Pápež Pius XII.
spečatil nevyhnutnosť liturgickej reformy v 20. storočí
Karol Dučák |
Pred krátkou dobou Apoštolský stolec oznámil
rozhodnutie sprístupniť na jar roku 2020 svoje archívy z čias druhej svetovej
vojny a pontifikátu pápeža Pia XII. s cieľom vyzdvihnúť tohto velikána na
pápežskom stolci a očistiť jeho nespravodlivo znevažované dobré meno. Dňa
2. 3. 2019 uplynulo 80 rokov od jeho zvolenia za hlavu Cirkvi.
Pius XII. bol jedným z velikánov 20.
storočia na pápežskom stolci. Bol to neúnavný reformátor a rozsah jeho reforiem
možno len ťažko v krátkosti vymenovať. Navyše zachránil pred istou smrťou
státisíce Židov počas druhej svetovej vojny. Židovský teológ a historik Pinchas
Lapide odhaduje, že pápež Pius XII. zachránil pred usmrtením nacistami
minimálne 700 000 Židov, ale mohlo ich byť dokonca až 860 000 (porov.
Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und
Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung, s. 219).
Za svoje počínanie si pápež Pius XII. vyslúžil
prezývku „Tichý záchranca“. V deň úmrtia pápeža zaznelo veľa pochvalných slov
na jeho adresu zo strany mnohých židovských predstaviteľov. Na ilustráciu,
patrila k nim napríklad izraelská ministerská predsedníčka Golda Meirová,
rímsky veľrabín Elio Toaff a iní. Úcta židovských osobností k pápežovi Piovi
XII. bola taká veľká, že rímsky vrchný rabín Israel Zolli konvertoval v roku
1945 na katolícku vieru a zvolil si krstné meno Eugenio na uctenie si pápežovho
občianskeho mena Eugenio Pacelli. Spolu s ním konvertovala aj jeho manželka (porov.
Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und
Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung, s. 212–213).
Nepriatelia Katolíckej cirkvi často vytýkali
a dodnes vytýkajú pápežovi Piovi XII. údajnú kolaboráciu
s nacistickým režimom. Nezvratné historické fakty však nad všetku
pochybnosť vyvracajú takéto nactiutŕhačstvo. Pre nacistov bol pápež Pius XII.
terčom nevyberaných útokov. Mnohé karikatúry v nacistickej tlači nenechávali
nikoho na pochybách, že je pápež pre nacistický režim nezmieriteľným
nepriateľom. Nacisti dokonca celkom vážne zvažovali aj odvlečenie pápeža preč z
Vatikánu.
Vari najvýrečnejším dôkazom skutočnosti, že
Pius XII. nekolaboroval s nacistickým režimom, je fakt, že tento pápež mal
osobné kontakty s nemeckým hnutím odporu, ktoré sa pokúšalo atentátom
odstrániť Hitlera. Pius XII. „v presvedčení, že nacistický režim splnil
nevyhnutné podmienky pre tyranicídu, vysvetlené v cirkevnej náuke, ... dovolil
jezuitom a dominikánom, ktorí sa zodpovedali priamo jemu, pomáhať pri tajných
akciách“ (Marlin G. J.:Pius XII’s Secret War Against Hitler).
Dielo pápeža Pia XII. bolo vskutku impozantné.
Vo vedeckých kruhoch jeho meno zarezonovalo vďaka archeologickým prácam v
podzemí Baziliky svätého Petra v rokoch 1939–1949, ktoré Pius XII. nariadil
s cieľom identifikovať hrob prvého pápeža sv. Petra (tzv. locus Petri).
Zaslúžil sa o vytvorenie moderného
rozhlasového centra a bol prvým pápežom v histórii ľudstva, ktorý sa
objavil na televíznych obrazovkách. Internacionalizoval kardinálsky zbor
nomináciou kardinálov z celého sveta, vrátane Afriky a Ázie, takže
počas jeho pontifikátu v ňom prestali mať majoritu Taliani. Intenzívne sa
venoval misijnej činnosti. V misijných krajinách vysvätil biskupov a vytvoril
miestne hierarchie. Práve on v roku 1939 vysvätil prvých biskupov čiernej
pleti. Bol to prelom v celosvetovom misijnom pôsobení Cirkvi. Za jeho
pontifikátu výrazne vzrástol počet diecéz. Svätorečil 33 osôb, medzi nimi aj
pápeža Pia X.
Pápež Pius XII. bol aj horlivým mariánskym
ctiteľom. Už v roku 1940 definitívne uznal pravdivosť zjavení vo Fatime.
Najvýraznejším jeho počinom však bolo vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny
Márie o desať rokov neskôr. Encyklikou Ad caeli Reginam z 11.
októbra 1954 ustanovil sviatok Panny Márie Kráľovnej. Bol nezmieriteľným
kritikom krvavej stalinskej diktatúry v Sovietskom zväze a ostro
odsudzoval totalitné ateistické režimy. Pod hrozbou exkomunikácie zakazoval
katolíkom vstupovať do komunistických strán (porov. Pius XII).
Pius XII. bol neobyčajne plodným autorom. Vydal
41 encyklík, teda viac, ako jeho predchodcovia za 50 rokov pred jeho zvolením
za pápeža. Je však aj autorom veľkého množstva prejavov, neskôr publikovaných.
Bol skutočný vedátor a zaoberal sa aj takými vednými disciplínami ako
jadrová fyzika či medicína. Veľa študoval (údajne bol schopný prečítať jednu
alebo dve knihy denne) a plynule hovoril šiestimi alebo siedmimi jazykmi.
Usiloval sa vysvetliť všetky aspekty ľudského života z katolíckeho
hľadiska.
Okrem svojej tvorby mal čas aj na svojich
blížnych. Udelil audiencie tisícom ľudí, vrátane príslušníkov rôznych armád.
Pretože pred svojím zvolením za pápeža bol nunciom v Nemecku, aj Nemci ho
milovali a nemeckí vojaci – katolíci aj nekatolíci – veľmi túžili vidieť
ho na vlastné oči. Pápež bol voči nim láskavý a zdvorilý rovnako ako
k svojim krajanom Talianom a neskôr k americkým vojakom po
oslobodení Ríma.
Ako už bolo uvedené, bol mariánskym pápežom
a v roku 1942 zasvätil svet Nepoškvrnenému Srdcu Márie. Výrazne sa
angažoval pri šírení posolstva Fatimy a v roku 1952 zasvätil ľud Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Márie. V roku 1954 vyhlásil mariánsky rok,
ktorý mal byť pripomenutím si stého výročia vyhlásenia dogmy Nepoškvrneného
počatia z 8. decembra 1854. Oslavy sa oficiálne začali v decembri 1953 a trvali
až do decembra nasledujúceho roka (porov. Hughes B.: Papież Pius XII – w pięćdziesiątą rocznicę śmierci).
Bol to pápež Pius XII., kto uvažoval
o zvolaní koncilu, avšak Druhý vatikánsky koncil sa podarilo zvolať až
jeho nástupcovi, dnes už svätému Jánovi XXIII. Pápež Pius XII. ako prvý použil
vyraz aggiornamento, avšak oveľa častejšie býva tento výraz spájaný
s menami jeho nástupcov.
Pius XII. sa zaslúžil aj o rozvoj
biblického a liturgického hnutia. Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho prínos
na poli liturgickej reformy, ktorou definitívne rozlomil ťažkú obruč jednotnej
liturgie, ktorou bola liturgika zovretá od čias Tridentského koncilu.
V tomto smere Pius XII. nadviazal na úsilie svojich predchodcov, Pia X.,
Benedikta XV. a Pia XI.
Dielo Pia XII. na liturgickom poli bolo
rozsiahle a veľmi užitočné pre rozvoj Katolíckej cirkvi.Počas jeho
pontifikátu boli v rokoch 1941–1942 misionárom v krajinách Afriky,
Číny, Indie, Indočíny, Indonézie a Novej Guiney udelené povolenia
prekladať Rituale Romanum do miestnych jazykov. Slávnostné formuly však
museli zostať zachované v latinskom jazyku. Prekladmi boli poverené komisie
odborníkov pod vedením apoštolského delegáta v danej krajine a vyžadovalo
sa schválenie prekladov Rímom (porov. Peclers, K. F.: Dynamic Equivalence:
The Living Language of Christian Worship, s. 33).
Idey liturgického hnutia pápež akceptoval
v encyklike Mediator Dei, v ktorej okrem iného odporúča aj
spev v jazyku ľudu, avšak len so súhlasom Svätého stolca. V encyklike sa
doslova uvádza: „Používanie latinského jazyka, ako je to zvykom vo veľkej časti
Cirkvi, je zrejmým a krásnym znamením a účinnou obranou proti akémukoľvek
porušeniu čistej náuky. Pri mnohých obradoch ostatne môže byť používanie
ľudového jazyka veľmi prospešným pre ľud; avšak jedine Svätý stolec má právo,
aby to dovolil, a preto nie je dovolené v tomto obore podnikať niečo bez jeho
vedomia a bez jeho schválenia...“ (Pius XII.: Mediator Dei, č. 59).
