Dominik Tatarka: Démon súhlasu
Bratislava, Archa, 1991
Dominik Tatarka (1913–1989) prešiel niekoľkými
názorovými a tvorivými peripetiami. V počiatkoch tvorby sa prikláňal
k surrealizmu (novela Panna zázračnica, 1944), niektoré jeho ďalšie
diela sú poznačené schematizmom v duchu takzvaného socialistického
realizmu (napríklad Prvý a druhý úder, 1950; Družné letá,
1954), neskôr svoju literárnu tvorbu zosobnil a začal písať komorne
ladené, poeticko-reflexívne texty s autobiografickými črtami (Vyznanie,
1978; Navrávačky, 1988; a iné).
Satirický pamflet Démon súhlasu,
s podtitulom Fantastický traktát z konca stalinskej epochy, je
vyjadrením autorovho rozchodu s totalitnou mocou. Vyšiel najprv
časopisecky v Kultúrnom živote (1956), s odstupom času aj knižne –
prvýkrát v roku 1963. Ide o ostro satirický text s grotesknými
a alegorickými prvkami, literárne rozprávanie o tragikomickej
dvojtvárnosti života v komunistickom režime, keď si ľudia iné mysleli
a iné hovorili, iné prezentovali v súkromí a iné na verejnosti.
Nebola to však vždy len pretvárka, ale aj vnútorná „rozštiepenosť“ a
„rozmýšľanie cudzím mozgom“, čo menilo ľudí na figúrky: „Figúrka je úloha,
ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej
človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho
myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť“ (s. 30).
Odhalenie Stalinových zločinov, ku ktorému
došlo na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, znamenalo posun
v Tatarkovom vzťahu ku komunistickému systému, čo sa prejavilo aj
v jeho tvorbe. Démon súhlasu je toho dôkazom – ako umelecký obraz
zlovôle politickej moci, ktorá chce ovládnuť všetky oblasti života, vrátane
oblasti myslenia.
Človek, keď sa dá zviesť na „šikmú plochu
súhlasu“, dostáva sa do zovretia oportunizmu a posluhovačstva, zrieka sa
vlastného vkusu, názorov, vlastnej tváre i cti, až ho celkom ovládne ten
„strašný démon“, démon súhlasu: „Včera sme súhlasili jednohlasne, jednohlasne
sme súhlasili aj dnes, avšak s čímsi celkom iným, súhlasili sme
s pravým opakom toho, čo sme si včera vraveli a mysleli, čo si azda
aj dnes myslíme“ (s. 49). A skrývajúc sa za súhlas „akoby sme nič
nehovorili, mlčali“ (s. 58). Je to prejav rezignácie.
Hlavný hrdina, spisovateľ Bartolomej Boleráz,
sa chce vzoprieť: „Súkromne spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý
opak. Tak to nerobia ľudia, ale figúrky. Figúrky sme, a nie ľudia. Mám
toho dosť“ (s. 59). Lenže v atmosfére strachu a pokrytectva,
vynucovaného súhlasu za niečo alebo proti niečomu človek sám veľa nezmôže.
Bartolomej Boleráz napriek tomu očakáva zmenu: „Robím si nárok, aby ľudia, moji
súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom
hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší.
O trošičku menej krutí“ (s. 82).
Mohlo by sa zdať, že téma tejto Tatarkovej
prózy je už neaktuálna, veď časy stalinizmu i kultu osobnosti sú dávno za
nami. Pravdou však je, že démon súhlasu znova vystrkuje rohy, chce i dnes
urobiť z ľudí bezcharakterné figúrky, ktoré budú poslušne prikyvovať
mocným a ochotne súhlasiť so všetkým, čo si – ako sa hovorí – žiada doba.
Aj v súčasnosti dochádza k pokusom o zošnurovanie myslenia,
presadzuje sa jediná vraj správna línia, politická orientácia, názorová
konformnosť...
Slová, ktoré autor v závere vložil do úst
hlavnej postavy, patria i nám, pretože osobná statočnosť je cenná
v každej dobe: „Kto si kladie za povinnosť hovoriť a hovoriť
prázdnymi slovami, rozvirovať povetrie, nech si vraví. Ale vy, ľudia moji,
nedajte sa mýliť: Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás
štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju
vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je, môže byť
iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská
prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie
národy“ (s. 82).
Ján Maršálek
::
Odporúčané:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
"„Figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť“ (s. 30)."
OdpovedaťOdstrániťV takomto postavení ja vidim nábožensky veriaceho človeka.
Prejav bujnej fantázie.
Odstrániť