|
Ľudovít Košík |
V tomto roku si budeme pripomínať tridsiate
výročie zmeny spoločenských pomerov v našej krajine, keď prešla od
štyridsaťročnej totality, pod nadvládou komunistickej ideológie, ktorá
negatívne zasahovala do súkromného, osobného, rodinného i spoločenského života,
k slobode. Sloboda je veľký dar a treba ju chrániť. Sú situácie, keď sa jej
človek vzdáva, ale malo by to byť na základe jeho osobného rozhodnutia v
prospech vyššej veci, vyššieho dobra, ktoré je prínosom pre dobro spoločné.
Človek je stvorený a povolaný k slobode (porov.
Gal 5, 13). Nikto nemá právo oberať niekoho o jeho slobodu. Sloboda patrí k základným
darom, ktoré Boh dal človeku a necháva mu ju, i keď je nebezpečenstvo, že sa
rozhodne nesprávne – proti nemu, čím si skomplikuje život svoj i život iných
ľudí. Sloboda jednotlivca je dôležitá a nikto nemá právo mu ju brať ani
obmedzovať, pokiaľ neohrozuje iných ľudí. V slobode majú právo existovať
rodiny, spoločenstvá, spolky, združenia... V slobode majú žiť a tvoriť krajiny,
národy, štáty. Treba mať na zreteli Ježišove slová: „Pravda vás oslobodí“ (Jn
8, 32).
Vždy hrozí možnosť totality. Človek je
pokúšaný zneužiť slobodu iných a má snahu podriadiť ich vlastným chúťkam. Od
stvorenia sveta je pokúšaný ovládať iných a manipulovať nimi. Túžba ovládať
iných ľudí môže byť nebezpečná. Človek má povinnosť rešpektovať slobodu iných
ľudí, i preto, že ju rešpektuje Boh. Nikto nemá právo robiť rozhodnutia za
iných, pokiaľ ho tým niekto sám nepoverí. Pokušenie ovládať iných je však veľmi
silné a lákavé. V rokoch socializmu to bola falošná ideológia, ktorá si robila
nárok ovládnuť človeka a zasahovala do všetkých oblastí jeho života, dnes je to
ideológia túžby po moci, peniazoch, majetku, ideológia klamstva, podvodov...,
ktorá sa človeka snaží nasmerovať tak, aby plnil ciele mocných tohto sveta.
Totalita je postavená na základoch klamstva,
podvodu, brania, krádeže, ovládania, manipulácie... Sloboda stojí na princípoch
pravdy, dobra, dávania, služby, obety, daru, lásky, priateľstva...
Človek sa má právo rozhodovať slobodne,
tvoriť, budovať seba i iných sám i spoločne s inými. Základným princípom
slobody je biblické Desatoro Božích prikázaní, ktoré určuje pravidlá vzťahu
človeka k Bohu i medziľudských vzťahov. Keď ho človek poruší, diskvalifikuje sa
sám, stáva sa zástancom totality, zneužívania iných na podprahové dosiahnutie
vlastných cieľov, čím degeneruje a degraduje seba i iných.
Ježiš nás oslobodzuje a pozýva k slobode Božích detí. Kresťanstvo dejinne dokázalo položiť základy
prosperity vo všetkých sférach života jednotlivcov, rodín, národov... Sloboda
myslenia, slova a konania je základom pre budovanie prosperujúcej spoločnosti a
sveta. Totalita ju popiera a nepriateľom pre ňu je, podobne ako v rokoch
komunistickej nadvlády aj dnes, slobodne mysliaci, hovoriaci a konajúci človek,
preto sa ho mocní snažia rozličnými opatreniami obmedzovať a umlčiavať. V
päťdesiatych rokoch 20. storočia to boli tvrdé represálie proti nepriateľom
režimu, dlhoročné väzenia, pracovné tábory, súdne procesy, potom miernejšie
obmedzenia, nepripustenie určitých ľudí k niektorým povolaniam, diskriminácia
kresťanov vo verejnom živote... a v súčasnosti sú to obmedzenia prístupu
do médií, či šírenie nepravdivých informácií a mediálna manipulácia.
V roku 1989 sme dostali možnosť, aj dnes máme
túto možnosť, slobodne si voliť svojich predstaviteľov v našom štáte, regiónoch
i obciach. No čím viac sme sklamaní. Znova asi nebudeme mať prezidenta, na
ktorého by sme boli hrdí pre jeho statočné, morálne i odborné postoje.
