Božie kráľovstvo

Neviditeľný Boh sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Pôvodca a vládca všetkého, ktorého tu na zemi nemôžeme vidieť, takto ukázal svoju tvár a otvoril nám cestu do Božieho kráľovstva. Ako píše apoštol Pavol v Liste Rimanom, táto cesta znamená „vzájomné budovanie“ dobrého diela, formovanie dobrého života v spravodlivosti, pokoji a radosti (porov. Rim 14, 17–18). Božie kráľovstvo je život – v každom čase i mimo času. Má byť teda aj v nás a medzi nami: „Ježiš učil, že život je čosi, čo sa nezastavuje na hranici svitania či súmraku, práce či spánku, ba ani na hranici smrti. Učil nás, že všetko v našom živote má svoj význam. V chaose života, vecí, udalostí a zdanlivých náhod nám ukazoval Boží poriadok“ (Ján Chryzostom Korec: Rok nad evanjeliom).

Práve prijatie „Božieho poriadku“, jeho ohlasovanie a uplatňovanie rozširuje priestor onoho kráľovstva, ktorého hľadanie je našou prvoradou úlohou. Pravdaže, Božie kráľovstvo bude nastolené aj bez nášho pričinenia, ale je v našom vlastnom záujme, aby neprišlo mimo nás, aby sme neboli z neho vylúčení.

U Boha je dosť miesta. Nemusí nás trápiť počet, množstvo, kvantita; problém je v kvalite, v spôsobe života. Ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Treba sa uponížiť, stať sa maličkým, znovuzrodiť sa. Ľudia nafúknutí pýchou, zlobou či samoľúbosťou neprejdú úzkou bránou. A nielen to, ako Ježiš upozorňuje, bude nutné prekonať mnohé súženia a vytrvať vo viere až do konca: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9, 62).

Aké márne a falošné je dbať na literu, na obal, na formu – a pritom zanedbávať vnútro, jadro a podstatu! Boha nemožno oklamať ani podplatiť. Farizeji a zákonníci – aj tí novodobí – ľudia, ktorí zneužívajú svoju moc, budú potrestaní, ponechaní napospas svojim bludným predstavám. Sami sa odsúdia, lebo každému bude namerané takou mierou, akou on meral iným.

Ježiš nikoho vopred nezatracuje, chce každému odpustiť, ale dáva podmienku: obrátenie a nasmerovanie života k Bohu. To si žiada vieru a skutky podľa viery: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch“ (Jn 3, 5–6). Nestačí teda, ako sa dnes s obľubou hovorí, byť prirodzený; to nielenže nestačí, je to úplne pomýlené – v kresťanstve ide práve o prekonanie telesnej prirodzenosti a zlých sklonov a pozdvihnutie sa na vyššiu úroveň. Bez úsilia a námahy, bez aktívneho presadzovania dobra býva človek strhnutý prúdom sveta; prázdne miesto sa rýchlo zaplní kadejakým haraburdím.

Kto má záľubu v hmote, zostáva v nej uväznený. V materiálnom rámci je možná nanajvýš metamorfóza – premena formy, tvaru, podoby. V duchovnej sfére sa dostávame k metanoii, k premene mysle, čo zahŕňa aj ľútosť nad hriešnou minulosťou a pevné rozhodnutie a odhodlanie viac nehrešiť: „Kráľovstvo zeme je kráľovstvo hmoty a tela, kráľovstvo zlata a nenávisti, klamstva a rozkoše, kráľovstvo všetkého toho, čo milujú blázniví a skazení ľudia. Kráľovstvo nebeské bude jeho opakom, kráľovstvom ducha a duše, kráľovstvom odriekania a čistoty, kráľovstvom všetkých hodnôt, ktoré hľadajú ľudia poznajúci bezcennosť všetkého ostatného“ (Giovanni Papini: Život Krista).

Keď hovoríme o šírení Božieho kráľovstva, je namieste povedať si taktiež o myšlienkach, ktoré mu odporujú. V úvahe s názvom Proticirkev Papini píše o troch dogmách predstavujúcich opak katolíckej náuky: Nepriatelia kresťanstva tvrdia, že človek sa rodí prirodzene dobrý, že ľudstvo je na ceste neustáleho pokroku a že jedine na zemi možno vybudovať raj – tým idú nielen proti Zjaveniu, ale aj proti logike a zdravému rozumu; človek živený takýmito ideami je ako „barbar v delíriu“ (Giovanni Papini: Láska alebo smrť).

Ježiš učí niečo iné: Človek je hriešny a potrebuje odpustenie, všetky pozemské cesty sú len bludiskom a raj na zemi nebude, pokiaľ nedôjde k obnove sveta. Teraz je ešte Cirkev napádaná zlými mocnosťami, kresťania sú prenasledovaní a vláčení pred kráľov a vladárov pre svoju vieru (porov. Lk 21, 10–19), ale Kristov druhý príchod je blízko – potom nastane vláda jeho kráľovstva.

My však žijeme tu a teraz. Na svojom mieste a vo svojom čase máme prispievať k dobrému dielu. Evanjeliová zvesť má byť ohlasovaná a šírená, aby sa dostala ku každému človeku. Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý všetko prekvasí. Vie premieňať a oživovať, no nepôsobí proti ľudskej vôli. Ježiš znova a znova pripomína, že treba žiť v duchu a pravde, treba sa dať premeniť! A dodáva: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21).

Ježiš dôverne pozná Otca a hovorí nám o ňom. Podáva pomocnú ruku každému, kto o to stojí. Je nádejou sveta. Svojou stálou prítomnosťou osvecuje cestu do Kráľovstva. On sám je cestou! Kto má uši, nech počúva, kto má oči, nech pozerá: „Ježišov zjav prekonáva všetko doterajšie, hmatateľné aj nehmatateľné. Z tohto pohľadu je pochopiteľné, prečo sa jeho odporcovia zúfalo snažia dokázať, že všetko, čo jestvuje, nemôže jestvovať“ (Peter Seewald: Ježiš Kristus – Biografia).

Božie kráľovstvo sa rozprestiera nad všetkým pominuteľným, prekrýva všetko dočasné a čiastkové. Kto sa chce doň dostať, nech zíde zo širokej cesty a objaví cestu inú – skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Preto sa modlíme: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi...

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery