Pravda o prezidentovi Tisovi

Karol Dučák

Máme tu výročie, ktoré rok čo rok rozdeľuje Slovákov: 14. marca 2019 uplynulo 80 rokov od vyhlásenia samostatného Slovenského štátu, premenovaného o pár mesiacov neskôr na Slovenskú republiku. V čase výročí tejto dejinnej udalosti nepriatelia slovenského národa znovu a znovu častujú urážkami jediného prezidenta prvej Slovenskej republiky a prvého prezidenta Slovákov v histórii vôbec, Dr. Jozefa Tisa, neprávom obviňovaného zo sympatií k nemeckému nacizmu a predovšetkým zo spoluúčasti na likvidácii Židov.

Je príznačné, že kým v minulosti znevažovali Slovenskú republiku 1939–1945 a jej prezidenta, katolíckeho kňaza Dr. Jozefa Tisa, v prvom rade boľševici a ateisti rôzneho razenia, dnes sa k týmto tradičným nepriateľom pridávajú neomarxisti, ktorých predĺženou rukou je slovenský takzvaný mainstream, reprezentovaný takými servilnými plátkami, ako Denník N, SME, či niektorými súkromnými komerčnými televíziami. Aká je pravda? Ako to naozaj bolo s Dr. Jozefom Tisom?

Aj keď nová generácia slovenských historikov, nezaťažených predchádzajúcim režimom, už dávno vyvrátila politicky zmanipulované hodnotenie obdobia Slovenskej republiky 1939–1945 a morálne rehabilitovala Dr. Tisa, archaické chiméry ešte stále strašia v hlavách niektorých kvázi historikov liberálneho zamerania, zvlášť tých, ktorí boli aktívni počas totalitného režimu v rokoch 1948–1989. Tento článok zaiste nebude nejakým senzačným odhalením nových skutočností. Jeho úlohou je skôr stručne zhrnúť skutočnosti, ktoré sú síce už dávno známe, ale ktoré nepasujú do krámu istým politickým štruktúram nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, a preto sa o nich „povinne“ mlčí.

Nechcem idealizovať pomery na Slovensku v čase druhej svetovej vojny. Je potrebné si uvedomiť, že Slovenská republika vznikla v roku 1939 v komplikovaných geopolitických pomeroch, ktorých rozbor nie je možné odbiť niekoľkými slovami v štýle arogancie slovenského mainstreamu.

Je potrebné pripomenúť, že prioritou Dr. Jozefa Tisa, ktorý sa stal po smrti Andreja Hlinku najvýznamnejším slovenským politikom, nebolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Po získaní autonómie Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky, ktorá bola legitímne vyhlásená na základe Žilinskej dohody 6. 10. 1938, sa Dr. Tiso usiloval o čo najdlhšie zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov na novej federalizovanej platforme. Hoci slovenskú „štátnu samostatnosť ako konečný politický cieľ neodmietal, uvedomoval si, že Slovensko na ňu, najmä po hospodárskej stránke, zatiaľ nie je pripravené“ (Arpáš R.: Od autonómie k samostatnosti. In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 15).

Situácia sa však v priebehu niekoľkých mesiacov začala búrlivo meniť a Dr. Tiso musel konať pod tlakom politických udalostí v rámci vtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale aj búrlivých udalostí v zahraničí, predovšetkým v hitlerovskom Nemecku. Keď sa pražská vláda pokúsila 9. 3. 1939 zrušiť autonómiu Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky, bol Dr. Tiso donútený konať. Do poslednej chvíle však rešpektoval platné zákony a dal prezidentom Háchom zvolať Snem Slovenskej krajiny na 14. 3. 1939.

Snem sa rozhodoval pod hrozbou zániku politickej identity Slovenska. Deň predtým bol totiž Tiso pozvaný Adolfom Hitlerom do Berlína, kde bol postavený pred dve alternatívy. Buď Slováci vyhlásia svoj samostatný štát, ktorý Nemecko uzná a bude ho podporovať, alebo túto možnosť nevyužijú a v tom prípade bude Slovensko ponechané napospas susedným štátom. Každému súdnemu človeku muselo byť jasné, že druhá možnosť znamenala rozdelenie slovenského územia medzi Maďarsko a Poľsko, teda úplný zánik Slovenska (porov. Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 7–8). 

Je potrebné konštatovať, že sám prezident Tiso nevyvíjal na slovenských politikov nátlak. Naopak, podal Snemu Slovenskej krajiny podrobný referát o svojom rokovaní s nemeckým kancelárom, ktorý zakončil slovami: „Skladám tu pred snem zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte!“ (Mirjanský R.: Jozef Tiso. Krátky životopis).

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu teda v žiadnom prípade nemožno pripisovať priamo Dr. Tisovi. Bolo to kolektívne rozhodnutie celého Snemu Slovenskej krajiny, ktorý 14. marca 1939 v ovzduší sústredeného nátlaku Nemcov jednohlasne vyhlásil samostatný Slovenský štát, premenovaný po prijatí ústavy dňa 21. júla 1939 na Slovenskú republiku. V tejto súvislosti je však potrebné neustále pripomínať skutočnosť, že slovenskí politici konali pod silným nátlakom. Hitler ich vydieral hrozbou, že ak nevyhlásia samostatný štát, slovenské územie bude rozdelené medzi Poľsko a Maďarsko a Slovensko v danom momente fakticky prestane existovať. Žili tu tri milióny obyvateľov, ktorí sa nemohli vzoprieť mnohonásobnej nemeckej presile.

Dr. Tiso bol 26. 10. 1939 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a zo všetkých síl sa usiloval pracovať pre blaho všetkých obyvateľov krajiny. Jeho postavenie však bolo veľmi ťažké. Akokoľvek sa snažil o nezávislú politiku, nemohol úplne vzdorovať Nemcom a pri mnohých bolestných rozhodnutiach bol vydieraný hrozbou represálií nacistov voči slovenskému obyvateľstvu. Navyše na slovenskej politickej scéne boli aj ochotní prisluhovači nacistov, ktorí sa angažovali viac než museli. Išlo predovšetkým o niektorých radikálov v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (ďalej len HSĽS). O to ťažšie bolo prezidentovi Tisovi presadzovať politiku v rozpore s vôľou Nemcov.

Ak kritici prvého slovenského prezidenta spomínajú Židov, je potrebné uviesť niekoľko dôležitých skutočností. Dr. Tiso nikdy nepodpísal nariadenie č. 198/1941 z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, známe ako „Židovský kódex“. Naopak, „vyhradil si vsunutie § 256, ktorý priznával prezidentovi republiky právo udeľovať výnimky spod ustanovení tohto vládneho nariadenia“ (Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 8).

V záujme vytvorenia pravdivého obrazu Dr. Tisa je však nutné priznať, že Dr. Tiso mal voči Židom kritický postoj. Nie bezdôvodne. Židia predstavovali v slovenskej spoločnosti privilegovanú kastu s neúmerne veľkým majetkom. Vlastnili napríklad (k 14. 3. 1939) 100 % priemyselných liehovarov, 38 % píl a v židovských rukách bol obchod s drevom na 76 % a vývoz dreva na 80 %. Tiso na to opakovane poukazoval, avšak kategoricky odmietal antisemitizmus. Sám sa vyjadril: „Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5 % občanov vlastnilo skoro 50 % národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex“ (Cagáň I.: Jozef Tiso a Židia – úlomky zo zamlčiavaných skutočností).

Jozef Tiso v mladších rokoch

Tiso od začiatku odmietal plány na odsun Židov zo Slovenska. Už 6. 12. 1938 sa kvôli tomu dostal v Prahe, na zasadaní česko-slovenskej vlády, do rozporu s podpredsedom vlády, Slovákom Karolom Sidorom, ktorý sa vyslovil za radikálne riešenie „židovskej otázky“. Od roku 1939 Tiso dôverne radil Židom odsťahovať sa podľa možnosti mimo hraníc Európy, pretože situácia na európskom kontinente začala byť pre nich kritická. Časť Židov si dala poradiť a tým si mnohí z nich zachránili život. Podľa úradných záznamov sa do konca roka 1941 vysťahovalo zo Slovenska 7 111 Židov, v skutočnosti ich však bolo s najväčšou pravdepodobnosťou minimálne dvakrát toľko, pretože  mnohí Židia opúšťali Slovensko ilegálne (porov. Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 8).