Vďaka tomu sa na svätých omšiach používa
nielen latinský jazyk, ale čoraz viac aj národné jazyky. Pápež ďalej odporúča
veriacim pristupovať k svätému prijímaniu počas svätej omše
a prednostne prijímať hostie konsekrované priamo pri tejto svätej omši.
Matka Cirkev má záujem na tom, aby sme účinnejšie cítili v sebe ustavičný
úžitok vykúpenia, „opakuje všetkým svojím synom pozvanie Krista Pána: »Vezmite
a jedzte... toto robte na moju pamiatku« (1 Kor 11, 24). Preto tiež
Tridentský snem... dôrazne vyzýva, aby pri každej omši prítomní veriaci
prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne, aby im tak vzišiel
hojnejší úžitok z tejto najsvätejšej obety“ (Sess. XXII, c. 6). Ba
i náš nesmrteľný predchodca Benedikt XIV., aby sa lepšie a jasnejšie
prejavila účasť veriacich na tej istej božskej obeti prijatím Eucharistie,
chváli zbožnosť tých, ktorí nielen túžia sýtiť sa nebeským chlebom, keď sú
prítomní na omšovej obeti, ale radšej chcú požívať hostie konsekrované
v tej istej obeti, hoci, ako sám prehlasuje, sa zúčastníme opravdivej
a skutočnej obeti aj keď sa jedná o eucharistický chlieb už predtým
riadne konsekrovaný“ (Pius XII.: Mediator Dei, č. 117).
Tento pápež mal ďalekosiahle plány do
budúcnosti. Uvedomoval si nevyhnutnosť celkovej reformy verejného kultu
latinskej Cirkvi a začal systematicky pracovať na realizácii tohto zámeru.
Dňa 10. mája 1946 Pius XII. tlmočil pri audiencii kardinálovi Salottimu,
prefektovi Kongregácie pre obrady, želanie začať so štúdiom problémov,
spojených s generálnou reformou liturgie. Približne o dva roky
neskôr, 28. mája 1948, bola zostavená takzvaná „Piova komisia“ pre liturgickú
reformu. Na čele komisie bol kardinál Clemente Micara, prefekt Kongregácie pre
obrady. Komisia mala 82 zasadaní počas dvanástich rokov svojej činnosti od 28.
júna 1948 do 8. júla 1960 (porov. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962,
s. 20).
Najdôležitejšími reformami, o ktoré sa
komisia zaslúžila, boli reformy veľkonočnej vigílie, obradov Veľkého týždňa
a nová kodifikácia rubrík, ktorá viedla k ich zjednodušeniu.
Už 9. 2. 1951 bol vydaný Dekrét
o reforme veľkonočného trídua, ktorý priniesol – spočiatku iba ad
experimentum – reformu veľkonočnej vigílie: jej slávenie bolo preložené zo
soboty rána na Bielu sobotu večer. Rozhodnutie o zavedení tejto zmeny bolo
v každej diecéze zverené do kompetencie miestneho biskupa: „Tak získala
»matka všetkých vigílií«, t. j. veľkonočná vigília, znovu dôležité postavenie
vo vedomí veriacich“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého
vatikánskeho koncilu, s. 138). Keďže komisia pracovala v utajení, bola
reforma veľkonočnej vigílie prekvapením aj pre samotných predstaviteľov
Kongregácie pre obrady (porov. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962,
s. 20).
Pius XII. bol neúnavný reformátor, pozitívne
naklonený liturgickému hnutiu. V roku 1953 zmiernil eucharistický pôst na
tri hodiny pred svätým prijímaním. Dňa 16. novembra 1955 bola vyhlásená
mimoriadne významná reforma obradov Veľkého týždňa so záväznou platnosťou pre
celú Cirkev od roku 1956. Tak došlo k definitívnemu narušeniu jednotnej
liturgie, uzákonenej v Tridente, po ktorom logicky nasledovali ďalšie
reformy (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého
vatikánskeho koncilu, s. 137–138).