Pôžitky a výhody dnešných predstaviteľov verejného života vysoko presahujú
rozmery tých spred Novembra 1989. A do
akých rozmerov sa dostávajú podozrenia z korupcie?! Ak chýba morálka,
ťažko možno hovoriť o prosperite. A tak mám dojem, že skupina ľudí sa dostala k
ovládnutiu hospodárstva a zmenila pomery tak, že krajinu ovládol zahraničný
kapitál. To materiálne znova vládne nad duševným i duchovným. Materializmus
dnešný prevyšuje ten socialistický.
Cirkev je oslabená, zdá sa mi, hlavne svojou
vnútornou situáciou, nedokáže byť morálnou autoritou ako v rokoch komunistickej
totality, keď mnohí radšej volili väzenie, perzekúciu, prenasledovanie než
zradu viery; a mnohí radšej volili nevýhodné postavenie v spoločnosti, ale
vydávali tak svedectvo o svojej úprimnej viere a vychovávali vo viere svoje
deti, angažovali sa v rozličných skupinách – paradoxne, viera sa vtedy napriek
verejnému prenasledovaniu nevytrácala zo života spoločnosti tak ako dnes, keď
máme slobodu.
Vodcovia kresťanskej politiky po Novembri 1989 nedokázali byť
autoritou. Dali sa vtiahnuť do
zápasu o moc, majetky, pozície. Dnes si užívajú nadobudnuté pôžitky; ale akým
boli prínosom pre spoločnosť a pre Cirkev, na to nech si odpovedia sami. A tak
dnes, po tridsiatich rokoch života v demokracii a slobode, nemáme
morálnych kresťanských politikov, až na zanedbateľné výnimky, ani
v celoštátnej politike, ani na komunálnej úrovni.
Nemienim maľovať čierne scenáre, ale väčšine
obyvateľov Slovenska je dnes jasné, že nejaký raj v našej krajine, ale ani v
Európe či vo svete tak ľahko nenastane. Skôr je to zápas o prežitie,
postavený na kvázi reformách, ktoré sa kladú na plecia tých najzraniteľnejších.
A treba sa nám usilovať, aby sme si život nekomplikovali zbytočnými rozbrojmi,
ku ktorým sa nás mnohí snažia vyprovokovať, ale aby sme stáli pri sebe,
pomáhali si navzájom a boli si oporou.
Narástli nám príjmy, no narástli aj výdavky. Mnohí prišli o úspory a pribudlo tých, ktorí
majú problém prežiť. Osobitne myslím na dôchodcov, ktorí obetavo a zodpovedne
pracovali za starého i nového režimu a dnes zápasia o prežitie. Za prínos
môžeme pokladať, že si všeličo môžeme kúpiť, ale to k nášmu šťastiu veľmi
neprispieva. Chrámy konzumu nám pribudli a narástli, ale zisky z nich idú do
zahraničia. My sme väčšinou stratili chuť a silu tvoriť a budovať. Našu
tvorivosť nahradil konzumný štýl, ktorý nás postupne degeneruje a ničí.
Pribudli fenomény ako bezdomovci, nezamestnaní, mládež potulujúca sa bezcieľne
po uliciach. Zhrubli medziľudské vzťahy. Dokážeme síce pomáhať ľuďom na opačnej
strane zemegule, ale nedokážeme byť solidárni v rodine, v obci, medzi známymi.
Máme mediálne vzory, ocenené osobnosti zo
sveta biznisu, športu, kultúry, ale nedokážeme oceniť statočnosť medzi
najbližšími. Vďačnosť sa vytratila z našich vzťahov. Mnohé vzťahy fungujú len
jednosmerne. Sme zvyknutí brať, ale nevieme dávať. Berieme a nedávame takmer
nič zmysluplné a potrebné. Narastá nám balast, odpad, zbytočnosti. Zhoršila sa
bezpečnosť, narástla kriminalita, všetko treba chrániť, zamykať,
poisťovať...
Máme otvorené hranice, ale väčšina národa nemá
prostriedky ani dôvody cestovať do zahraničia, okrem toho, že sme sa tam stali
lacnou pracovnou silou v profesiách, o ktoré tamojší stratili záujem.
Mnohé nám uľahčuje technika, ale k nášmu šťastiu to neprispieva. Mladí ľudia sa
ťažko učia správnym návykom, mnohí podľahli drogám, alkoholu alebo lákadlám
konzumného spôsobu života. Žijeme na dlh, ktorý narastá, a mnohých nezaujíma,
či, kedy a ako bude splatený.