V roku 1939 newyorský rabín Weiss poslal prostredníctvom Konštantína Čulena odkaz Slovákom, v ktorom vyzýval slovenské vládne kruhy, aby podľa možnosti pomáhali jeho súkmeňovcom na Slovensku a neangažovali sa pri riešení „židovskej otázky“ viac, než to vyžaduje Hitler. Keď Čulen tlmočil túto prosbu Tisovi, ten odpovedal: „Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť. Nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice“ (Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 9).

Tiso sa nikdy nespreneveril tomuto svojmu postoju. Ani on, ani HSĽS nemohli akceptovať drastické riešenie „židovskej otázky“ a to vyvolalo turbulencie na slovenskej politickej scéne. Vo vypätej situácii Alexander Mach podal demisiu, čím poskytol Hitlerovi zámienku po prvý raz osobne zasiahnuť do slovenskej politiky. Tiso musel 28. 7. 1940 pricestovať do Salzburgu, kde ho Hitler prinútil odvolať ministra vnútra a zahraničia SR Ferdinanda Ďurčanského a menovať dvoch nových ministrov. Ministerstvo vnútra pripadlo Machovi a ministerstvo zahraničia Tukovi.

Znechutený Tiso bol rozhodnutý abdikovať z postu prezidenta SR a utiahnuť sa do ústrania. Od tohto kroku ho však odrádzali nielen všetci významní politickí činitelia, ale aj jeho cirkevný predstavený, biskup Dr. Karol Kmeťko, v obave, že po jeho abdikácii nebude na slovenskej politickej scéne osobnosť, ktorá by brzdila extrémistov a chránila štát i jeho obyvateľov od omnoho väčšieho zla. Preto sa Dr. Tiso rozhodol niesť svoj kríž až do konca.

Takéto riešenie však neuspokojilo Macha a Tuku, ktorí sa usilovali úplne odstaviť Dr. Tisa a dosadiť Tuku do úradu slovenského prezidenta. Preto sa pokúšali od augusta 1940 organizovať komplot proti Tisovi. Tieto zákerné prípravy však boli prezradené a aj toto utvrdilo Jozefa Tisa v presvedčení, že musí ostať prezidentom. Lenže jeho pozícia bola otrasená a to využil Tuka s Machom na presadzovanie radikálneho riešenia „židovskej otázky“.

Berlín dostával opakované hlásenia nemeckých agentov o neochote prezidenta Tisa prijímať tvrdé opatrenia proti slovenským Židom. Situácia sa vyhrotila až natoľko, že nemecký vyslanec Ludin 4. februára 1941 oficiálne intervenoval u Tisa, aby sa neprotivil posilneniu moci a vplyvu ministerského predsedu Tuku, presadzujúceho na Slovensku požiadavky nemeckých nacistov. Na to mu Tiso odpovedal: „Obmedzenie môjho vplyvu by sa mi stalo neznesiteľným v tom okamihu, keby som sa musel bezmocne prizerať takému vývinu, aký nemôžem vo svojom svedomí zodpovedať pred slovenským národom“ (Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 7).

Na základe všetkých uvedených faktov je nevyhnutné čo najrozhodnejšie odmietať všetky pokusy démonizovať toto obdobie slovenských dejín. Slovenská republika bola kresťanským štátom, ktorého politické zriadenie bolo na vojnové pomery mimoriadne ľudomilné. Nebola v ňom vykonaná ani jedna poprava pre politické delikty. Tresty smrti sa udeľovali výlučne v neprítomnosti, takže žiadne politicky motivované popravy sa tu de facto počas druhej svetovej vojny nevykonali. Boli síce vykonané popravy osôb, ktoré boli zapojené do Slovenského národného povstania, ale tieto popravy mali na svedomí nemecké orgány. Ako uvádza Rychlík, počet perzekvovaných osôb počas druhej svetovej vojny v Slovenskej republike bol pomerne nízky v porovnaní s inými Nemcami okupovanými krajinami, či inými nemeckými satelitmi (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko), ale aj „v porovnaní s represáliami komunistického režimu po roku 1948...“ (Rychlík J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938-1945. /K problematike charakteru ľudáckeho režimu/ In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 134).