Rozsiahla reforma obradov Veľkého týždňa si
vyžiadala aj zmenu v kanonickom práve, ktoré doposiaľ nedovoľovalo začínať svätú omšu skôr
než hodinu pred rozodnením a neskôr než hodinu po poludní s výnimkou
polnočnej bohoslužby na Vianoce. Pius XII. nepripravil nové vydanie editio
typica rímskeho misálu, dovolil však tlačiarom nahrádzať predchádzajúce
texty Veľkého týždňa tými, ktoré nanovo vydával. Najdôležitejšie zmeny sa
týkali času bohoslužieb a možnosti udeľovania prijímania
v popoludňajších a večerných hodinách. Prijímanie bolo povolené aj vo
Veľký piatok, vo štvrtok a v sobotu bolo vypustené Credo a posledné
evanjelium. Na Zelený štvrtok bola ustanovená Missa chrismatis
s vlastnou prefáciou (porov. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým
vatikánským koncilem, s. 168).
Došlo k rozsiahlej korektúre všetkých
liturgických kníh, aj rituálov, ktoré boli opravené a vytlačené, avšak sa
už nedali do distribúcie, pretože bol očakávaný nový koncil (porov. Reinecke
M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962, s. 21).
Dňa 25.12.1955 tento pápež promulgoval
encykliku Musicae sacrae disciplina, v ktorej vyzdvihoval morálnu
záväznosť umenia. Za ideál liturgickej hudby počas svätej omše považoval
gregoriánsky chorál, vyjadril však aj pozitívny postoj k liturgickému
spevu a sláčikovým nástrojom. Povolil spev žien v kostolných zboroch
s podmienkou, že musia stáť mimo presbytéria (porov. Pius XII.: Musicae
sacrae disciplina). V roku 1957 povolil Pius XII. večerné sväté omše (porov.
Koleják M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 67).
Veľmi dôležitou reformou bola nová kodifikácia
rubrík. Pius XII. si veľmi dobre uvedomoval neúmernú zložitosť rubrík, preto
bol 23. marca 1955 vydaný dôležitý dekrét Cum nostra hac aetate o reforme
rubrík misála a breviára (porov. Pius XII.: Cum nostra hac aetate).
Po vydaní tohto dekrétu pokračovala v prácach na reforme rubrík „Piova
komisia“ pre liturgickú reformu. Sám Pius XII. sa však nedožil výsledkov práce
komisie, takže novú zbierku liturgických predpisov Codex rubricarum vydal
až Piov nástupca Ján XXIII. v roku 1960 (porov. Ján XXIII.: Codex
rubricarum).
Predkoncilové reformy síce neumožňovali úplné
uplatnenie rodných jazykov veriacich v liturgii, predsa však aj
v tomto smere nastal počas pontifikátu Pia XII. výrazný posun vpred. Pápež
povolil opakovanie biblických čítaní v jazyku ľudu a preklady textov
pri udeľovaní sviatostí (porov. Toman B.: Od pasivity k aktivitě – činná účast věřících při
slavení liturgie obnovené II. vatikánským koncilem, s. 17).
Nemecko malo dokonca od roku 1959 privilégium,
že počas Veľkého týždňa sa epištola a evanjelium vôbec nečítali po latinsky,
ale len po nemecky (porov. Haunerland W.: Gottesdienst in der Moderne. Liturgische
Bewegung und das Zweite Vatikanische Konzil, s. 24).
Pius XII. dal do pohybu aj prípravné práce
nového koncilu, ktorý sa však uskutočnil až po jeho smrti. Ostatne, zvolanie
koncilu zvažoval už pápež Pius XI. a v rokoch 1923–1924 to
konzultoval s episkopátom. Približne polovica episkopátu schvaľovala ideu
pápeža, avšak Pius XI. napokon myšlienku zvolať koncil odložil na neskoršie
obdobie. Naliehavú potrebu zvolať koncil pociťoval aj pápež Pius XII., ktorý na
tento účel vymenoval prípravné komisie (porov. Judák, V.: Druhý vatikánsky
koncil). Koncil však napokon zvolal až pápež Ján XXIII. v roku 1962.
Celkove možno povedať, že Pius XII.
definitívne spečatil neodvratnosť rozsiahlej reformy liturgie a tento trend
ďalej posilnil jeho nástupca na pápežskom stolci. Ján XXIII. už krátko po
svojom zvolení za pápeža ohlásil prípravu nového koncilu, ktorého prvou úlohou
malo byť pokračovanie v liturgickej reforme, a to podľa mnohých
náznakov vyvolalo značný nepokoj v kúrii. Svedčí o tom aj fakt, že
nový Codex rubricarum bol pomerne rýchle publikovaný, čo sa javilo ako
snaha konzervatívnych síl v kúrii vziať vietor z plachiet zástancom
radikálnejších liturgických reforiem. Podobne možno vnímať aj urýchlené vydanie
nového breviára a misála. Nové editio typica rímskeho misála bolo
vydané 23. 6. 1962 (porov. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým
vatikánským koncilem, s. 168).
