Aj mlčanie je spev

Janko Silan: Dom opustenosti

Slovenský spisovateľ, 1991 (prvé vydanie)
Lúč, 1997 (druhé vydanie)

Janko Silan (vlastným menom Ján Ďurka, 1914–1984) patrí k popredným predstaviteľom slovenskej katolíckej moderny. V jeho živote i tvorbe tvorilo pevnú jednotu spojenie kňazského a básnického poslania. Verše, ktoré písal, boli spevným vyjadrením jeho kňazskej duše. K poézii mal vrúcny vzťah, bol s ňou bytostne spätý, vnímal ju nielen ako umelecký prejav, ale ako prejav a výraz samotného života. Debutoval zbierkou Kuvici (1936) a po nej nasledovali viaceré ďalšie – všetky sú básnickou oslavou života, ktorý má svoju hmotnú i duchovnú stránku; za fyzickou skutočnosťou je skutočnosť metafyzická.

Ťažisko tvorby Janka Silana je v poézii, napísal však aj jeden román – román zvláštny, osobitý, tajomný, so silným metaforickým nábojom a snovým vyznením, teda v podstate básnický – i v ňom sa prejavil ako tvorca, ktorý sa pozerá na svet cez prizmu poézie. Dal mu názov Dom opustenosti, čo poukazuje na údel umlčiavaného, ostrakizovaného kňaza, žijúceho na zastrčenej fare, kde nenachádza veľa pochopenia a spriaznených duší, no nachádza tam ticho a samotu, čo je niekedy obohacujúce a niekedy bolestné.

Hlavnou postavou románu je kňaz Ján Blahoslav Čierny. Možno povedať, že ide o autorovho dvojníka, vzhľadom na autobiografické a dokumentárne prvky, ktoré sú v diele prítomné, pričom viaceré zjavne vychádzajú zo životných reálií Janka Silana. Román ako celok je však viacznačný, rébusovitý, montážovo pospájaný z rozmanitých elementov, či už z hľadiska formy, alebo z hľadiska obsahu. Realizuje sa v dvoch základných rovinách, v rovine reálnej a v rovine fiktívnej a zahŕňa niekoľko tematických okruhov. Nosnou témou je životný príbeh katolíckeho kňaza-básnika, odohrávajúci sa v časoch totality, keď politický režim bojoval proti náboženstvu a Cirkvi a usiloval sa umlčať inak zmýšľajúcich ľudí.

Dom opustenosti sa dá čítať ako denníková biografia alebo charakteristika doby, aj ako číry literárny obraz sveta, života, prírody, radostných i ťaživých podôb jestvovania. V kaleidoskopicky poskladanom texte sú prítomné úvahy, spomienky, rozjímania, modlitby, drobné príbehy, záznamy snov, lyrické pasáže i básne. To všetko vytvára pozoruhodný a umelecky pôsobivý celok.

V úvode sa dozvedáme o náhodnom nájdení denníka nebohého kňaza Jána Blahoslava Čierneho. Obsah týchto fiktívnych zápiskov vypĺňa ďalšie stránky románu: „Mŕtvy sa na to nenahnevá, čo na zemi o ňom hovoria. Spočíva v pravde a iné ho už vonkoncom nezaujíma. Len pravda a láska a dobro a odpúšťanie. Živí to ešte nechápu, že súhrn týchto vecí tvorí sladkosť mlčania.“ Inak, motív mlčania (ticha) sa vinie celým románom. Pisateľ denníka vyjadruje presvedčenie, že „aj mlčanie je spev“, slovami sa mnohé umlčuje, mlčaním sa jasní, preto v modlitbe prosí: „Pane, daj, nech dobre mlčím.“ Mlčanie, spojené s načúvaním, je výrazom hlbšieho prežívania viery a prejavom ľudskej zrelosti. Ale iné je mlčať, odmlčať sa a iné je byť umlčaný. Hlavného hrdinu spoznávame ako človeka, ktorý pláva proti prúdu – drží sa učenia Cirkvi, vydáva svedectvo o Bohu, nepoddáva sa, preto je zo strany politickej moci „dobre kontrolovaný“ a všelijako obmedzovaný: „Mojím údelom doteraz bolo i teraz je – byť básnikom umlčaným.“

Ján Blahoslav Čierny prejavuje až dojímavú vernosť kňazstvu a básnictvu: „Akože možno prestať s poéziou? Či možno prestať s láskou, to jest s Bohom? To u mňa splýva a srdce s úžasom sa len díva a stále sníva, čím plnšie žije. Pre mňa nie inej poézie.“ Preto neprekvapuje, že jeho denník miestami nadobúda  charakter básne či modlitby. V súvise s náboženstvom krásne a múdro vyznáva: „Kresťan-katolík nemôže sa mať dobre na zemi, ak prestane túžiť za nebom. Čo by bolo z našej zeme bez neba? Čo by bolo z tela bez duše? Čo by bolo zo slov bez mlčania? Čo by bolo z človeka bez Boha? Všetko spolu patrí. A ak sa to predsa odlúči, všetko viditeľné sa poruší a klesá v prach...“

Janko Silan písal svoj román pomerne dlho a opakovane ho prepracovával. V roku 1970 ponúkol dokončený rukopis vydavateľstvu, ale jeho nádeje boli márne – komunistická moc vydanie knihy nepripustila, takže Dom opustenosti sa do rúk čitateľov dostal prvýkrát až v roku 1991, po zmene spoločenských pomerov. Druhýkrát román vyšiel v roku 1997 (ako piaty zväzok súborného vydania Silanových prác), doplnený o niekoľko kapitol, ktoré sa podarilo dodatočne objaviť. Editor súborného vydania Július Pašteka v úvodnej štúdii s názvom Básnik píše román takto zhrnul odkaz Domu opustenosti: „Hoci básnik Janko Silan rébusovitou formou i obsahom svoj román zašifroval, jednako sa dá hlbšou, hĺbkovou interpretáciou významove rozkryť – a potom sa stáva výrečným svedectvom i aktuálnym posolstvom kresťanského humanistu.“

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne uverejnená v mesačníku VOX.)

::

Recenzujeme zaujímavé knihy:

Kardinál Robert Sarah: Boh alebo nič

Jozef Cíger Hronský: Na Bukvovom dvore

Mark Bauerlein: Najhlúpejšia generácia