Nacistické vyhladzovacie tábory nevznikli z vôle slovenských politikov. Nie je nijakým tajomstvom, že iniciatíva odvážať Židov do koncentračných táborov vzišla zo strany Nemcov a Slovenská republika nemohla transportom zabrániť. Ani omnoho silnejšie národy, ako napríklad Francúzi, sa nedokázali Nemcom vzoprieť. Navyše nikto nevedel, že Židia sú odvážaní do vyhladzovacích táborov. Nevedeli to ani samotní Židia.

Ja sám som svojho času takéto presvedčenie nadobudol počas exkurzie v bývalom koncentračnom tábore Osvienčim. V tamojšom múzeu sme videli jednu miestnosť s množstvom kuchynských mlynčekov a iných potrieb do domácnosti, ktoré ostali po mŕtvych Židoch. Podľa vysvetlenia našej sprievodkyne Židia verili tomu, že budú môcť v novej vlasti slobodne žiť a preto si so sebou zobrali najnevyhnutnejšie pomôcky na začiatok v cudzom prostredí. Toto bol pre mňa jednoznačný aj keď nepriamy dôkaz, vďaka ktorému som nadobudol presvedčenie, že Židia naozaj verili, že budú môcť v novej vlasti slobodne žiť. Veď načo by brali so sebou do Osvienčimu kuchynské potreby, ak by boli vedeli, že nebudú môcť slobodne existovať v cudzom prostredí?

Dnes je už spoľahlivo dokázané, že slovenskí politici spočiatku vôbec nevedeli o nacistických vyhladzovacích táboroch. Bolo by absurdné čo i len podozrievať Dr. Tisa, že by si on, katolícky kňaz, vedome zobral na svedomie smrť tisícov Židov. Až neskoršie spoľahlivé informácie o genocíde Židov zaskočili všetkých kompetentných a slovenské orgány okamžite požiadali o zastavenie odsunu Židov zo Slovenska. Svoju vôľu aj presadili.

Dr. Tiso sa snažil zachrániť pred smrťou čo najviac Židov. Za všetky uvádzam osobné svedectvo pána Jána Budzáka, ktorý verejne, pred televíznymi obrazovkami, prehlásil, že slovenský prezident Dr. Jozef Tiso osobne zachránil život jemu a 800 židovským deťom (porov. "Jozef Tiso zachránil mne a 800 deťom život" – svedectvo p. Jána Budzáka).

Mnohých Židov zachránil Tiso udeľovaním prezidentských výnimiek. Podľa dokumentu z 30. júna 1942, ktorého autorom bol nemecký „poradca pre otázky Židov“ Dieter Wisliceny, ostalo na Slovensku vďaka výnimkám prezidenta Tisa 35 000 Židov. K tomuto údaju sa približuje Dr. Karol Murín, osobný tajomník slovenského prezidenta, ktorý vo svojich spomienkach okrem iného uvádza: „Od Dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že ich udelil blízko 10 000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov, to znamená, že asi 40 000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto sa vzťahovali aj na členov rodiny“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso /1887–1947/).

Mnohí Slováci Židov ukrývali a tak im zachránili život pred istou smrťou. Výnimkou nebol ani prezident Tiso. Podľa tvrdenia „nemeckého historika a publicistu Wolfganga Venohra, Dr. Jozef Tiso vedel, že jeho sestra ukrývala židovskú rodinu. Výskyt osôb židovského pôvodu v slovenskom prezidentskom paláci neušiel pozornosti nemeckých agentov, ktorí o tom posielali informácie do Berlína“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso /1887–1947/).

