Podobenstvá

Ježiš pomerne často, keď vyučoval ľudí, hovoril v podobenstvách. Využíval tak obrazný spôsob reči, vlastný mentalite židovského národa. Možno povedať, že prevzal zaužívanú formu výkladu, aby priblížil, objasnil nadprirodzené pravdy, od ktorých je ľudské myslenie neraz veľmi vzdialené. Prostredníctvom podobenstva môžeme aj my lepšie pochopiť evanjeliovú náuku.

Ježišove podobenstvá sa vyznačujú mimoriadnou kvalitou, osobitosťou a sviežosťou. Sú majstrovsky stvárnené a stále aktuálne. Vanie z nich geniálna jednoduchosť, živosť podania, popritom múdrosť a myšlienková hĺbka. Majú viacero významových vrstiev, ich zmysel či odkaz sa preto nedá zúžiť a vtesnať do nejakej heslovitej formulky. Napokon, celými dejinami kresťanstva sa vinie snaha o ich správne chápanie.

Podobenstvo je poučný príbeh, uvádzajúci príklady z prírody alebo ľudského života, vnútorne pravdivý, z ktorého vyplýva všeobecne platná myšlienka či pravda. Ide o príbeh s pointou a s presahom do časnosti i večnosti. Príbeh ako prirovnanie, podobnosť, zrkadlenie reality. V istom zmysle ako odtlačok, z ktorého možno vyčítať podobu samotnej veci. Biblické podobenstvá majú vieroučný, mravoučný alebo prorocký charakter.

Povedali sme, že podobenstvá všeobecne boli súčasťou vtedajšej židovskej kultúry. A tie biblické prenikli hlboko aj do nášho kultúrneho povedomia. Predstavujú účinnú pomôcku, prinášajú presvedčivé svedectvo o tom, čo by sme mali intenzívne vnímať a spoznávať. Podnecujú myslenie a nabádajú k samostatnému uvažovaniu o živote a duchovných veciach: „Mystérium je tajomstvo zjavené Bohom, ktoré by sme nepoznali, keby nám ho nezjavil. Podobenstvo pomáha riešiť problém ako nadprirodzené veci vyjadriť prirodzeným jazykom“ (Paul Johnson: Ježiš – Životopis pre 21. storočie).

Johnson zvýrazňuje ešte jeden dôležitý faktor: v kresťanstve nejde o literu, o formu, ale o podstatu, ducha; kresťanstvo je záležitosťou rozumu i srdca, vyžaduje si hlboké vnútorné prežívanie; Ježiš si uvedomoval náročnosť svojho učenia a podobenstvá, ktoré povedal, sú určené na to, aby v človeku vyvolali vnútorné hnutie, nevyhnutné na prijatie evanjelia.

Podobenstvá tvoria neodmysliteľnú zložku Ježišovho ohlasovania. Nie sú to doplnky či ozdoby, ani rečnícke triky, ale vážne výpovede nesúce Božie slovo. Ich jadrom je vlastné tajomstvo Trojjediného Boha a ohlasovanie Božieho kráľovstva, ktoré nastane a už aj nastáva: „V podobenstvách Ježiš nie je len rozsievačom, ktorý rozsieva semeno Božieho slova, ale aj semenom, ktoré padá do zeme, aby zomrelo a tak prinieslo ovocie“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).

Bolo by veľmi nedostatočné až úbohé vnímať Ježiša iba ako moralistu, ľudového kazateľa a reformátora, prípadne revolucionára, ktorý sa stal obeťou zlovôle vládnej moci a zomrel za svoje presvedčenie. Takýto obmedzujúci pohľad nič poriadne nevysvetľuje. Musíme prijať zjavenú pravdu, pravdu viery, aby sme dospeli k plnšiemu poznaniu, aby sme v Ježišovi rozpoznali toho, ktorý mal prísť, aby sme uňho našli slová večného života (porov. Jn 6, 68).

Je žiaduce nazerať na Ježišove podobenstvá celostne, teda s prihliadnutím na celok. Potom sa nám ukáže viac. Odkryjeme viacero vrstiev a súvislostí. Ak sa aj nejaká jednotlivosť zdá byť nezrozumiteľná, v spojení s celkom dáva zmysel. Biblické podobenstvo nezaobaľuje pravdu, obrazná reč tu nie je prostriedkom klamu, slúži ako nosič duchovného posolstva, ktorého prijatie alebo odmietnutie je otázkou života a smrti.

Každé Ježišovo podobenstvo by sa dalo preniesť do súčasnosti. Veď človek sa v podstate nemení. Pravda o živote nie je závislá na čase. Božie slovo sa nepominie. A pred existenciálnymi hrozbami nás neuchráni žiadna technika ani psychológia, ani veda. Bez duchovného ukotvenia sa stratíme v prázdnote. Evanjelium je ponukou milosti, tak ako celý Ježišov život.

* * *

Niekto počúva, a predsa nepočuje. Tajomstvo pochopí totiž len ten, kto má otvorené srdce. Vtedy padne semeno do úrodnej pôdy, do dobrej zeme, ako v podobenstve o rozsievačovi (porov. Mt 13, 1–23). Na to nadväzuje podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ...“ (Mt 13, 24–25). Oboje rastie až do žatvy. V čase zberu úrody bude pšenica zachránená a kúkoľ spálený. Slovami o žatve sa nám tu pripomína posledný súd, keď všemohúci Boh príde, aby oddelil dobré od zlého.

Kardinál Korec napísal: „Ježišove slová o poslednom súde, o tom, že môže nastať v ktorejkoľvek chvíli, nemali vyvolať apatiu a nečinnosť, akoby sa už neoplatilo nič v živote robiť. Naopak, Ježiš zdôrazňoval: Bdejte a modlite sa! Využívajte talenty! Tvorte a obohacujte život! Najúprimnejší kresťania vždy takto chápali jeho evanjelium – aj evanjelium o konci sveta. Podnecovalo ich na činnosť“ (Ján Chryzostom Korec: Rok nad evanjeliom). Sväté písmo nerozoberá detaily dejín, pomenúva a udáva základný smer, hlavnú líniu, ktorej sa máme pridŕžať.

Podobenstvo o talentoch, o milosrdnom Samaritánovi, o boháčovi a Lazárovi, o márnotratnom synovi. A viaceré ďalšie. Známe a výrečné príbehy. Múdre i krásne, poučné! Hlavné témy: Božie kráľovstvo, hriech a obrátenie, súd a milosrdenstvo, spravodlivosť a múdrosť. Zrkadlí sa v nich pestrosť a bohatstvo života, ľudská slabosť i veľkosť, prítomnosť dobra i zla vo svete; v neposlednom rade Božie riadenie – rozsievač seje slovo v každom čase, tak ako včera i dnes a zajtra.

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery