Čo propaganda vygumovala

Ladislav Szalay: Triumf propagandy
Trnava, vlastným nákladom, 2018

Ladislav Szalay (narodený 23. 5. 1929 v Trnave), redaktor (Roháč, Slovenský denník, Aréna), publicista a spisovateľ je autorom niekoľkých žánrovo i obsahovo rôznorodých publikácií (Polstoročie trnavského futbalu, Nosorožec v trestnom území, Maturitné stretnutie), ako aj dvoch kabaretných pásem – pre kabaret Tatra revue. V roku 2015 mu vyšla spomienkovo ladená kniha Kým mi ešte pamäť slúži. Pod pseudonymom Gabriel Viktor vydal knihu Legenda rokov meruôsmych (1998). Otázkam našich národných dejín sa venuje aj v najnovšej publikácii Triumf propagandy (K stému výročiu vzniku Československa).

Hneď v úvode (v Prológu) sa stretávame s názorom, že slovenské dejiny, ako ich poznáme z učebníc a masmédií, ako ich „spísali odborníci“ a ako ich dnes vníma väčšina obyvateľstva, „po dlhé roky cieľavedome formulovala komunita, ktorá si prisvojila právo rozhodovať o národe, ktorého členom sa necítila byť“ (s. 6). Výklad našich dejín je teda výrazne ovplyvnený propagandou. A propaganda sa rozchádza s faktami. Z tohto aspektu autor nazerá na moderné dejiny Slovákov. Cielene poukazuje na skutočnosti, ktoré nekorešpondujú s oficiálnym výkladom a boli preto „propagandou vygumované“.

Viaceré osobnosti či udalosti sa opomínajú, lebo sú „v rozpore s hlavnou líniou dejín“, v rozpore s tým, čo je, respektíve chce byť prezentované ako správne. Súvisí to aj so vznikom Československa: „Až protestanti s českým pôvodom urobili zo Slovákov a Čechov jeden národ. Podarilo sa im na sto rokov, ba i na viac, rozdeliť skutočný slovenský národ na Čechoslovákov a Slovákov, pričom sa Čechoslováci dlhé roky vyhlasovali za jediných predstaviteľov obyvateľov Slovenska, slovenský národ podľa nich neexistoval“ (s. 7).

V záujme propagandy je znižovaný význam katolíckeho elementu v slovenských dejinách, málo sa hovorí napríklad o Antonovi Bernolákovi a ním založenom Slovenskom učenom tovarišstve: „Tovarišstvo malo pobočky po celom Slovensku, ba i v dnešnom Maďarsku a Rakúsku, členstvo sa rátalo na stovky, pričom osobnosti, ktoré do spolku patrili, znamenali vo vtedajšej spoločnosti elitu. Popri pracovitých autoroch, ako bol Juraj Fándly, sa na dianí Tovarišstva podieľali aj vrcholní predstavitelia katolíckeho kléru... Sám Fándly päťdesiat rokov pred Štúrom žiadal zaviesť na stredné školy v Uhorsku katedry slovenčiny, ale to sa v našich dejinách nespomína. Fándly bol katolícky kňaz“ (s. 6).

Slováci, ktorí boli skeptickí v otázke spoločného štátu s Čechmi, sú priam démonizovaní, pritom „v roku 1918 Slováci nechceli žiť s Čechmi, dávali prednosť pokračovaniu starého Uhorska“ (s. 99). Szalay dopĺňa: „Sympatie obyvateľov Slovenska k Uhorsku ako k štátnemu útvaru bola nočná mora, ktorej sa báli českí politici i protagonisti z ,podtatranskej vetvy československého národa'. Úspešne vygumovali Wilsonov návrh na plebiscit...“ (s. 61).

Československo vzniklo a „potom prišlo sedemdesiat rokov čechoslováckej propagandy“ (s. 100). A čo bolo v pozadí? Autor píše: „Štefánik s Benešom a Masarykom sa zhodli v troch zásadných veciach: 1) Pittsburská dohoda nemá nijakú účinnosť, 2) na Slovensku žijú Česi a hovoria po slovensky, čo je české nárečie, 3) existuje iba národ československý“ (s. 68). Tieto zásady určovali charakter nového štátu a ovplyvňovali aj vtedajšiu slovenskú opozičnú politiku: „Obrana slovenských a súčasne kresťanských záujmov ostala na pleciach Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na Hlinkovu. Jej obrannú politiku čechoslovakistická mienkotvorba prekvalifikovala na rozbíjačstvo republiky“ (s. 91). A v tomto duchu sa nieslo následné hodnotenie Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945, ako aj ďalších historických udalostí: „Po obnovení Československa bolo hlavnou vinou činiteľov Slovenského štátu rozbitie republiky, hlásanie práva národa na vlastný štát sa trestalo smrťou“ (s. 119).

Kniha Ladislava Szalaya Triumf propagandy tne do živého, obsahuje viaceré odvážne i kontroverzné myšlienky, prináša takpovediac iný pohľad na dejiny, pohľad desaťročia odmietaný a neraz aj kriminalizovaný. Asi nie so všetkým budeme súhlasiť, ale základná pohnútka publikácie je azda dobrá a opodstatnená. Napokon, ako čítame, „chýbajúca objektivita pri hodnotení slovenskej histórie je práve vodou na mlyn extrémistom“ (s. 150). V závere autor zdôrazňuje, že mu ide o objektivitu, ktorá by neizolovala Slovensko od jeho vlastnej histórie a zlepšila by spolunažívanie všetkých obyvateľov Slovenska.

Ján Maršálek

::

Recenzujeme zaujímavé knihy:

Patrick J. Buchanan: Smrť Západu

Rod Dreher: Benediktova voľba

Vladimír Palko: Levy prichádzajú

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!