Moc preberajú čoraz viac ľudia bez morálky,
slušnosti, odborných i ľudských kvalít, často vystupujúci arogantne,
autoritatívne, kričiaci a domáhajúci sa rozličných výhod, ale nič neponúkajúci.
Slobodu vyžadujú pre seba, ale nie pre iných. A tu vidím nebezpečenstvo ďalších
totalít, nebezpečnejších, než sme zažili či zažívame. Ak má mať demokracia
budúcnosť, musíme brániť morálku a základné ľudské práva pre všetkých a
každého. Bez duchovného základu prosperitu nie je možné vybudovať. Svedectvo
štyridsiatich rokov komunizmu i tridsiatich rokov života po ňom nás
o tom môže presvedčiť. Ak nebude fungovať rodina, Cirkev, spoločenstvá,
nemôže dobre fungovať ani štát.
Kde sú dnes naše morálne autority? Aký spôsob života prezentujú a podporujú súčasní mecenáši? Sú
podporovateľmi správneho životného štýlu, alebo podporujú zvrátenosti
a pseudohodnoty? Má jednoduchý človek možnosť ovplyvniť smer a spôsob
života spoločnosti? Mnohí už rezignovali.
Nerobia politiku a verejnú mienku len mocní
a bohatí, médiá, záujmové a finančné skupiny? Nie je možné popierať to, že svet, Európa,
Slovensko i naše spoločenstvá, rodiny a mnohí jednotlivci sú v kríze. A keď
majú prežiť, treba krízu riešiť. Ale takmer nikto neponúka relevantné riešenia
a návrhy. A ešte menej ľudí je ochotných prijať opatrenia na riešenie krízových
situácií. Takmer každý by chcel, aby krízové situácie vyriešil niekto iný. Ale
účinné riešenia môžu bolieť a niečo stáť. Riešenie je len v našich rukách
– a ak sa nebudeme usilovať, problémov bude pribúdať a životné podmienky sa
budú komplikovať ešte viac.
Takmer výlučne sa dnes hovorí
o materiálnych hodnotách. A tak sa usilujeme zabezpečiť sa, aby sme
prežili v chaose. O duchovných hodnotách sa radšej mlčí, často
i v rodinách. Je nám vnucovaná kultúra, ktorej nerozumieme, pričom
našimi bohatými tradíciami
a kultúrou sa pohŕda. Voláme po slušnosti, ale ľudia bez morálnych
zásad žiadnu slušnosť neprinesú. A tak nás vedú, poúčajú a manipulujú nami ľudia
vnútorne vyprázdnení, ktorí už zlyhali opakovane v rodinnom i osobnom živote, ktorí
sú skôr odstrašujúcim prípadom.
Väčšina národa má málo dôvodov na radosť
z celospoločenského života. Skôr sa tešíme z našich skromných osobných či
rodinných radostí a úspechov a priateľstiev, ktoré obstáli napriek
mnohým ohrozeniam... Prajem vám veľa radosti zo života, priatelia!
Ľudovít Košík
::
Odporúčané:
::
Ak chcete získať publikácie z našej
edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!
Kruto kritický, ale pravdivý článok o stave vedomia, svedomia ľudí a smerovania spoločnosti. Aké vidíte východiská z tohoto morálneho a materiálneho marazmu?
OdpovedaťOdstrániťTo je správna otázka: kde sú východiská. Vo všeobecnosti to možno vieme, ťažšie je určiť konkrétne kroky a spôsoby. Jedno je však isté, náprava bude dlhodobým procesom. Musí sa niečo zmeniť v myslení ľudí, alebo to bude podnietené zmenou pomerov v zahraničí, v európskom priestore.
OdstrániťAsi musíme začať od seba, ale aj o tom už mám pochybnosti, či je to ešte možné. To čo sme pokazili treba napraviť, ale kto má k tomu vôľu? A to si myslím, že u nás je to ešte stále lepšie ako v krajinách Západnej Európy. Nezničí sa ľudstvo skôr než než sa spamätá? Je ešte Cirkev schopná byť záštitou tejto obnovy? Ale aby som nebol len pesimistom ešte stále stretám okolo seba ľudí, ktorí dokážu byť svetlom nádeje v tejto zložitej dobe Ľudovít
OdpovedaťOdstrániť