 |
| Vlado Gregor |
V čom je prednosť a originalita kresťanstva, ale
do značnej miery aj židovstva, oproti iným náboženstvám a ideológiám? Ide o to,
že kresťanstvo a židovstvo vystupujú zásadne z pozície outsiderov, utláčaných,
prenasledovaných a ničených.
Je teraz veľký boom a rozkvet východných
náboženstiev, osobitne budhizmu. Ten sa tiež zastáva trpiacich a hovorí o
rovnosti, ale nedáva tomu taký konkrétny, osobný a farbistý zmysel ako biblické
náboženstvá. Je totiž dielom vznešeného a aristokratického Budhu a nie
nádenníka Krista a jeho rybárskych a colníckych nasledovníkov. Netreba zabúdať,
že Ježiš vyrastal na prorokoch, na podklade, ktorý ťažko mohol viesť k niečomu
inému ako ku krížu. Preto dokážem chápať, keď sa nadáva na súčasné židovstvo,
ktoré je určitým predvojom, predstavujúcim finančnú a intelektuálnu aristokraciu,
ale nemali by sme vo svojom vzťahu k nemu zabúdať na spoločné a podobné osudy a
korene. Preto aj zaradenie židovských posvätných kníh do kresťanského kánonu
nie je žiadnym nezmyslom, ale veľkým poučením nielen pre nás, ale aj pre osudy
budúceho sveta a jeho dejín.
V šesťdesiatych rokoch XX. storočia sa
prestalo veriť v Boha a slová Ježiša sa prestali brať vážne. To je v kocke celá
podstata ducha koncilu, o ktorom sa až doteraz toľko hovorí a občas aj
špiritizuje. Židovstvo je iste zabudované v koreňoch kresťanstva a jeho osudy
sú pre nás poučením, zvlášť vzťah Krista k svojim rodákom a predchodcom. On je
pre nich korunou prorokov, ale aj veľkou výstrahou. Ak sme si po koncile
určili, že to už nie je pravda, že sme rovnocenní a je zbytočné potomkov Izraela
poúčať a obracať, tak sme Krista zradili a podstatu kresťanstva zlikvidovali.
Pretože ak je židovstvo v poriadku, prečo by nemal byť v poriadku aj
protestantizmus, rozvody, homosexualita a najnovšie islam? Iste si máme ctiť
všetkých ľudí a všetky menšiny, aj tie najbizarnejšie, ale nemôžeme tvrdiť, že
všetky sú dobré a všetko je rovnaké! Pretože, ako hovoria moji rodní Záhoráci,
jedno je na tragači kolečko.
Málokto si uvedomuje, nakoľko sú nabúrané
samotné základy Cirkvi a nakoľko jej hrozí, že padne takpovediac na hubu, na
škodu nielen sebe, ale celého sveta. Toho sveta, ktorému má byť podľa starých
a vraj zaostalých predkoncilových pravidiel celkom určitým a jasným
znamením. Preto, napriek všetkým vtedajším a predchádzajúcim nedostatkom a chybám,
táto Cirkev bola naozaj znamením a výstrahou pre svet, ľudí naozaj priťahovala,
tešila a nadchýnala. Ak sa prispôsobila tomuto svetu, počnúc aggiornamentom,
logicky stratila v očiach mnohých svoju nevyhnutnosť a zmysel. Skrátka,
poprela Kristove slová a zámery. Začalo sa to dobrými úmyslami, ale žiaľ,
povedzme si to otvorene, momentálne to vyústilo až do grotesky.
Ja sám som na hubu padol veľakrát, aj fyzicky,
aj obrazne a vnútorne, preto naozaj zo srdca také niečo svojej milovanej Cirkvi
neprajem. Snažme sa a modlime, aby si dnešnú situáciu premyslela, učenejšie
reflektovala a znovu sa obrodila, doslova vstala z mŕtvych. K tomu nám pomáhaj
Pán Boh a všetci svätí.
Vlado Gregor
::
Rozhovor s autorom:
Neviem či Cirkev má ešte šancu sa pozbirať, zvlášť keď vidím ako pokračuje sebadeštrukciou zvnútra. Mnohí jednotlivci ešte môžu prežiť vďaka základom, ktoré dostali možno aj vďaka nej, alebo z prirodzeného života. Mnohí odišli k sektám, kde našli viac ľudskosti i duchovnej úprimnosti. Ale myslím že sú správne označené korene úpadku Cirkvi. Tiež je mi to ľúto čo sa deje, ako mnohí profitujú z jej ničenia, ktorí by mali byť zodpovední za jej rast. Aby sme o Duchu sv. nielen hovorili a ním sa zastierali ale aj nechali sa ním osloviť a viesť. Vďaka za pravdivú úvahu. Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťVážený kolega Vlado Gregor, už dávnejšie som chcel reagovať na Vaše príspevky, ale keďže sme de facto kolegovia, autori článkov v tej istej redakcii, krotil som svoju nevôľu. Lenže pohár trpezlivosti pretiekol. To, že tie Vaše príspevky sú často samoúčelným krútením sa „okolo horúcej kaše“, sú nekonkrétne, neadresné, že do nich dávate priveľa zbytočnej „vaty“, by som ako-tak dokázal akceptovať. Napokon, nie každý sa musí venovať faktografii a v novinárčine je miesto aj pre komentáre, úvahy, či eseje. Lenže aj tieto literárne útvary musia byť zakotvené v realite, inakšie sú tým povestným „mlátením prázdnej slamy“. Nemôžem však akceptovať Vašu absenciu poznatkov o veciach, o ktorých píšete. Často napríklad „šprtáte“ do Druhého vatikánskeho koncilu, pričom je však evidentné, že ste dokumenty koncilu dôkladnejšie neštudovali. Ak by ste ich totiž študovali, nemohli by ste popísať také nezmysly, ako v tomto Vašom poslednom pamflete. Je skutočne pozoruhodná hlúposť nasledujúca pasáž z Vášho článku: „V šesťdesiatych rokoch XX. storočia sa prestalo veriť v Boha a slová Ježiša sa prestali brať vážne. To je v kocke celá podstata ducha koncilu, o ktorom sa až doteraz toľko hovorí a občas aj špiritizuje.“
OdpovedaťOdstrániťNehnevajte sa na mňa, ale takúto epochálnu hlúposť som už dávno nečítal. A o podobné „perly ducha“ vo Vašom článku nie je núdza. Aby som bol správne pochopený, nikdy som netvrdil, že sú dokumenty koncilu dokonalé, že by sa nedali napísať lepšie. Nie som ani proti konštruktívnej (!) kritike koncilových dokumentov, ako to vidíme u biskupa Schneidera z Kazachstanu, ktorý žiada dovysvetliť niektoré nedostatočne precízne formulované pasáže koncilových dokumentov. Napokon, konštruktívna kritika nikdy nemôže poškodiť. Naopak, vždy je vítaná. Musí to však byť konštruktívna kritika, nie také vajatanie, ako to vidím u Vás, kolega Gregor. Zaiste ste si všimli, že aj ja sa pomerne veľa venujem problematike koncilu. Moje články sú však založené na citovaní konkrétnych pasáží koncilových dokumentov, nie na mlátení prázdnej slamy. Nehnevajte sa na mňa, ale už som Vám to konečne musel napísať.
Milý kolega, je možné, že nešlo hneď o nevieru, ale už v predkoncilovej teológii sa prejavuje tendencia menšej úcty k Bohu a k preceňovaniu, niekedy až k zbožňovaniu človeka. Spomeniem Maritaina, Congara, de Lubaca, de Chardina etc.
OdstrániťVieme zo socializmu, ale už aj teraz, že nie je natoľko dôležité, čo sa oficiálne hovorí a čo sa verejne vytlačí, ale to, čo sa dá čítať medzi riadkami a k čomu to nakoniec vedie. „Podľa ovocia ich spoznáte.“
K histórii, dôsledkom a následkom koncilu odporúčam texty dona Luigiho Villu (1918–2012), ktorý dokonca vydával časopis Chiesa viva. Dobrá a faktografická je kniha protestanta Ericha Bruninga „Cudzí agent“ a hlavne doslova kronika koncilu od Ralpha Wiltgena SVD „Rýn sa vlieva do Tiberu“. Ak sa vám to nechce, stačí si prelistovať spomienky Hansa Kunga a všeličo sa o zákulisí a cieľoch podaktorých účastníkov bez námahy dozviete.
Ku genéze kresťansko-židovských vzťahov vyšiel nedávno zborník „Od Seelisburgu po Rím a Jeruzalem“, kde je jasne zdokumentované, ako sa od neodporúčania misie medzi židmi prešlo až k jej faktickému zákazu.
Nepochybne sme sa už dostali do štádia, keď sa hanbíme za to, že vôbec ešte existujeme. Nečudujte sa, že to nielen mňa, ale mnohých veriacich trápi.
PS. Ďakujem aj kolegovi Ľudovítovi za povzbudzujúce slová. Nerád surfujem po sieťach a weboch a veľmi mi to ani nejde. Rád ale mailujem a najradšej debatujem osobne.
Nechcem rozširovať polemiku na tomto webe, ale myslím si, že odpoveďou na Váš názor je život ktorý žijeme. Nie je treba študovať dokumenty všetkých koncilov, ale treba nám zobrať do rúk Božie Slovo a podľa neho žiť. Dnešný život mi pripadá ako nálada na potápajúcom titanicu alebo pri stavbe babylonskej veže. Možno sa mýlim, ale denne stretám ľudí, ktorí už nevládzu kráčať, rozhádaní v rodinách, v obciach, na pracoviskách a my ponúkame lacné náplaste na príliš hlboké rany. Frázy, názory, ale život nám uniká, máme už štyri strany pre kresťanov, nie je to výsmech "kresťanov" angažujúcich sa v politke? A dalo by sa pokračovať. Možno sa v podobnom duchu vyjadrím v nejakom širšom príspevku. Nechcem rozširovať polemiku, ale nedovolí mi aby som sa kolegu publicistu nezastal a neobhajoval jeho názor. Myslím, že má cit pre pravdu a spravodlivosť. Z rozkladu a práce iných dnešný svet dlho už nemôže existovať Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťJe to téma (problematika), ku ktorej by som sa i ja rád vyjadril. Kým tak urobím v obšírnejšom komentári, prispejem aspoň krátkou predbežnou poznámkou:
OdpovedaťOdstrániťAk nám ide o dobro Cirkvi, o dobro ľudí a národa, tak je i polemika namieste – môže byť prospešná, isto viac ako ľahostajnosť (zdá sa mi, že práve ľahostajnosť nás najviac ubíja).
Mierkou polemiky by mala byť známa augustínovská zásada:
V podstatných veciach jednota, v nepodstatných sloboda a vo všetkom kresťanská láska.
„V šesťdesiatych rokoch XX. storočia sa prestalo veriť v Boha a slová Ježiša sa prestali brať vážne.“ Toto vyjadrenie z článku považujem za hyperbolu, zveličenie, vedúce k naplneniu autorského zámeru poukázať na vážnosť situácie.
OdpovedaťOdstrániťPravdaže, už dávno predtým dochádzalo k odpadnutiam od viery. Za prvé veľké vystúpenie neznabohov a nepriateľov Cirkvi možno považovať Francúzsku revolúciu z roku 1789. Ale v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa neznabožstvo stalo na Západe masovou záležitosťou, doslova vecou módy, ktorá ovládla svet kultúry, masmédií, umenia i bežný život miliónov ľudí. Boj proti náboženstvu a Cirkvi sa už neviedol priamo, respektíve s použitím násilia, ale nepriamo, rafinovane a o to účinnejšie – začal sa uplatňovať „pochod inštitúciami“ a „princíp slasti“, ako to rozpracovali teoretici neomarxizmu.
