď dôjde k odstráneniu mravného reflexu, obyvateľstvo sa nevie brániť. Azda najhoršie je vzájomné odcudzenie, neochota pomôcť a prijať pomoc, chlad medziľudských vzťahov: „Peklo, to je zima... Ach, akí osamotení a opustení sme v zle... až do konca sveta musí hriešnik hrešiť sám, vždy sám – budeme hrešiť sami tak, ako človek osamotený umiera.“

Vyznenie diela má ďaleko od falošného optimizmu. Kresťanstvo nie je psychoterapia ani cesta k príjemným pocitom a bezbrehej tolerancii. Zlo tolerovať nemožno. Svätosť musí byť niekedy drsná a tvrdá, aby premohla útoky temných síl. Každý z nás môže a má ísť až na koniec seba samého, a to neraz bolí: „Trpieť, verte mi, to sa dá naučiť... bolesť dáva otázky a odpovede, myslí za vás. Musíte ju nechať pracovať.“

V tomto svetle sa ukazuje dráma ľudskej duše – skutočná dráma, veď v nej ide o život! A ukazuje sa i prázdnota dnešného sveta, ktorému chýba zmysel pre veci duchovné. V súvise s tým možno vnímať ako memento slová, ktoré autor vložil do úst jednej z postáv: „Keby nebolo Cirkvi, nebolo by už vykúpenia, nebolo by už nič – satan by navštívil svoj ľud.“

Georges Bernanos je majstrom zobrazovania vnútorných hnutí a zápasov človeka, zobrazovania hlbinných prúdov a ciest. Ako sám povedal,  jeho dielo nie je nejaké šikovne režírované divadlo, je to on sám, je to jeho dom... Žiaľ, predmetné vydanie Mŕtvej farnosti je negatívne poznačené nedôslednosťou vydavateľa. Rozpaky vzbudzuje edičná poznámka na konci knihy, kde sa píše: „V dôsledku časovej tiesne publikácia neprešla úplnou redakčnou úpravou.“ Škoda, veď ktovie, kedy a či vôbec sa dočkáme (kvalitného) vydania tohto či iného Bernanosovho diela v slovenskom preklade.

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.)

::

Súvisiaci článok: Do hlbín duše.