Brutálnu popravu prvého slovenského prezidenta odsúdili aj významné slovenské osobnosti so židovskými koreňmi. K takýmto osobnostiam patril aj MUDr. Pavol Strauss (1912–1994), ktorý sa zriekol židovského náboženstva a vstúpil do Katolíckej cirkvi v roku 1942. Svoju ľútosť nad nespravodlivou popravou slovenského prezidenta vyjadril slovami: „Odsúdenie prezidenta Tisa a jeho tragický koniec je tragédiou slovenského národa. Bol to akt osobnej nenávisti, brutálnej bezcitnosti; a tragédia konca jeho života ostáva veľkou tragédiou slovenského národa. Bol to kňaz dobrý, čistý kňaz. A malo by sa všetko možné podniknúť, čo sa len dá, aby sa tá nepravda, ktorou bol odsúdený, odhalila, a dostalo sa jeho osobe, tej čistej osobnosti, satisfakcie a rehabilitácie“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso /1887–1947/).

Viaceré významné svetové osobnosti sa vyjadrovali mimoriadne pozitívne o Jozefovi Tisovi. Známy nemecký odporca nacizmu, mníchovský kardinál Michael Faulhaber, sa pred spojeneckou správou verejne zastal Tisa: „Pretože Dr. Jozef Tiso vo svojej krajine napriek mnohým ťažkostiam udržal živý náboženský život, prosím vás, aby ste ho nestavali na jednu úroveň s inými politickými vodcami bývalých nepriateľov spojeneckých mocností” (Bevers J.: Der Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, s. 216).

Nemecký historik a filozof Ernst Nolte, jeden z najvýznamnejších nemeckých znalcov komunizmu a fašizmu, ktorý sám prežil druhú svetovú vojnu, v nespočetných vydaniach svojho diela Die faschistischen Bewegungen (Fašistické hnutia), po prvý raz vydaného v roku 1966 v Mníchove, hodnotil Andreja Hlinku a Jozefa Tisa vcelku pozitívne: „Ani Andrej Hlinka, ani jeho nástupca Jozef Tiso neboli fašisti. Boli to katolícki kňazi, ktorí korenili v tisícročnej tradícii Cirkvi. Pre nich sekularizovaný štát, ktorý bol základom všetkých fašistických hnutí, bol odmietanou hrozbou. Vzbudzovanie slovenskej národnej osobitnosti pre nich znamenalo práve zachovanie a upevňovanie kresťanského štýlu života“ (citované podľa: Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 10).

Aj súčasná mladšia generácia slovenských historikov hodnotí vojnový slovenský štát objektívnejšie ako ich predchodcovia. Napríklad historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek považuje vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 za najlepšie možné riešenie v daný historický moment (porov. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením).

Je smutné, že hodnotenie Slovenskej republiky 1939–1945 dodnes rozdeľuje Slovákov. V dobe, keď príslušníci ostatných národov hodnotia svoje dejiny omnoho objektívnejšie, na Slovensku ako keby donekonečna pretrvávala akási kvázi sadomasochistická túžba po sebabičovaní. Dokedy ešte?

Karol Dučák

Literatúra:

1. Bevers J.: Der Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, Berlin: Christoph Links Verlag, 2009. 240 s. ISBN 978-3-86153-518-8.

2. Cagáň I.: Jozef Tiso a Židia – úlomky zo zamlčiavaných skutočností. In: Nové slobodné Slovensko. Dostupné na internete: nss.sk.

3. Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom? Dostupné na internete: ku.sk.

4. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením. In: Webnoviny.sk. Dostupné na internete: webnoviny.sk.

5. "Jozef Tiso zachránil mne a 800 deťom život" – svedectvo p. Jána Budzáka. Dostupné na internete: www.youtube.com.

6. Mirjanský R.: Jozef Tiso. Krátky životopis. In: Jozef Tiso. Mučeník viery katolíckej a národa slovenského. Dostupné na internete: jozeftiso.sk.

7. Kolektív autorov.: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005. Banská Bystrica: Katedra histórie FHV UMB a Ústav vedy a výskumu UMB, 2005. 480 s. ISBN 80-8083-147-5. Dostupné na internete: ff.umb.sk.

8. Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947). In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: blog.postoj.sk.

::

Komentár Andreja Mišanka: