Stránky

21. februára 2019

Slováci nepotrebujú mentorov, pán Pompeo!

Karol Dučák

Servilná pro-americká lobby na Slovensku mala 12. 2. 2019 svoj veľký deň. Na oficiálnu návštevu Slovenska prišiel minister zahraničia USA Mike Pompeo. A hneď začal Slovákov poúčať. Americký minister zahraničia sa okrem iného vyjadril: „Uvedomujeme si, akú agresívnu rolu hrá Rusko vo vašom regióne.“
Pán Pompeo si zrejme myslí, že Slováci sú nesvojprávni a že ich možno donekonečna klamať. Lenže nie všetci Slováci sú stupídni lokaji. Je medzi nimi hodne vzdelaných a múdrych ľudí, ktorí veľmi dobre vedia, že najväčšou hrozbou pre svetový mier boli a sú Spojené štáty americké. My sme nezabudli na Vietnam, Juhosláviu, Irak, Líbyu, ani na všetky ostatné miesta, ktorými sa tiahne krvavá americká stopa!

Už vyše sto rokov zohrávajú Spojené štáty americké negatívnu úlohu na európskom kontinente. Začalo sa to po prvej svetovej vojne. Spojené štáty prispeli nemalou mierou k tomu, že Nemecko bolo Versaillskou zmluvou potrestané ako jediný vinník vypuknutia prvej svetovej vojny, hoci v skutočnosti Nemecká ríša nielenže nevyvolala vojnový konflikt, ale naopak, od počiatku sa snažila zabrániť vyvolaniu konfliktu medzinárodných rozmerov.
Nemecko nemalo bezprostredný záujem na vyvolaní prvej svetovej vojny. Jej priamym iniciátorom bolo Rakúsko-Uhorsko svojím útokom na Srbsko. Keď 23. júla 1914 dalo Rakúsko-Uhorsko, so súhlasom svojho spojenca Nemecka, ultimátum Srbsku ako odpoveď na zavraždenie svojho následníka trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželky pri sarajevskom atentáte, zaslal už na druhý deň nemecký ríšsky kancelár Theobald von Bethmann Hollweg ostatným mocnostiam súrnu nótu, v ktorej sa uvádzalo, že v tomto prípade ide o záležitosť, týkajúcu sa výlučne Rakúsko-Uhorska a Srbska. Kancelár prízvukoval, že Nemecko si želá lokálne obmedzenie konfliktu, pretože zásah akejkoľvek inej mocnosti by mohol mať nedozerné následky.
Srbská vláda 25. júla takmer v plnom rozsahu prijala požiadavky Rakúsko-Uhorska a svet si nakrátko vydýchol. Nemecký cisár Wilhelm II. s uľahčením konštatoval, že akýkoľvek dôvod na vojnu odpadol. Rakúsko-Uhorsko však považovalo srbskú odpoveď za nedostatočnú a začalo mobilizovať. Keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo 28. júla vojnu Srbsku, vzbudilo značný odpor v cárskom Rusku, ktoré bolo spojencom Srbska. Vtedy sa znovu angažuje nemecký kancelár, ktorý nalieha v noci z 29. na 30. júla 1914 na priame rokovania vlády Rakúsko-Uhorska s Ruskom v záujme lokalizácie konfliktu so Srbskom. Dňa 30. júla však nasleduje mobilizácia ruských vojsk, spočiatku čiastočná, neskôr rozšírená na všeobecnú.
Roztáča sa špirála vojnových príprav, ktoré už nie je možné zastaviť. Po naliehavej výzve cisára Wilhelma II. ruskému cárovi sa síce podarí zastaviť na niekoľko hodín mobilizačnú mašinériu, ale proti ruským generálom je už aj cár bezmocný. Keď sa 31. júla 1914 dozvedajú nemeckí generáli o všeobecnej ruskej mobilizácii, naliehajú na vládu krajiny, aby objasnila svoj ďalší postup. Večer 1. Augusta, po tom ako Petrohrad odmieta nemeckú požiadavku na odvolanie mobilizačného rozkazu, vypovedá Nemecko vojnu Rusku. Tak sa roztáča kolotoč prvého celosvetového konfliktu v dejinách ľudstva. Nedá sa teda povedať, že by bolo samotné Nemecko iniciátorom prvej svetovej vojny, ale napokon práve Nemecko najtvrdšie pykalo za toto nesmierne pustošenie.
Versailleská zmluva nemohla priniesť trvalý mier v Európe. Bola dvojsečnou zbraňou. Krivdu nikdy nemožno napraviť inou krivdou. Aj pápeži Benedikt XV. a Pius XI. opakovane vystupovali s výstrahami a upozorňovali na to, že Versailleská zmluva nie je zárukou mieru, ale príčinou a začiatkom nových vojnových príprav. Múdrym slovám pápežov však nebolo dožičené sluchu.
Mierotvorcovia v Paríži presadzovali vlastne záujmy. Hlavné slovo mala „Veľká trojka“, ktorú tvorili zástupcovia Francúzska, Veľkej Británie a USA. Najradikálnejší boli Francúzi, u ktorých mala prím túžba po odplate za vojnové príkoria, ale aj strach z veľkého rivala na európskom kontinente. Francúzi chceli Nemecko úplne zraziť na kolená, aby Nemci už nikdy neboli schopní ohroziť ich vlasť.
Aj Briti túžili po revanši, pretože vo vojne zahynulo mnoho britských vojakov, mali však záujem na vytvorení ekonomicky relatívne silného Nemecka ako protiváhy dominancie Francúzska na európskom kontinente. USA mali záujem na rozbití starých monarchií, čo prispelo k rozpadu Rakúsko-Uhorska a Osmanskej ríše.
V každom prípade však Versailleská zmluva nespravodlivo zúčtovala s Nemeckom, čo malo pochopiteľne zhubný dopad na široké vrstvy nemeckého obyvateľstva a zaťažilo na niekoľko ďalších desaťročí vzťahy medzi európskymi národmi. Pocit potupenej národnej cti rezonoval v nemeckom obyvateľstve a do istej miery uľahčil neskoršiu cestu Adolfa Hitlera k moci. Paradoxne teda aj Spojené štáty americké Versailleskou zmluvou nepriamo pomohli Hitlerovi k moci. Tvrdé podmienky Versaillskej zmluvy, predovšetkým splácanie astronomických vojnových reparácií, uvrhli Nemecko do vleklých hospodárskych ťažkostí, ktoré vytvárali živnú pôdu pre extrémne sily v nemeckej spoločnosti, sily krajnej ľavice, aj krajnej pravice. Tieto sily napokon povalili demokraciu v Nemecku a otvorili cestu totalitnému režimu, ktorý neskôr vyvolal spustošenie sveta.
Keď sa v roku 1933 dostal v Nemecku k moci Adolf Hitler, Spojené štáty americké a Veľká Británia mu výrazne pomohli upevniť politickú moc. Ako uvádza Jurij Rubcov, doktor historických vied, profesor Vojenskej univerzity Ministerstva obrany RF a člen Medzinárodnej asociácie historikov druhej svetovej vojny, Spojené štáty americké a Veľká Británia podporovali Hitlerovu NSDAP už pred nástupom Hitlera k moci v roku 1933. Volebnú kampaň A. Hitlera v roku 1930 zo 45 % financoval nemecký koncern IG Farben, ktorý bol neskôr hlavným dodávateľom nemeckej vojnovej mašinérie. Tento koncern bol kontrolovaný americkým Standard Oil, ktorý bol súčasťou Rockefellerovho impéria.
Americký JP Morgan kontroloval cez General Electric nemecký rádio- a elektrotechnický priemysel, ktorý reprezentovali predovšetkým spoločnosti AEGSiemens. V roku 1933, v čase nástupu Hitlera k moci, General Electric vlastnil 30 % akcií v nemeckej spoločnosti AEG, cez spoločnosť ITT ovládal 40 % telefónnej siete Nemecka, okrem toho mu patrilo 30 % akcií leteckej spoločnosti Focke-Wulf, ktorej lietadlá neskôr rozsievali smrť na bojiskách druhej svetovej vojny. Ford kontroloval 100 % akcií koncernu VolkswagenOpel bol pod kontrolou amerického koncernu General Motors.
Americká spolupráca s nemeckým vojensko-priemyselným komplexom bola natoľko intenzívna, že v čase nástupu Hitlera k moci boli pod kontrolou amerického finančného kapitálu kľúčové sektory nemeckého priemyslu a veľké banky, ako napríklad Deutsche Bank, Dresdner Bank, atď. Činili sa však aj Angličania. Dňa 4. 1. 1932 sa uskutočnilo stretnutie A. Hitlera a nemeckého politika von Papena s anglickým finančníkom M. Normanom, na ktorom bola uzavretá tajná dohoda o financovaní NSDAP.
Podpora Hitlera zo strany USA a Veľkej Británie však pokračovala aj po roku 1933, keď sa Hitler dostal k moci. H. Schacht, šéf nemeckej Reichsbank (Ríšskej banky) sa v máji 1933 stretol v Spojených štátoch s prezidentom Rooseveltom a najväčšími bankármi z Wall Street a získal pre Nemecko nové úvery vo výške 1 miliardy dolárov. Navyše v júni požiadal H. Schacht v Londýne o novú pôžičku vo výške 2 miliárd dolárov, ako aj o postupnú remisiu (odpustenie) starých dlhov.
V roku 1934 bola podpísaná Anglo-German transfer agreement (Anglo-nemecká transferová dohoda), vďaka ktorej sa Hitlerova Drittes Reich (Tretia ríša) stala hlavným obchodným partnerom Anglicka. Nemecká Schröder Bank sa stala hlavným činiteľom Nemecka vo Veľkej Británii a v roku 1936 sa jej oddelenie v New Yorku spojilo s Rokefellerovcami, aby vytvorilo investičnú banku Schroder, Rockefeller & Co.
V auguste 1934 skúpil americký Standard Oil 730.000 akrov nemeckej pôdy a na tejto pôde postavil veľké rafinérie. Tie zabezpečili dostatok ropy pre nacistické Nemecko. Navyše Nemci tajne získali celý rad patentov od amerických firiem Pratt and Whitney, Douglas, Bendix Aviation, a podľa amerických technológií bol skonštruovaný obávaný nemecký bombardér Junkers-87.
V roku 1941, keď už bola 2. svetová vojna v plnom prúde, predstavovali americké investície v Nemecku neuveriteľnú sumu 475 miliónov dolárov. Najviac dolárov investovali Standard oil (120 miliónov), General Motors (35 miliónov), ITT (30 miliónov) a Ford (17,5 milióna).
Možno teda konštatovať, že nacistické Nemecko bolo najšpinavším a najkrvavejším biznisom Západu, predovšetkým USA, vďaka ktorému došlo k najväčšiemu vojnovému požiaru v dejinách ľudstva. Spoluvinu USA na vyvolaní druhej svetovej vojne nemôže zmazať ani fakt, že USA sa v priebehu druhej svetovej vojny zapojili do protihitlerovskej koalície a prispeli k jej skráteniu.
Obdobie po roku 1945 je obdobím množstva vojenských agresií USA proti zvrchovaným štátom sveta. Podľa Jamesa A. Lucasa v dôsledku priamych vojenských intervencií USA, ako aj v dôsledku Američanmi zorganizovaných a financovaných vojenských prevratov a spravodajských operácií zahynulo po druhej svetovej vojne 20 až 30 miliónov ľudí po celom svete. Teda viac, ako bolo smrteľných obetí prvej svetovej vojny (takmer 17 miliónov, z toho 7 miliónov civilistov).
Len vo vojnách v Kórei, Vietname a v dvoch irackých vojnách boli vojenské sily USA priamo zodpovedné za približne 10 až 15 miliónov usmrtených ľudí. Pritom do počtu obetí Kórejskej vojny sú zahrnuté aj úmrtia Číňanov, zatiaľ čo do počtu obetí vojny vo Vietname boli zahrnuté aj smrteľné obete v susedných štátoch, Kambodži a Laose.
Kompletný zoznam amerických vojnových zločinov vo svete a čo len ich stručný popis by si vyžadoval samostatný rozsiahly spis a to nie je poslaním tohto článku, preto vymenujme na ilustráciu len tie najrozsiahlejšie priame i nepriame vojenské intervencie USA, tak ako ich opisujú politológovia a historici USA (John B. Quigley, Michael J. Parenti, Noam Chomský, Gary E. McCuen): Dominikánska republika, Mexiko, Kórea, Guatemala, Indonézia, Kuba, Laos, Vietnam, Kongo, Kambodža, Angola, Irán, Nikaragua, El Salvador, Libanon, Granada, Líbya, Filipíny, Libéria, Panama, Haiti.
Celá éra po druhej svetovej vojne je nepretržitou vojnou USA v záujme presadzovania amerických záujmov v celom svete. Američania farizejsky kritizujú Rusov za presadzovanie ruských záujmov v krajinách susediacich s Ruskom, lenže samotné Spojené štáty americké presadzujú svoje záujmy po celom svete. Neexistuje vo svete krajina, ktorá by bola mimo amerických záujmov. Každá krajina, ktorá odmieta americký diktát, sa automaticky stáva nepriateľom USA. Aj Slovensko musí čeliť nátlaku zo strany USA.
Po desaťročiach poklonkovania Moskve sme sa dostali do opačného, proamerického tábora a stali sme sa hračkami servilnej pro-americkej lobby, ktorá ma svoje zastúpenie dokonca aj v prezidentskom paláci. Nedivme sa teda, že keď bol predseda NR SR Andrej Danko v Ruskej federácii, zožal za to zúrivú kritiku zo strany tejto lobby. Lenže Andrej Danko má absolútnu pravdu! Slovensko potrebuje vyváženú zahraničnú politiku, orientovanú na Východ aj na Západ. Naša krajina sa musí stať mostom medzi EÚ a Ruskom. Bolo by veľkým nešťastím pre Slovensko, ak by sme sa dostali do úplnej závislosti od USA. Mnohé krajiny sveta na to doplatili.
Pravda, každý extrém je škodlivý. Bolo by nezmyslom úplne ignorovať USA. Ani to nie je možné. Aj keď Čína predbehla ekonomiku USA z hľadiska HDP, na základe parity kúpnej sily, už pred niekoľkými rokmi, Spojené štáty sú ešte stále gigant, ktorý žiaden štát nemôže podceňovať. Napokon, aj v USA je veľa čestných a statočných ľudí, ktorí si zasluhujú našu úctu. Rozhodne však nemožno akceptovať rusofóbiu a servilný lokajský postoj voči USA, ktorý na Slovensku presadzuje pro-americká lobby, ktorej, žiaľ, naslúcha aj prezident Kiska. Jeho postoje neospravedlňuje ani skutočnosť, že Andrej Kiska v USA niekoľko rokov pracoval a má k tejto krajine osobný vzťah. Toto je súkromná záležitosť prezidenta Kisku. Ako hlava štátu je povinný byť nad vecou a robiť vyváženú politiku. Naopak, chcem vyjadriť vďaku Andrejovi Dankovi a iným slovenským politikom, ktorí sa usilujú o vyváženú zahraničnú politiku. Slovensko musí byť mostom medzi Východom a Západom. Ak Maďar Viktor Orbán pochopil nevyhnutnosť dobrých vzťahov s Ruskou federáciou, je pre mňa nepochopiteľné, že Slovák a Slovan Andrej Kiska takúto triviálnu vec nechápe.


