Malý svet, veľký príbeh

Jozef Cíger Hronský: Na Bukvovom dvore

Bratislava, Tatran, 1975

Hlavnou témou románu Na Bukvovom dvore, ktorý patrí medzi neskoré práce Jozefa Cígera Hronského, je vzťah človeka k zemi – rodnej hrude, opore, živiteľke – a odvodene vzťah človeka k sebe a k iným ľuďom. V užšom zmysle je to román o láske a manželstve, o živote na dvore bohatého gazdu Michala Bukvu, kde sa stretá – ako všade inde na svete – cit s rozumom a láska s nenávisťou.

Bukva si po ovdovení vzal za ženu chudobnú dievčinu Magdalénu. Ich manželstvo spočiatku nie je šťastné, priveľmi sa od seba líšia, vekom i povahou. Magdalénu to viac tiahne k mladému paholkovi Jánovi Klasovi, ktorý jej tiež dáva najavo svoj záujem... Možno povedať, že ide o námet konvenčný, ale autor ho spracoval po svojom, nekonvenčne: k lákavému melodramatickému vyústeniu nedochádza, príbeh sa končí neočakávane, a predsa šťastne.

Na Hronského tvorivý postup poukázal i Ján Števček. V doslove konštatuje: „Hronský, a to je jeho spôsob, postupoval vo svojich prózach zvyčajne tak, že pravdepodobné alternatívy riešenia dejových konfliktov odvrhol a naopak, nepravdepodobné, neočakávané urobil pravdepodobnými.“ Vďaka vhodne nasmerovanej básnickej imaginácii a presvedčivému psychologickému stvárneniu takéto dejové zvraty vyznievajú realisticky. A napriek silnej osudovosti, ktorá rezonuje i v tomto románe („Každý človek musí ísť naproti svojmu osudu.“), si Hronského literárne postavy zachovávajú vlastnú tvár, svojbytnosť až monumentálnosť.

Ján Števček upozorňuje aj na symboliku mien, prítomnú v románe. Magdaléna – hriešna v očiach ľudí a neskôr očistená. Bukva – muž, ktorý nedáva najavo svoje city, rozvážny a zároveň tvrdý, „ťažký ako klát“. Klas – človek v podstate dobrý, no nestály, nezrelý, nepokojný, padajúci pod náporom vášne. Ale predovšetkým je tu, dodajme, symbolika zeme a práce: „Robota je nadovšetko. Robota je aj pred chlebom, aj pred smrťou.“ Poľnohospodárstvo, obrábanie pôdy je postaťou spoločnosti. Opustiť túto postať značí stratiť sa v neistote.

Vo všetkých Hronského „dedinských“ prózach je zem čímsi magickým. Roľníctvo, to nie je len produkcia potravín, alebo len akési zamestnanie, to je spôsob života, priam sakrálna úcta k pôde, bázeň pred Božím poriadkom. Keď Ján Klas vyšiel na pole orať, vnímal príťažlivosť a vôňu zeme: „Zem bola ako chlieb... akoby pluh bol čerstvý chlieb prekrajoval.“ Magdaléna, ktorá vyšla za ním, „si položila dlaň na rozpadnutú hrudu, zahrávala sa s ňou, láskala čierne cesto...“ A Michal Bukva „i po najďalších jarmočniskách jednu túžbu nosil: aby sa raz stal sedliakom v Hrušove, opravdivým sedliakom, ktorému rozváňa jeho brázda a dozrieva jeho klas“.

Pravda, všetko sa pokazí, keď sa v ľudských očiach zem stane majetkom, keď sa postaví medzi človeka a človeka. Vtedy sa naruší rovnováha práce a vzťahov, stratí sa archetypálna čistota a jasnosť, vytratí sa chápanie života ako Božieho daru, ktorý treba prijať s čistým srdcom. Prijatím mravného imperatívu sa človek stáva nielen lepším, užitočnejším, ale v konečnom dôsledku i slobodnejším. Autor tieto myšlienky predostiera umelecky pôsobivo a účinne.

Román Na Bukvovom dvore je pomerne krátky, ale zato hutný, významovo a dramaticky nasýtený. Za zdanlivou „obyčajnosťou“ jeho štruktúry nachádzame majstrovské nárysy charakterov a prostredia, poetickú príťažlivosť a myšlienkovú hĺbku. I to, čo sa čitateľovi môže javiť – pre svoju ľahkosť – ako improvizácia, vyúsťuje do plastického, viacvrstvového umeleckého obrazu. A tak sa žiada znova pripomenúť, že Jozef Cíger Hronský patrí k najväčším zjavom našej literatúry.

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v mesačníku VOX.)

::

O ďalších knihách J. C. Hronského:

Slovensko na trasovisku

Jeden z najlepších slovenských románov

Človek a chlieb