Aj v novom misáli Jána XXIII. boli
radikálne zmeny, ktoré narúšali pôvodne jednotnú koncepciu misála, uzákonenú
Tridentom. Do Comunicantes Rímskeho kánona bolo vložené meno sv. Jozefa.
Narušila sa tak dovtedajšia nedotknuteľnosť Rímskeho kánona a toto bol
významný precedens pre ďalšie úpravy Rímskeho kánona v neskoršom období.
Veľmi dôležitou zmenou bolo odstránenie monopolného postavenia kňaza pri
slávení liturgie. Kým doposiaľ celebrant sám čítal texty sv. omše, po novom ich
mal počúvať, ak ich prednáša niekto iný.
Odpadlo „Confiteor pred svätým
prijímaním, taktiež požehnanie a tzv. posledné evanjelium na konci, ak po
omši nasleduje iný liturgický výkon, resp. ak ju predchádza“ (Caban P.:
Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 138).
Mimoriadne významnou zmenou bolo aj vypustenie adjektíva perfidis pri
veľkopiatkových príhovoroch za Židov. K novým prvkom patrilo rozdelenie
votívnych omší na štyri skupiny a zmena terminológie, napr. duplicia I.
a II. classis sa mení na festa I. a II. classis, atď.
(porov. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým vatikánským
koncilem, s. 168–169).
Každý úprimne veriaci katolík sa musí skloniť
pred gigantickým dielom veľkého pápeža Pia XII. Je potrebné len vyjadriť nádej,
že plánované otvorenie vatikánskych archívov z celého obdobia pontifikátu Pia
XII. prispeje k zvýrazneniu veľkosti tohto pápeža a k urýchleniu
procesu svätorečenia tohto velikána na pápežskom stolci.
BIBLIOGRAFIA
1. Caban P.: Dejiny
slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava:
Spolok svätého Vojtecha, 2010. 152 s. ISBN 978-80-7162-802-6.
2. Haunerland W.: Gottesdienst
in der Moderne. Liturgische Bewegung und das Zweite Vatikanische Konzil.
In: Römische Messe und Liturgie in der Moderne. Freiburg im
Breisgau: Herder, 2013. ISBN 978-3-451-30908-3, s. 15–39.
3. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým vatikánským
koncilem. In: Acta Universitatis Carolinae Theologica. 2013. Ročník 3, č. 1, s. 151–171.
4. Hughes B.:Papież Pius XII – w pięćdziesiątą rocznicę śmierci. In: Ultra montes. Dostupné na
internete: ultramontes.pl.
5. Ján XXIII.: Codex
rubricarum, 15. august 1960. In: AAS52 (1960), s. 593–740.
6. Judák, V.: Druhý
vatikánsky koncil. Dostupné na internete:
tkkbs.sk.
7. Koleják M.: Prijímanie
Eucharistie v dejinách Cirkvi. In: Culmen et fons. Aktuálny výskum
v oblasti posvätnej liturgie na Slovensku. 1. vydanie. Ružomberok:
VERBUM 2013. ISBN 978-80-561-0095-0. Dostupné na internete:
ktfke.sk, s. 61–72.
8. Marlin G. J.: Pius
XII’s Secret War Against Hitler. In: The Catholic Thing. Dostupné na internete: thecatholicthing.org.
9. Peclers, K. F.: Dynamic
Equivalence: The Living Language of Christian Worship.
Collegeville: The Liturgical Press, 2003. 239
s. ISBN 0-8146-6191-2.
11. Pius XII.: Cum
nostra hac aetate, 23. marec 1955. In: AAS 47(1955), s. 218–224.
12. Pius XII.: Mediator
Dei, 20. november 1947. In: AAS 39 (1947), s. 521–595.
13. Pius XII.: Musicae
sacrae disciplina, 25. december 1956. In: AAS 48 (1956), s. 5-25
14. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962. In: Misale Romanum ex decreto Ss. Concilii
Tridentini restitutum Summorum Pontificum cura recognitum, editio typica. Dostupné
na internete:
pro-missa-tridentina.de,
s. 19–25.
15. Senninger, G.:Glaubenszeugen
oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus.
Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St.
Ottilien: EOS-Verlag, 2009. 460 s. ISBN 9783830673149.
16. Toman B.: Od pasivity k aktivitě – činná účast věřících při slavení
liturgie obnovené II. vatikánským koncilem. Diplomová práce. České Budějovice: Jihočeská univerzita, 2013. Dostupné na internete: theses.cz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.