Použitá literatúra
1. Dučák, K. Poslušný až na smrť. Karl Leisner 1915–1945. Prvé vydanie. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2009. 215 s. ISBN 978-80-7162-764-7.
2. James A. Lucas.: US Has Killed More Than 20 Million People in 37 “Victim Nations” Since World War II. Dostupné na internete: globalresearch.ca.
3. Jurij Rubcov.: Гитлера профинансировали Федеральная резервная система США и Банк Англии. Dostupné na internete: ru-polit.livejournal.com.
4. Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. 460 s. ISBN 978-3-8306-7314-9.
5. Denná tlač.

5 komentárov:

  1. Skvelá analýza, mám však obavy, že z tejto zákruty opäť víťazne vymašírujú USA...Ak budú na svete také servilné vlády ako je naša, kľačiace a prosiace o kosť brata za morom, potom nevidím cieľ...Svet začína ovládať strach. Z nových vojnových ohnísk, z krízy, ktorá nebude mať v dejinách obdobu, z neistoty ako mizerne sa riadi chod spoločnosti...A v strachu sa najlepšie ovláda...Tým sme už prešli...už asi iba varovania nestačia...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Komunisti sa báli pravdivého, kritického slova. Postkomunistickí liberáli spravili skvelý ťah: slovo zdegradovali, ponížili, zosmiešnili, prekrútili... A tak málokto počúva, málokto rozumie. Ale slovo, pravdivé, pekné, múdre, zrozumiteľné slovo, verím tomu, znova nadobudne svoju vážnosť a význam, lebo v takom babylonskom pomätení, aké panuje dnes, sa nedá dlho žiť.

      Odstrániť
  2. Milan Kupecký24.2.19

    Nechcem pochlebovať, ani mu "nahrávať", ale keď som si prečítal komentár kolegu humoristu Vlada Javorského, presne tak by som to možno doslova napísal aj ja. Čiže berte jeho vyjadrenie aj za môj osobný názor, stotožňujem sa s ním. Tak nejak to vidím aj ja. Prajem všetkým čitateľom Priestornetu pekný deň!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák28.2.19

    Hrozba, že vojenské štruktúry USA napokon predsa len prerazia na územie Slovenska, vôbec nie je nereálna: https://www.hlavnespravy.sk/prestrelka-chmelarom-mzv-pokracuje-lajcakov-rezort-nevyvratil-ze-rokuje-pritomnosti-vojakov-usa-uzemi-sr/1683419?fbclid=IwAR337N255QKND3_17SSCbAJW4SMAjhYrOOXKqynn4LbrDeWIye-8Hp6rvgQ#

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Dovolím si povedať, že väčšina Slovákov si želala v roku 1989 neutralitu, politickú aj vojenskú. Chceli sme demokraciu bez prívlastkov a deformácií, s vyváženosťou práv a povinností. Ale vyvinulo sa to nejako inak.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.