K otázke zla a viny

Vlado Gregor

Nestaneme sa bez toho ani múdri, ani dobrí, aby sme sa aspoň podvedome nezačali modliť.

Moja predošlá úvaha sa hlboko dotkla jedného môjho veriaceho kamaráta. Až tak, že ma obvinil z nenávisti voči Bohu, lebo tvrdím, že zlo a nedokonalosť sú zákonitou, nevyhnutnou a zmysluplnou súčasťou akejkoľvek existencie. Už veľakrát som písal, a som o tom naďalej presvedčený, že starozákonné knihy Kazateľ a Jób sú najhlbšími filozofickými zhrnutiami ľudskej a vesmírnej existencie. Kazateľ v podstate tvrdí, že krivé drevo sa nedá urobiť rovným, a čo chýba, to nemožno započítať. Jób sa zase pýta svojej ženy, ale otázku adresuje  Bohu, či len dobré máme prijať od Pána a zlé by sme prijať nemali.

K otázke zla a viny sa veľmi jasne vyjadril aj Ježiš, keď sa ho pýtali na slepého od narodenia, kto je tomu na vine, či on a či jeho rodičia. Ježiš im odpovedá, že ani on, ani jeho rodičia, ale je taký preto, aby sa prejavili skutky Božie. Čo si máme pod tým myslieť a predstavovať? Sú to nesmierne ťažké otázky a aj kniha Kazateľ, aj kniha Jób mali veľký problém dostať sa do uznávaného kánonu. U nás zase ľudové úslovie hovorí: také otázky dávaj koňovi, ten má väčšiu hlavu...

Ide totiž o to, že ak by sme boli dokonalí, nemali by sme žiadnu možnosť zdokonaľovať sa a zlepšovať, a ak by sa aj vo vesmíre stále niečo nevzpieralo nepredstaviteľnej dokonalosti a vyladenosti, neexistovalo by vôbec nič. Český teológ Tomáš Halík napísal celú knižku o tom, že bez chvenia nič nie je pevné. Aj keď v mnohom s ním zásadne nesúhlasím, chvejem sa a mrazí ma pri uvedomení si toho, nakoľko musíme byť pokorní, aby sme takýto osud a takéto pravidlá dokázali aspoň približne pochopiť a prijať.

To pravdaže neznamená, že zásady a pravidlá tu nie sú a netreba ich dodržiavať a proklamovať, zvlášť keď zastávame významné funkcie, kde sa to od nás očakáva a v ktorých máme ľudí posilňovať. Pretože relativizmus a rezignácia v otázke pravdy, hľadania cesty a objektívneho prístupu ku každému životnému problému pochovajú každú vieru, každú nádej a každé, aspoň čiastočne objektívne a pravdivé vyznanie. Som už senior, zažil som mnoho zla, zavineného i nezavineného, na vlastnej koži. Mnohé zlo oboch druhov som sledoval aj vo svete, živote a politike, na udalostiach, ktoré sa diali a dejú mimo mňa. Ale ako by sa prejavili skutky Božie bez týchto problémov a nevyhnutnosti ich riešenia? Mohlo by sa bez toho vôbec niečo diať, nielen zlé, ale aj to dobré?

Môj vzťah nielen k politike, ale aj k akejkoľvek snahe riešiť záhadu našej existencie a konečného účelu je teda taký, že bez pokory a z nej vyplývajúcej modlitby zabŕdneme do stále nových a často horších, nami vydumaných nezmyslov a neužitočných receptov. V tom je aj dôvera v Božiu existenciu a dobrotu, napriek tomu, že tieto zložitosti stoja pred nami ako múr. Hoci tento múr pred sebou vidím a cítim, rešpektujem ho – a ak o ňom píšem, nie je to preto, že Boha nenávidím, ale že ho napriek všetkému mám naozaj rád, a bude to tak aj vtedy, ak by som mal za túto dôveru obetovať aj vlastný život. Napokon, mnohí veriaci a nasledovníci – nielen Ježiša, ale aj prorokov, alebo sokratovského „vnútorného hlasu“ – to aj urobili.

Vlado Gregor

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.