- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

5. februára 2019

Iba Boh dokáže zmeniť srdce človeka


Martin H. Padovani: Hojenie zranených vzťahov
Nitra, Spoločnosť Božieho Slova, 2014
Po predchádzajúcom knižnom titule Hojenie zranených emócií prichádza americký terapeut a kňaz Martin H. Padovani s voľným pokračovaním pod názvom Hojenie zranených vzťahov.
V úsilí žiť trvalo udržateľné a zmysluplné vzťahy nám podľa autora mnohokrát bráni nedostatok alebo úplná absencia jasnej komunikácie, vzájomného aktívneho počúvania sa, nedostatok úcty a vďačnosti, neochota vziať na seba záväzok, ako aj vnútorné zranenia z minulosti, za ktoré často ani nemôžeme, či neodpustenie sebe a iným.

V jednotlivých kapitolách sa Padovani venuje témam, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vzťahov a bez ktorých nie je možné ich plnohodnotne vytvárať. Aby platilo známe „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“, potrebuje človek najskôr vedieť, aký vzťah, lásku a úctu má k sebe samému, aby mohol potom v láske, ktorá prináša ovocie, vyjsť zo samého seba k druhým. (Narušené vzťahy v rodine až pričasto vyúsťujú do nefunkčnosti rodín a rozbitia manželstiev. Podľa štatistického úradu SR sa až polovica z uzavretých manželstiev rozpadá.)
Podľa Padovaniho je kľúčovým prvkom akýchkoľvek vzťahov komunikácia, ktorej cieľom je odhalenie sa druhej osobe – vyjadrím to, čo vnímam, cítim, čo si myslím a čo potrebujem. Takáto komunikácia sa môže zdať veľmi ťažká a ohrozujúca zároveň, pretože sa ňou otvárame inej osobe. Vyžaduje si oveľa hlbšiu otvorenosť a úprimnosť, musí byť priama a jasná. Pretože hlboké a milujúce vzťahy sa zakladajú na dôvere, ktorú oživuje práve otvorená a úprimná komunikácia.
Komunikovať sa podľa Padovaniho učíme jedine vo vlastnej rodine. Naši rodičia nás to väčšinou učili tak ako najlepšie vedeli. Do našich vzťahov tak prinášame spôsoby komunikácie, ktoré sme odpozorovali od našich rodičov, ktoré sme prežívali v komunikácii s nimi a so súrodencami. Tieto spôsoby komunikácie by sme mali preosiať: neefektívne preskúmať, upraviť a zmeniť, snažiť sa budovať na tom dobrom. Komunikácia biedna, neúprimná, bezcitná alebo vôbec žiadna je, ako uvádza Padovani, koreňom každého nefungujúceho systému, či už  v manželstve, rodine, priateľstvách, farských spoločenstvách, v zamestnaní, ale aj rehoľných komunitách (s. 18–19, 23).
Vzájomné vzťahy majú byť podľa Padovaniho  založené na aktívnom počúvaní, počúvaní bez toho, že by som druhého neustále prerušoval. V aktívnom počúvaní druhým nedávame rozumové odpovede alebo okamžité rady, ani im nevykladáme naše podobné skúsenosti, ktoré ich v tej chvíli mnohokrát ani nezaujímajú. Potrebujú len, aby sme tam boli, s nimi a pre nich. Ľudia rozoznajú, keď nepočúvame, preto je dôležité poznať svoje obmedzenia – ako dlho dokážeme počúvať a kedy už nie (s. 39–41).
Vzťahy ako také nie je ľahké budovať, vyžaduje to prácu na sebe a so sebou. Druhých zmeniť nemôžeme a ani nedokážeme, akokoľvek dobre by sme to mysleli. Človek môže s milosťou Božou zmeniť jedine seba a druhých môže v láske prijať takých akí sú. To však neznamená, že zlo čiže hriech má človek pasívne a so sklonenou hlavou akceptovať. Už svätý Augustín povedal, že treba nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. Bez toho, že by sme nechceli  darovať do vzťahu seba, svoj čas, energiu, no najmä lásku pre tých, na ktorých nám naozaj záleží, to určite nepôjde. Ako však darovať druhému seba, keď nedokážem mať rád ani samého seba?
Vnútri každého človeka sa okrem životných radostí  nachádzajú aj spomienky na minulosť – pocity hnevu, sklamania a strachu, zranenia, ktoré v nás hlodajú. Sú tam aj „negatívne nahrávky“, z ktorých zaznievajú popletené a skreslené výroky, ktoré si so sebou nesieme už od detstva. Negatívne názory typu „Si neschopný babrák!”, alebo „Nikto ťa nemá rád” sú podľa Padovaniho chybné a vždy ničivé. Ak sa takéto „pásky” prehrávajú stále, ich obsah môže človeka ochromiť a vyvolať v ňom pocity viny, bezmocnosti, veľkú úzkosť a nízku sebaúctu. Tieto pocity potom vytvárajú ďalšie negatívne myslenie o sebe – a bludný kruh sa ďalej a ďalej zamotáva (s. 35–37).
