Krstom sa začína naplno rozvíjať poslanie Syna
človeka. Krst je symbolickým i faktickým začiatkom cesty: „Zostúpenie
Ducha na Ježiša, ktorým sa končí scéna krstu, znamená niečo ako formálne
dosadenie do úradu. Cirkevní otcovia preto v tejto udalosti právom videli
analógiu k pomazaniu, ktorým bývali v Izraeli do svojho úradu uvedení
králi a kňazi“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).
Mohli by sme čakať, že Ježiš hneď začne
pôsobiť medzi ľuďmi, že už na mieste krstu prehovorí k zástupom, ale
nestalo sa tak. Jeho nasledujúce kroky viedli na púšť, kde strávil štyridsať
dní a štyridsať nocí. Postil sa, premýšľal a obracal sa
v modlitbe k Otcovi. Bol pokúšaný diablom. Šlo o skúšku,
v ktorej musel obstáť, aby sa splnila Božia vôľa.
Čas strávený na púšti, v tichu
a samote, čas rozjímania je prospešný a dobre využitý. Vidíme, že
Božie kráľovstvo sa nenastoľuje prostriedkami ľudskej moci. Ako napísal svätý
Augustín, „Boží plán prevyšuje všetko ľudské myslenie, a preto ho ľudia
nemôžu nikdy celkom pochopiť“ (Boží štát).
Samoty sa bojí len slaboch. Ticho neznáša len
prázdny človek. Ježiš bol družný, mal rád spoločenstvo, ale z času na čas
odchádzal do ústrania, do tichej samoty, aby sa mohol plne sústrediť na
modlitbu, na rozhovor so svojím Otcom. Mali by sme konať podobne. Lebo
v hluku a vo víre udalostí vždy niečo strácame. Zvody a klamy
tohto sveta na nás tlačia, vnucujú nám diabolskú masku, potrebujeme preto stíšenie,
spojené s pohľadom do zrkadla duše, aby sme nestratili seba, aby sme
nestratili zo zreteľa zmysel a cieľ nášho bytia.
Zamyslime sa ešte nad obrazom pokúšania. Ježiš
v boji proti diablovi zvíťazil. To, že musel tento boj podstúpiť, svedčí
o jeho plnom človečenstve, a jeho víťazstvo zas poukazuje na božskú
silu, ktorá bola v ňom. Aj my bývame pokúšaní. Obstojíme iba s Božou
pomocou. Ale aj sami musíme chcieť! A niesť kríž. Vždy je však lepšie prijať
kríž ako prijať hriech. Hriech človeka oslabuje, zaslepuje
a v konečnom dôsledku vrhá do otroctva. Pokušenie nám neraz
predstiera možnosť čohosi lepšieho, humánnejšieho, pričom nás chce zvábiť
vidinou moci, slávy a bohatstva. Lenže Ježiš Kristus ohlasuje Božie
kráľovstvo, nie ľudské.
Krátko po návrate z púšte sa Ježiš
dopočul o uväznení Jána Krstiteľa. Čas dozrel. Prorok splnil svoju životnú
úlohu. Hlas volajúceho na púšti musí teraz ustúpiť pred hlasom mocnejším. Ján
Krstiteľ si to uvedomoval, v evanjeliu máme zachytené aj tieto jeho slová
o Ježišovi: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako
ja“ (Jn 1, 30).
* * *
Začiatky Ježišovho verejného účinkovania sú
spojené s premenením vody na víno v Káne Galilejskej. Ježiš
a jeho matka boli pozvaní na svadbu. Všimnime si, že v evanjeliovom
opise tejto udalosti sa nehovorí o Jozefovi, v tom čase už zrejme
nebol medzi živými. Uprostred svadobnej hostiny sa minulo víno, organizátori to
mali zle rozpočítané alebo prišlo viac hostí než očakávali. Rodine hrozila
hanba. Vtedy Mária povedala obsluhujúcim, aby počúvli Ježiša. Ten kázal naplniť
vodou šesť veľkých kamenných nádob a potom načrieť a zaniesť
starejšiemu. Keď starejší ochutnal, nebola to voda, ale dobré víno!
O tomto znamení podnetne píše taliansky
spisovateľ, konvertita Giovanni Papini: „Kto sa nepridŕža len doslovného znenia
rozprávania, tomu je voda premenená na víno iným podobenstvom novej epochy,
ktorá sa začína evanjeliom. Pred zvestovaním, v predvečer, v púšti
stačila voda; svet bol opustený a bolestný. Ale prišla radostná novina:
kráľovstvo je blízko, šťastie sa približuje. Zo smútku sa chystáme vstúpiť do
radosti, z vdovstva Starého zákona prichádzame na nové veselie
s Novým zákonom. Ženích je s nami“ (Život Krista).
Ježiš rád chodil na svadby a spomínal ich
aj v podobenstvách. Jeho učenie prináša radosť a stále obnovujúcu sa
nádej, poskytuje plnosť lásky a šťastia. Premenenie vody na víno je popri
inom znakom osobitosti a neformálnosti, pravej slobody Božích dietok. Syn
človeka chce život v kráse a rozmanitosti. Preto mohol svätý Pavol
napísať: „Ustavične sa radujte v Pánovi“ (Flp 4, 4). A na inom
mieste: „Radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako
zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami“
(2 Kor 13, 11). Ide teda o radosť spojenú s dobrou vôľou, úsilím
i námahou, radosť vnútornú, dobre zakorenenú. A taká radosť má
trvácnosť: „Byť kresťanom je čosi mimoriadne, kresťan aj v nemoci
a smrti je celkom iný človek“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).
Radosť nachádzame tam, kde je viera
v Krista. Je predsa radosťou pracovať na veľkej a vážnej veci –
a niet väčšej a vážnejšej veci ako uskutočňovanie evanjelia. Oplatí
sa pridať k tým, ktorí už sú na tejto vznešenej ceste. Mať živú vieru
značí mať opravdivý dôvod žiť. Kto nasleduje Krista, ide správnym smerom.
Kresťanstvo človeka neobmedzuje, naopak, dáva mu veľké pole pôsobnosti.
* * *
Ježišovo účinkovanie na tejto zemi je
historicky datovateľné, má presné časopriestorové súradnice, je prepojené
s inými historickými dejmi a so životom konkrétnych ľudí. Ukotvenie
v určitom bode, to nie je nejaké legendárne „kedysi“. Keď hovoríme
o Ježišovom živote, máme pred očami skutočnosť, jedinečný príbeh, ktorý
„je iného druhu ako bezčasovosť mýtu“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).
Vidíme teda na jednej strane, že kresťanská
viera sa vzťahuje na skutočné historické dianie, na strane druhej akoby
prekračovala čas. Jej posolstvo patrí všetkým obdobiam a generáciám,
zároveň upriamuje našu pozornosť na to, čo je večné, čo nepodlieha skaze
a zániku. Takýto celostný pohľad, smerujúci k syntéze, nás vedie
k pravému poznaniu. Ak vnímame dejiny ako proces, ktorý má účel,
smerovanie a cieľ, môžeme plnšie prijať Ježiša ako Krista, Syna živého
Boha.
Bolo by veľmi plytké, zavádzajúce
a klamlivé považovať Ježišovo pôsobenie za uzavreté, patriace minulosti.
Viera nežije zo spomienok, nežije z toho, čo už bolo, je živená prítomnou
milosťou. Duchovný svet nepozná časové obmedzenia: „Ježiš Kristus je ten istý
včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8).
Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)
Viac o knihe:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.