Žiaľ, tomuto trendu podľahli aj mnohí veriaci katolíci, vrátane predstaviteľov kléru a vysokej hierarchie. Druhý vatikánsky koncil mal v tejto atmosfére akoby dve podoby, poukazuje na to aj emeritný pápež Benedikt XVI., podobu koncilových dokumentov a podobu mediálnu, vonkajškovú. Dôsledky boli skôr nepriaznivé.
Tak či tak, čo sa stalo, už sa neodstane. Treba sa zamerať na to, čo ešte možno zmeniť a ovplyvniť – ale bez preceňovania prítomnej chvíle, dôležité je vnímať problémy očami viery, teda z hľadiska večnosti, a v záujme toho sa i povzniesť nad nepodstatné spory.
Kolegovia Vlado Gregor a Ľudovít, to, že sa Katolícka cirkev v súčasnej dobe borí s problémami, je fakt, ale zvaľovať vinu za to na Druhý vatikánsky koncil je prejav hrubého diletantstva. Je to ako zvaľovať vinu za dopravnú nehodu opitého vodiča na dopravné predpisy. Zasypem vás - aj doslova - citátmi z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sú v zhode s Tradíciou Katolíckej cirkvi. Preto by som poprosil všetkých dopisovateľov, aby sa vyjadrovali len k problematike, ktorej naozaj rozumejú. Venujem sa - samozrejme popri iných veciach - štúdiu koncilových dokumentov už roky a je to moja srdcová záležitosť, preto nemôžem akceptovať neodborné, diletantské pokusy očierňovať koncil. Nehnevajte sa za to na mňa, prosím.
OdpovedaťOdstrániťDostal som ďaľší titul, ale na podobné som zvyknutý. Viem, že nerozumiem všetkému a už sa toho vzhľadom na môj vek nenaučím, prešiel som už všeličím a na pohŕdanie som zvyknutý. Po tomto by som mal na tomto webe prestať publikovať, ale vzhľadom na hľadanie pravdy to neurobím a príspevky ak nejaké napíšem rád jeho správcovi pošlem a nechám na ňom či sa rozhodne ich zverejniť. Ale poviem aj to, že nemám rád drzých, a nezdravo sebavedomých ľudí, ktorí si sú istý sebou a za peniazmi a mocou idú po chrbátoch iných. Zažil som takýchto viacerých, ktorí sa ma usilovali zneužiť a poznám aj zneužitie, ktoré môže byť ešte horšie ako to pohlavné o ktorom sa v súčasnosti až veľa a podľa mňa zbytočne hovorí. Šúdium dokumentov II. vatik. koncilu nechám na iných. Ja sa trápim so životom svojím a mnohých okolo mňa i Cirvi a spoločnosti. Dlho som ticho pracoval. Vzhľadom na pokročilý vek som sa rozhodol že niektoré veci budem hovoriť nahlas a že sa k nim vyjadrím aj písomne a preto som vďačný že ich môžem dať aj širšiemu publiku. Prajem veľa úspechov aj pánovi Vladovi Gregorovi, ktorý sa na veci nepozerá z nadhľadu ale vidí ich podľa mňa reálne. Ľudovít
OdstrániťPolemika, ak má byť zdravá, musí viesť k pravde. Pokúsim sa k tomu prispieť dvoma poznámkami.
OdpovedaťOdstrániťNa jednu stranu: Litera zabíja, duch oživuje. Treba si všímať aj okolnosti a súvislosti, následné deje, skutky a „ovocie“.
Na druhú stranu: Cirkev je viac než koncil, viac než polstoročie. Súčasná kríza Západu má hlboké korene, pri ich odkrývaní narazíme aj na marxizmus, darvinizmus, osvietenstvo, protestantizmus...