Ak túžime milovať blížnych a Boha je nevyhnutné, aby sme najprv milovali seba. Pretože ak nevychádzame dobre so sebou, ak nie sme so sebou spokojní, neveríme si, ak nie sme so sebou zmierení, ako môžeme vychádzať s druhými? Padovani hovorí že, mnohí ľudia nechápu význam zdravej sebalásky.  Zamieňajú si ju so sebeckosťou, egocentrizmom, sebastrednosťou či narcizmom. Avšak osoba so zdravou sebaláskou má zo seba dobrý pocit, stará sa o seba všemožným spôsobom (fyzicky, duševne, duchovne), pestuje sebaúctu,  preberá zodpovednosť za svoj život a napriek tomu je schopná sústrediť sa na druhých a byť s nimi v spojení. Sebaláska si vyžaduje každodennú tvrdú prácu, rozhodnosť, výchovu, pravdivosť a múdrosť, ktorá vychádza zo skúsenosti pokusu a omylu. Sebaláska je náročná. Milovať seba je tiež ťažké. Sebaláska vyžaduje disciplínu, objavenie našej minulosti a tiež vlastnú oddanosť byť sám sebou (s. 79, 81–82).
Jednou z kľúčových prekážok vo vzťahoch ako takých je, že ľudia nedokážu adekvátne odpustiť sebe a ani druhým. Pestujú vo svojom vnútri celú škálu negatívnych pocitov, ako napríklad hnev vyúsťujúci až do nenávisti, pocity viny, rôzne strachy zo zlyhania, komplexy menejcennosti, úzkosti. Padovani uvádza, že existuje niekoľko dôvodov, ktoré brania odpusteniu sebe. Sú nimi ľudský perfekcionizmus, isté prvky nenávisti, hnevu a sklamania, ktoré ľudia voči sebe prechovávajú, pocity falošnej pýchy či namyslenosti, ťažkosť niektorých s prijatím odpustenia, v dôsledku nedostatku skúsenosti odpustenia vo vlastnej pôvodnej rodine, alebo mylná domnienka, že odpustenie sebe ľahko odstráni dôsledky zlého správania, ba priam ho ospravedlňuje.
Odpustenie sebe neznamená zabudnúť, čo sme vykonali. Spomienky s nami budú stále, no my sa nimi musíme prepracovať a roztriediť ich, nie ich popierať alebo sa im vyhýbať.  Je to bolestne dlhá cesta, ktorá si vyžaduje naše negatívne city rozpoznať, roztriediť, prejsť nimi, rozprávať o nich – s Bohom a druhými, až kým ich nepochopíme, neuzdravíme a nerozptýlime. Tento proces si tiež vyžaduje, aby sme sa  rozprávali so sebou v pozitívnom zmysle, mali so sebou súcit, boli voči sebe láskaví (s. 97–101).
Ak sme odpustili sebe, sme volaní odpustiť iným. Odpustenie je podľa Padovaniho proces, ktorý začína vo vôli a potom predchádza cez city a dokončuje sa v duchu. Môže to byť dlhý proces, preto musíme dať sebe i druhým čas, aby dospeli k odpusteniu. Druhým potrebujeme odpustiť  v prvom rade kvôli sebe samým a potom aj kvôli nim.
Odpúšťanie druhým je aktom sebalásky. Druhým odpúšťame preto, aby sme sa ustálili a boli schopní uvoľniť a rozriešiť naše negatívne pocity, ktoré nám môžu zapríčiniť citové či telesné problémy a môžu tiež ovplyvniť naše vzťahy s inými. Štádium emocionálneho (citového) odpustenia nastáva potom ako sa dosiahlo odpustenie založené na chcení. Ide tu o kritickú stránku odpustenia. Podľa Padovaniho si musíme dovoliť a byť schopní cítiť to bez viny a hanby, či už sú dané pocity logické alebo nelogické. To nám otvorí dvere k spracovaniu našich pocitov (s. 101–103).
A napokon, vzťahy si vyžadujú postoj vďačnosti. Charakter ľudí môžeme podľa Padovaniho určiť podľa toho, či sú alebo nie sú v živote vďační. Vyjadrená vďačnosť, ktorá je zo srdca, je podľa neho rozoznávacím znakom zrelej osoby a tiež autentického kresťana. Postoj vďačnosti plodí nádej a je podstatnou stránkou všetkých vzťahov, najmä blízkych. Takáto vďačnosť sa vo vzťahoch vyjadruje nielen slovami, ale aj vľúdnym, lojálnym a dôveryhodným správaním – v úcte a ohľade na druhého.
Vďačnosť dokáže rozoznávať skutočnosť zla a utrpenia v živote, nepopiera ho, ale nedovoľuje nám, aby nás premohlo. Postoj vďačnosti nás dokáže zmeniť. Zmeniť na ľudí vľúdnejších, veľkorysejších, milších, menej kritických. S postojom vďačnosti dokážeme viac oceňovať to, čo máme, stávame sa viac citlivejšími na to dobré, čo iní robia pre nás, na ich dobrotu. Predovšetkým však vnímame a uvedomujeme si dobrotu, lásku, odpúšťanie, milosrdenstvo a súcitnosť Boha Otca, ktorý prebýva medzi nami a v nás (s. 213–214, 217, 219).
Aj keď je oblasť vzťahov náročná, môžeme vždy a všade rátať s tým, že Boh stále nad nami bdie aj so svojou milosťou, ktorá sa nikdy nevyčerpá. Pretože iba Boh dokáže zmeniť srdce človeka.

Kristína Ondrkálová
::
Súvisiaci článok:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.